Obušku, z vreca von!

Pred dávnymi časmi žil jeden krajčír, ktorý mal troch synov a kozu. Tá koza bola ich živobytím, takže sa o ňu museli starať ako o oko v hlave a každý deň ju vodili na tú najlepšiu pašu. V pasení sa chlapci spravodlivo striedali. Raz prišiel rad opäť na toho najstaršieho, a tak ju zaviedol na cintorín, kde rástla tá najšťavnatejšia burina. Koza sa spokojne celý deň pásla, a keď bol čas ísť domov, chlapec sa jej spýtal: „Kozo, napásla si sa dosť?“ Koza odvetila: „Ja brucho plnučké mám, už ani lístok nezožuvám!“ To bolo dobré znamenie, a tak sa dali chodníčkom k domovu, kde ju chlapec zaviedol do chlievika a tam pevne priviazal. „No,“ pýtal sa krajčír, „či sa naša koza dosť napásla?“ „Áno,“ odvetil synček, „hovorila, že má brucho tak plnučké, že ani lístok nezožuje.“ Ale otec sa chcel presvedčiť sám, šiel teda do chlievika, milé zviera pohladil a spýtal sa: „Kozo, napásla si sa dosýta?“ Koza odvetila: „Ako môžem sýta byť, keď behám len pustinou, nenašla som halúzku hlohu, ba ani žihľavu jedinú!“ „Čo to počujem!?“ zvolal krajčír, vybehol von a volal na syna: „Ach, ty luhár, vravel si, že koza je sýta, a pritom si ju nechal hladovať!“ A ako bol tým kozím žalovaním rozčúlený, schmatol sukovicu a vyšibal chlapca z domu preč. A bolo to!

Druhého dňa musel s kozou na pašu prostredný syn. Úbohý synček mal pred očami trestajúcu sukovicu, a tak sa snažil a našiel pre kozu ten najšťavnatejší kúsok záhrady. A koza sa naozaj popásla, a keď bol čas ísť domov, spokojne si hladkala plné brucho. Chlapec sa jej spýtal: „Kozo, napásla si sa dosť?“ Koza odvetila: „Ja brucho plnučké mám, už ani lístok nezožuvám!“ Takáto odpoveď sa pastierikovi zapáčila, a tak sa dali chodníčkom k domovu, kde ju zaviedol do chlievika a tam pevne priviazal. „No,“ pýtal sa krajčír, „či sa naša koza dosť napásla?“ „Áno,“ odvetil synček, „hovorila, že má brucho tak plnučké, že ani lístok nezožuje.“ Krajčíra to ale nenechalo pokojným, šiel do chlievika a spýtal sa: „Kozo, napásla si sa dosýta?“ Koza odvetila: „Ako môžem sýta byť, keď behám len pustinou, nenašla som halúzku hlohu, ba ani žihľavu jedinú!“ „Čo to počujem!?“ zvolal krajčír, vybehol von a volal na syna: „Ty darebák, vravel si, že koza je sýta, a pritom si ju trápil hladom!“ A schmatol sukovicu a vyšibal z domu aj druhého synčeka. A bolo to!

Keď sa na oblohe vyhupkalo slnko, musel na pašu ten najmladší. Ten bol z tých synov najsvedomitejší, a tak našiel miesto s takým šťavnatým lístím, že to kozu nenechalo pokojnou a neprestala, kým ho celé nespásla. Večer, keď bol čas ísť domov, spýtal sa jej: „Kozo, napásla si sa dosť?“ Koza odvetila: „Ja brucho plnučké mám, už ani lístok nezožuvám!“ Takáto odpoveď sa zdala pastierikovi sľubná, tak sa dali chodníčkom k domovu, kde ju zaviedol do chlievika a tam pevne priviazal. „No,“ pýtal sa krajčír, „či sa naša koza dosť napásla?“ „Áno,“ odvetil synček, „hovorila, že má brucho tak plnučké, že ani lístok nezožuje.“ Krajčír mu ale neveril, šiel do chlievika a spýtal sa: „Kozo, napásla si sa dosýta?“ Koza odvetila: „Ako môžem sýta byť, keď behám len pustinou, nenašla som halúzku hlohu, ba ani žihľavu jedinú!“ „Ach, ten veľký luhár!“ zvolal krajčír, vybehol von a volal na syna: „Ste jeden darebák ako druhý! Viac zo mňa blázna robiť nebudete!“ a schmatol sukovicu a vyšibal z domu aj toho najmladšieho. A bolo to! Ten už bude musieť na pašu sám!

