Ivan cárevič a bohatier Poljanin

V jednom cárstve žil kedysi cár, ktorý mal tri dcéry a jedného syna, Ivana cáreviča. Cár zomrel a korunu prevzal Ivan cárevič. Keď sa to dozvedeli susední králi, hneď zhromaždili veľké vojsko a vypovedali mu vojnu. Čo teraz? Ivan cárevič prišiel k sestrám a pýta sa:
„Sestry moje milé, čo mám robiť? Všetci králi sa na mňa hrnú s vojskom.“
„Ach ty chrabrý vojak, čoho si sa to zľakol,“ odpovedajú mu sestry, „veď bohatier Poljanin bojuje s babou Jagou, morou nohou, tridsať rokov nezosadá z koňa, ani oddychu nepozná! Ale ty si ešte nič nevidel, a už si sa zľakol!“
Ivan cárevič teda osedlal svojho dobrého koňa, obliekol si vojnovú zbroj, vzal zázračný meč, siahodlhú kopiju a hodvábny bičík a vyšiel do poľa proti nepriateľovi: mečom toľko nepobil, koľko koňom pošliapal! Porazil celé nepriateľské vojsko a vrátil sa do mesta. Doma si ľahol a tri dni a tri noci spal ako zabitý. Štvrtého dňa sa zobudil. Vyšiel na balkón a poobzeral sa po širokom poli: králi zhromaždili ešte viac vojska a priblížili sa až k samým hradbám.
Cárevič sa zachmúril a ide znova k sestrám.
„Ach, sestričky, čo mám robiť? Jednu silu som rozdrvil, ale druhá stojí pod hradbami a hrozí mi viac ako prvá.“
„Akýpak si to vojak; deň a noc si bojoval, ale tri dni a tri noci spíš, akoby ťa do vody hodil. Veď bohatier Poljanin bojuje s babou Jagou, morou nohou, tridsať rokov nezosadá z koňa, ani oddychu nepozná?“
Ivan cárevič sa rozbehol do konírne, bielym kameňom vyloženej, osedlal si dobrého bohatierskeho koňa, obliekol si vojnovú zbroj, prepásal sa zázračným mečom, do jednej ruky vzal siahodlhú kopiju, do druhej hodvábny bičík a vyšiel do poľa proti nepriateľovi.
To nenalieta jasný sokol na kŕdeľ husí, labutí a sivých kačíc, ale sám Ivan cárevič napáda nepriateľské vojsko; ani toľko nepobil, koľko jeho kôň pošliapal, rozdrvil veľkú silu vojska. Doma si ľahol a šesť dní a šesť nocí spal ako zabitý. Siedmeho dňa sa zobudil, vyšiel na balkón, pozrel sa do širokého poľa a vidí, že králi zhromaždili ešte viac vojska a zasa obkľúčili celé mesto.
Ide Ivan cárevič k sestrám:
„Moje milé sestričky, čo mám robiť? Dve sily som zničil, tretia stojí pod hradbami a je ešte silnejšia ako tie predošlé.“
„Ach ty udatný vojak! Deň a noc si bojoval, ale šesť dní a šesť nocí spíš, akoby ťa do vody hodil. Veď bohatier Poljanin bojuje s babou Jagou, morou nohou, tridsať rokov nezosadá z koňa, ani oddychu nepozná?“ Tvrdá sa videla Ivanovi cárevičovi reč sestier, ale rozbehol sa do konírne, bielym kameňom vyloženej, osedlal svojho dobrého bohatierskeho koňa, obliekol si vojnovú zbroj, prepásal sa zázračným mečom, do jednej ruky vzal siahodlhú kopiju, do druhej hodvábny bičík a vyšiel do poľa proti nepriateľovi.
To nenalieta jasný sokol na stádo husí, labutí a sivých kačíc, ale Ivan cárevič napáda nepriateľské vojsko. Sám toľko nepobil, koľko jeho kôň pošliapal, pobil veľkú silu vojska. Doma si ľahol a deväť dní a deväť nocí spal ako zabitý. Desiateho dňa sa zobudil a zvolal všetkých ministrov a senátorov:
„Drahí páni ministri a senátori! Zachcelo sa mi pozrieť do cudzích krajov, za bohatierom Poljaninom. Prosím vás, aby ste za mojej neprítomnosti vládli namiesto mňa a všetky spory za mňa spravodlivo prejednávali.“ Potom sa rozlúčil so sestrami, sadol na koňa a vydal sa do sveta.