Druhého dňa vošiel krajčír do chlievika, správal sa ku koze vľúdne a povedal: „Poď, moja milovaná, dnes ťa povediem na pašu sám.“ A viedol ju chodníčkom k zelenej ohrade pod ovčínom, kde sa koza s chuťou pustila do žrádla. Večer, keď bol čas ísť domov, spýtal sa: „Kozo, napásla si sa dosť?“ Koza odvetila: „Ja brucho plnučké mám, už ani lístok nezožuvám!“ To zaznelo krajčírovým ušiam lahodne, tak sa dali chodníčkom k domovu, kde zaviedol kozu do chlievika a tam pevne priviazal. Keď odchádzal, ešte raz sa k nej obrátil a povedal spokojne: „Teraz si teda konečne sýta!“ Ale koza zvolala: „Ako môžem sýta byť, keď behám len pustinou, nenašla som halúzku hlohu, ba ani žihľavu jedinú!“ Keď to krajčír začul, od samého úžasu otvoril hubu, až teraz pochopil, že svojich troch synov vyhnal z domu bez príčiny. „Len počkaj!“ skríkol: „Ty nevďačné stvorenie, vyhnať ťa, to je primálo, ja ťa poznačím tak, že sa už medzi poriadnymi ľuďmi neukážeš!“ Pristúpil, schmatol britvu, kozi namydlil hlavu a oholil ju. A potom na ňu vzal sukovicu a vyplácal ju tak dlho, kým sa mu nevytrhla a neutiekla preč. Teraz bol krajčír celkom sám, sedel smutne vo svojej chalupe a myslel na to, ako rád by mal pri sebe zasa synov; ale nikto nevedel, kam sa podeli.

Ten najstarší syn nezlumpačil, ale vstúpil do učenia k jednému stolárovi, kde sa učil pilne a neúnavne, a keď uplynul stanovený čas a on sa mal vydať do sveta na skúsenosť, daroval mu jeho majster stolček. Bol to obyčajný stolček z obyčajného dreva, ale mal jednu podivuhodnú vlastnosť: keď ho niekto postavil a povedal: „Stolčeku, prestri sa!“, tu sa vám na stolčeku z čista jasna objavil čistý obrus, tanier, nôž, vidlička a misy s pokrmami varenými i pečenými a k tomu fľaša vína; veru až sa srdce smialo. Z takého daru mal mladý stolár radosť: „To budem mať dosť na celý život!“ a s dobrou náladou ťahal svetom a nestaral sa o to, či narazí na dobrý alebo zlý hostinec a či vôbec nejaký nájde. Ako mal práve chuť, na poli, v lese alebo na lúke, zložil zo chrbta stolček, postavil ho pred seba a riekol: „Stolčeku, prestri sa!“ A bolo tu, čo si srdce žiadalo. A tak spokojne vandroval svetom.

Jedného dňa stolára napadlo, že by sa mohol vrátiť k otcovi, možno ho už hnev prešiel a so stolčekom ho rád prijme späť. A stalo sa, že jedného večera na ceste k domovu dorazil do hostinca, ktorý bol plný hostí. Privítali ho a pozvali, aby si k nim prisadol a najedol sa s nimi, inak dostane ťažko niečo na jedenie. „Nie,“ odvetil stolár, „nebudem vám brať z toho mála, čo máte, buďte radšej vy mojimi hosťami!“ Hostia sa smiali a mysleli si, že si z nich robí žarty. Ale stolár postavil do stredu svetlice svoj stolček a povedal: „Stolčeku, prestri sa!“ V okamihu bol stolček plný lákavého jedla, ktorého príjemná vôňa stúpala hosťom do nosov; na takéto lahôdky by sa hostinský nikdy nezmohol. „Len si berte, priatelia!“ povedal stolár a hostia, keď videli, ako sa to má jednoducho a kúzelne, nedali sa dvakrát pobádať, nahrnuli sa ku stolu, schmatli nože a vidličky a napchávali sa na márnosť. A čo bolo najpodivuhodnejšie, keď sa misy vyprázdnili, zasa sa na ich mieste objavili plné. Hostinský stál v kúte a nevedel, čo povedať, ale pomyslel si: „Takého kuchára by si vo svojej krčme naozaj potreboval!“ Stolár a jeho spoločníci sa veselili až do neskorej noci, napokon sa uložili na spánok, stolár predtým svoj kúzelný stolček postavil k stene.

Spali všetci okrem hostinského, tomu nedali pokoj jeho čierne myšlienky, napadlo ho, že v komore s haraburdím stojí jeden starý stolček, ktorý vyzerá celkom ako ten kúzelný. Vstal, odplazil sa tam, priniesol svoj stolček a vymenil ho za kúzelný. Skôr než sa nasledujúceho dňa stolár vydal na ďalšiu cestu, nič netušiac, schmatol falošný stolček a išiel svojou cestou. Okolo poludnia prišiel k otcovi, ktorý ho privítal s veľkou radosťou. „No, môj syn, čomu si sa vo svete naučil?“ pýtal sa. „Otec, stal som sa stolárom.“ „To je dobré remeslo,“ odvetil starec, „ale čo si to z vandru priniesol?“ „Otec, to najlepšie, čo som priniesol, je tento stolček.“ Krajčír si ho poobzeral zo všetkých strán a povedal: „No, žiadny majstrovský kúsok, len starý a škaredý stolček.“ „Stolčeku, prestri sa!“ odvetil syn: „Keď ho postavím a poviem mu, aby sa prestrel, tu na ňom stoja hneď jedlá a víno, až sa srdce smeje. Pozvite všetkých príbuzných a priateľov, nech sa raz všetci dobre pohostia, ten stolček nasýti všetkých.“ Na to zvolanie prišlo ľudí z blízka i z diaľky, a keď bola spoločnosť pokope, postavil stolár stolček do stredu svetlice a povedal: „Stolčeku, prestri sa!“ Ale stolček sa ani nepohol a zostal prázdny ako každý iný stôl, ktorý nerozumie reči ľudí. Tu úbohý chlapec pochopil, že mu stolček vymenili, a zastyděl sa, že vyzerá ako luhár. Príbuzní sa mu vysmiali a niektorí aj hundrali, pretože museli ísť domov hladní a smädní. A tak z jednoduchého živobytia nebolo celkom nič. Otec krajčír schmatol zase ihlu a niť a venoval sa krajčírstvu, synček odišiel pracovať k jednému stolárskemu majstrovi.

Ten prostredný synček, keď ho vyhnali z domu sukovicou, hľadal si tiež poctivé živobytie, a tak vstúpil do učenia k jednému mlynárovi. Keď učňovské roky skončili, mlynársky majster mu povedal: „Keďže si bol v práci pilný a v diele snaživý, dám ti oslika, ťahá síce voz ani nenosí vrecia, ale predsa nie je na zahodenie.“ „A načo mi teda bude?“ pýtal sa chlapec. „Pľuje zlato,“ odvetil mlynár: „keď ho postavíš na obrus, povieš čarovnú formulku Brikle brukle brik! tu ti to predobré zviera napľuje zlatky spredu aj zozadu.“ „Tak to je krásny dar!“ povedal mladík, poďakoval majstrovi a ťahal do sveta. Keď potreboval peniaze, stačilo povedať osliku: „Brikle brukle brik!“ a tu pršali zlatky a nepotreboval nič, len ich pozbierať zo zeme. Kamkoľvek prišiel, bolo mu hej, kto je bohatý, je aj milovaný. Keď tým svetom ťahal sem a tam nejaký čas, pomyslel si: „Mal by si sa vrátiť domov, keď prídeš so zlatým oslíkom, možno otec na svoj hnev zabudne a zase ťa rád uvidí.“ A náhoda tomu chcela, že skončil v hostinci, v ktorom jeho staršiemu bratovi vymenili stolček. Hostinský mu chcel zviera vziať a priviazať v maštali, ale on povedal: „Len sa nenamáhajte, kmotor, svojho sivka si zavediem do maštale sám, priviažem ho tiež sám, musím vedieť, kde bude stáť!“ To prišlo hostinskému čudné, pomyslel si, že ten, kto sa sám stará o svojho osla, asi nemá na zaplatenie, ale cudzinec siahol do mešca, vytiahol dva zlatky a povedal, že má pripraviť niečo dobré. Tu hostinský vyvalil oči, bežal a hľadal to najlepšie, čo by mohol hosťovi predložiť. Po hostine sa mlynár spýtal, čo je dlžný, a potmehúdsky hostinský mu povedal, že musí položiť ešte dva zlatky. Mlynár siahol do mešca, ale tam bolo pusto a prázdno. „Počkajte chvíľočku, pán hostinský,“ povedal: „ja si len zájdem po zlato!“ a vzal si so sebou obrus zo stola. Hostinský by rád vedel, čo to všetko znamená, a pretože bol zvedavý, vyplazil sa za mlynárom. Keď tento za sebou zavrel dvere maštale, pozoroval ho cez vypadnutý suk v dreve. Mlynár pod osliková rozprestrel obrus a zvolal: „Brikle brukle brik!“ V tom okamihu sa spustil zlatý dážď. „Tisíc dukátov za takú chvíľku!“ povedal si hostinský: „Takýto zlatý mešec nie je na zahodenie!“ Hosť zaplatil a uložil sa na spánok.