Dlho išiel, predlho, cez hory a doly, až prišiel do temného lesa. V lese stojí chalúpka a v chalúpke býva starček. Ivan cárevič vošiel dnu:
„Buď zdravý, dedko!“
„Buď zdravý, ruský cárevič, kam ťa nohy nesú?“
„Hľadám bohatiera Poljanina, nevieš, kde býva?“
„Sám to neviem, ale počkaj, zvolám svojich verných sluhov a opýtam sa.“ Starček vyšiel na prah, zatrúbil na striebornú trúbku a hneď sa k nemu zo všetkých strán slietajú vtáky. Zleteli sa ich nespočetné množstvo, celé nebo zakryli ako čierny mrak. Starec zavolal zvučným hlasom:
„Moji verní sluhovia, vtáci prelietaví! Nevideli ste, nepočuli ste o bohatierovi Poljaninovi?“
„Nie, okom sme nevideli, uchom sme nepočuli.“
„No, Ivane cárevič,“ povedal starec, „choď teraz k môjmu staršiemu bratovi. Možno že on ti o ňom povie. Tu máš, vezmi si so sebou toto klbko a hoď ho pred seba. Kade sa klbko pohne, tade aj ty riaď svoje kroky!“ Cárevič Ivan sadol na svojho dobrého koňa, hodil pred seba klbko a rozbehol sa za ním; les zčernel, bol čoraz hlbší a hlbší.
Ivan cárevič prišiel k chalúpke a vošiel do dverí. Vnútri sedí starček, biely ako mlieko. „Buď zdravý, dedko!“
„Buď zdravý, ruský cárevič! Kam vedie tvoja cesta?“
„Hľadám bohatiera Poljanina, nevieš, kde býva?“
„Len počkaj, zvolám svojich verných sluhov a opýtam sa ich.“ Starček vyšiel na prah a zatrúbil na striebornú trúbku.
Hneď sa k nemu začali zbiehať rôzne zvieratá. Starček zavolal zvučným hlasom:
„Moji verní služobníci, medvede, vlci aj zajace! Nevideli ste, nepočuli ste o bohatierovi Poljaninovi?“
„Nie, zrakom sme nezazreli, sluchom nepočuli!“
„Poobzerajte sa medzi sebou, možno že neprišli všetci.“ Zvieratá sa prezerajú a naozaj, chýba chromá vlčica. Starček vyslal poslov, aby ju vyhľadali. Poslovia sa rýchlo rozbehli a priviedli ju. „Povedz nám, chromá vlčica, nepoznáš bohatiera Poljanina?“
„Ako by som ho nepoznala, veď som mu neustále nablízku; on pobije vojsko a ja sa živím mŕtvymi telami.“
„A kde je teraz?“
„V širokom poli spí na veľkej mohyle v stane. Bojoval s babou Jagou, morou nohou, a po boji si ľahol spať na dvanásť dní a dvanásť nocí.“
„Doveď tam Ivana cáreviča!“ Vlčica sa rozbehla a za ňou na koni sa vydal cárevič.
Prišiel k vysokej mohyle, vošiel do stanu a bohatier Poljanin tam tvrdo spí. Hľa, moje sestry hovorili, že bohatier Poljanin bojuje bez oddychu, a on zatiaľ ľahol spať na dvanásť dní a nocí. Či by som aj ja nemal spať? Rozmýšľal Ivan cárevič, rozmýšľal a ľahol si vedľa bohatiera. Vtom vletel do stanu malý vtáčik, krúži okolo hlavy a takto hovorí:
„Vstávaj, zobuď sa, bohatier Poljanin, zabi môjho brata, Ivana cáreviča; lebo vstane a sám ťa zabije!“ Ivan cárevič vyskočil, schmatol vtáka, odtrhol mu pravú nohu, vyhodil ho zo stanu a ľahol si opäť vedľa bohatiera Poljanina. Ešte ani nezaspal, keď priletel druhý vtáčik, krúži okolo hlavy a hovorí:
„Vstávaj, zobuď sa, bohatier Poljanin, zabi môjho brata, Ivana cáreviča; lebo vstane a sám ťa zabije!“ Ivan cárevič vyskočil, schmatol vtáka, odtrhol mu pravé krídlo, vyhodil ho zo stanu a opäť ľahol na staré miesto. Vzápätí priletel tretí vtáčik, krúži pri samej hlave a hovorí:
„Vstávaj, zobuď sa, bohatier Poljanin, zabi môjho brata, Ivana cáreviča; lebo vstane a zabije teba.“ Ivan cárevič vyskočil, chytil vtáka a odtrhol mu zobák; vtáčika vyhodil von, sám si ľahol a tvrdo zaspal.
Prišiel čas, bohatier Poljanin sa zobudí, poobzerá sa, a čo nevidí! Vedľa neho leží nejaký neznámy bohatier. Schytil meč a chcel ho zabiť, ale včas sa zarazil. Nie, zastihol ma v spánku, ale nechcel poškvrniť meč mojou krvou. Ani mne, statočnému junákovi, by nebolo na chválu a česť, keby som ho zabil. Spiaci človek je ako mŕtvy. Lepšie bude, keď ho zobudím. Zobudil Ivana cáreviča a pýta sa:
„Či si dobrý človek, alebo zlý, povedz, ako ti vravia a prečo si sem prišiel.“
„Volám sa Ivan cárevič a prišiel som sa na teba pozrieť, aby som vyskúšal tvoju silu.“
„Si smiešne odvážny, cárevič, bez dovolenia si vošiel do stanu, bez reči si sa tu vyspal, za to by som ťa mohol zabiť!“
„Ach bohatier Poljanin! Kričíš, a ešte si nepreskočil. Len počkaj, možno že sa potkneš. Máš, pravda, dve ruky, ale ani ja som sa nenarodil s jedinou.“
Sadli na svojich bohatierskych koní, rozbehli sa a udreli do seba, ale tak silno, že sa ich kopije rozletely na kúsky a kone klesli na kolená. Ivan cárevič vyhodil bohatiera Poljanina zo sedla a zamával nad ním svojím ostrým mečom. Bohatier Poljanin ho úpenlivo prosí:
„Nezabíjaj ma, daruj mi život; budem ti mladším bratom, ako otca ťa budem ctiť.“
Ivan cárevič ho vzal za ruku, zdvihol zo zeme, pobozkal ho na ústa a nazval ho svojím mladším bratom.
„Počul som, brat, že už tridsať rokov bojuješ s babou Jagou, morou nohou. Prečo spolu bojujete?“
„Baba Jaga má prekrásnu dcéru. Chcem ju dobyť a oženiť sa s ňou.“
Cárevič povedal:
„Byť priateľom znamená pomáhať. Budeme teraz bojovať spolu.“
Sadli na kone a rozbehli sa do širokého poľa. Baba Jaga, mora noha, postavila obrovské vojsko. To nenalietajú jasní sokoli na kŕdeľ holubov, ale silní bohatieri napádajú nepriateľské vojsko. Mečmi toľko nepoporúbali, koľko koňmi pošliapali; poporúbali, pošliapali celé tisíce. Baba Jaga sa dala na útek, ale Ivan cárevič sa pustil za ňou. Už-už ju doháňa. Vtom dobehla baba Jaga k hlbokej priepasti, zdvihla železné veko a skryla sa pod zemou. Ivan cárevič a bohatier Poljanin nakúpili veľa býkov, zarezali ich, stiahli kožu a z koží narezali remene.
Z remeňov zvinuli povraz, taký dlhý, že jeden koniec bol tu a druhý až na onom svete. Ivan cárevič vraví bohatierovi Poljaninovi:
„Spusť ma do priepasti, ale nevyťahuj povraz hore; počkaj, kým ti dám znamenie, potom ma vytiahneš.“ Bohatier Poljanin ho spustil do priepasti, až na samé dno. Ivan cárevič sa poobzeral a vybral sa hľadať babu Jagu.
Išiel a išiel a tu vidí, že za mrežou sedia krajčíri.
„Čo tu robíte?“
„Však vidíš, Ivane cárevič, sedíme a šijeme vojsko pre babu Jagu, moru nohu.“
„Ako ho šijete?“
„Sotva ihlou dvakrát pichneme, kozák sedí na koni, na Poljanina už ťahá, podkova zazvoní.“
„Ach kamaráti, rýchlo šijete, ale horúcou niťou. Postavte sa do radu, ja vás naučím, ako poctivo šiť.“ Krajčíri sa postavili do radu, Ivan cárevič mykol mečom a všetkým hlavy zletely. Pobil krajčírov a ide ďalej. Poobzerá sa a za mrežou vidí obuvníkov.
„Čo tu robíte?“ pýta sa Ivan cárevič.
„Sedíme a šijeme vojsko pre babu Jagu, moru nohu.“
„A akopak, bratia, šijete to vojsko?“
„Sotva šidlom dvakrát pichneme, kozák sedí na koni, na Poljanina už ťahá, podkova zazvoní.“
„Ach chlapci, rýchlo šijete, ale horúcou niťou. Postavte sa do radu, ja vás naučím, ako sa šije lepšie!“ Obuvníci sa postavili do radu, Ivan sa rozmáchol mečom a všetkým naraz hlavy odleteli. Pobil obuvníkov a vydal sa znova na cestu.
Išiel dlho, predlho, cez hory a doly, až prišiel do veľkého krásneho mesta. V meste stoja kráľovské paláce a v paláci sedí dievča nevýslovnej krásy. Zazrela z okna dobrého mládenca a zapáčili sa jej čierne vlasy a oči sokolie, tmavé obočie i bohatierska povaha. Pozvala ho k sebe vypytovať sa, kam a prečo ide. Ivan cárevič jej povedal, že hľadá babu Jagu, moru nohu.
„Ach Ivane cárevič, veď ja som jej dcéra. Baba Jaga teraz tvrdo spí. Odpočíva dvanásť dní a dvanásť nocí.“ Vyviedla Ivana cáreviča z mesta a ukázala mu cestu. Ivan cárevič prišiel až k babe Jage, more nohe, a zastihol ju v spánku; rozmáchol sa a mečom jej odťal hlavu. Hlava poskočila a vraví:
„Bi ešte, Ivane cárevič!“
„Bohatierska ruka dvakrát nebije, jednej rany jej mečom dosť je,“ odpovedal cárevič a vrátil sa do paláca ku krásnemu dievčaťu; sadli si spolu k dubovému stolu, za obrusy ozdobne tkané. Najedli sa, napili sa a Ivan cárevič sa začal vypytovať: „Je na svete niekto silnejší ako ja a krajší ako ty?“
„Ach Ivane cárevič, akápak ja som krasavica! Ale za deviatimi horami v deviatom cárstve žije u dračieho kráľa kráľovná, ktorej krása je nevýslovná. Ja som sa len vodou po jej nohách umyla.“
Ivan cárevič vzal krasavicu za ruku, doviedol ju na miesto, kde visel povraz, a dal znamenie bohatierovi Poljaninovi. Bohatier Poljanin schmatol povraz, ťahá, ťahá, až vytiahol cáreviča s krásnym dievčaťom.
„Buď zdravý, bohatier Poljanin,“ vraví Ivan cárevič. „Priviedol som ti nevestu, žij si veselo a nad ničím sa netrap. Ja pôjdem do dračieho kráľovstva.“
Sadol na koňa, rozlúčil sa s bohatierom Poljaninom a s jeho nevestou a vydal sa za deviatimi horami. Za nejaký čas, ale kto vie? Čo v rozprávke chvíľou holou, to v živote dobou dlhou, prišiel cárevič Ivan do dračieho kráľovstva, zabil dračieho kráľa, vyslobodil zo zajatia krásnu kráľovnú a oženil sa s ňou. Potom sa vrátil domov a azda dodnes žije s mladou ženou šťastne a spokojne.