Spali všetci okrem hostinského, ktorého sužovali jeho čierne myšlienky. Napokon potichu vstal, vkradol sa pod rúškom tmy do maštale, odviedol kúzelného osliká preč a na jeho miesto priviazal iného. Nasledujúceho rána vzal mlynár falošného osla a vydal sa na cestu domov. Okolo poludnia prišiel k otcovi, ktorý sa potešil, keď ho uvidel. „Tak čím si sa v tom svete vyučil, môj synček?“ spýtal sa krajčír. „Mlynárom, milý otec,“ odvetil. „A čo si z vandru priniesol?“ „Nič iné ako jedného osla.“ „Osol tu nie je na nič,“ povedal otec: „väčšiu radosť by mi urobila pekná koza.“ „Áno,“ odvetil syn: „ale to nie je obyčajný osol, ale zlatý osol, keď poviem: Brikle brukle brik!, napľuje mi to dobré zviera plný obrus zlatiek. Nechajte zvolať všetkých príbuzných, urobím z nich bohatých ľudí.“ „To si nechám páčiť,“ povedal krajčír: „nemusel by som sa dlhšie trápiť s krajčírstvom.“ A zase sa zbehli príbuzní z blízka i z ďaleka. Keď boli všetci pokope, rozkázal mlynár urobiť miesto, rozprestrel obrus a do svetlice priviedol osliká. „Teraz dávajte pozor!“ povedal a rozkázal osliku: „Briklebrit!“ Ale neboli to zlatky, čo z osla vyletelo. Tu úbohý mlynár natiahol tvár; videl, že bol oklamaný, prosil príbuzných o odpustenie, tí odišli domov takí chudobní, akí boli. Nebolo pomoci, krajčír sa musel ďalej živiť krajčírstvom a synček sa nechal najať do služby u jedného mlynára.

Najmladší syn sa vtedy dal do učenia k jednému sústružníkovi, a pretože je to zložité ručné remeslo, strávil v tom učení pekných pár rokov. Jeho bratia mu jedného dňa poslali list, v ktorom mu vylíčili, ako sa im darilo, a tiež sa nezabudli zmieniť, ako ich posledného večera hostinský nekalým úskokom pripravil o ich kúzelné veci. Uplynulo ešte pár dní a mladíkovi sa učenie chýlilo ku koncu. Pri lúčení mu jeho majster daroval poriadne kožené vrece a povedal: „Je v ňom obušok.“ „No, to vrece mi iste príde vhod, ale čo budem robiť s tým obuškom? Je zbytočne ťažký,“ povedal chlapec. „To ti hneď poviem,“ odvetil mu majster: „keď sa k tebe ľudia nebudú mať k vážnosti a úcte, povedz: obušku z vreca von!, a obušok im vesele zatancuje po chrbtoch, osem dní sa nebudú môcť pohnúť; a s touto pesničkou obušok neskončí skôr, kým mu nepovieš obušku do vreca!“ Mladík majstrovi nastotisíckrát poďakoval, zavesil si vrece na chrbát a vydal sa do sveta. Keď stretol niekoho, kto naňho išiel zhurta a nakrivo, povedal len: „Obušku, z vreca von!“ Obušok hneď vyskočil a vyklepal jednému po druhom kabát či kazajku a išlo vám to tak rýchlo, že kým by sa tí druhí dali na útek, prišli na rad.

Konečne tu bol večer, keď dorazil do toho hostinca, kde tak zle naložili s jeho bratmi. Sústružník položil svoj ruksak pred seba na stôl a mal sa k reči a rozprávaniu, čo videl vo svete za podivuhodnosti. „Áno,“ povedal: „človek nájde pravý stolček, prestri sa! aj zlatého osliká či podobné užitočné veci, ale to nebolo nič pre mňa, ja som si obstaral poklad, ktorý nosím v tomto vreci. To je vám vecička!“ Hostinský naostril uši. „Čo by to mohlo za celý svet byť?“ pomyslel si: „To vrece je iste plné drahokamov, to musím mať tiež, dobré veci sú vždy tri do počtu.“ Keď sa chlapec uložil na spánok na lavicu, dal si vrece pod hlavu ako vankúš. Hostinský počkal, kým zaspí, potom sa vkradol dnu, zohol sa a opatrne vrece vytiahol a podsunul tam iné. Ale na to sústružník práve čakal a práve keď mal hostinský jeho vrece pritisnuté na tele, zvolal: „Obušku, z vreca von!“ V okamihu bol obušok vonku a dal sa do práce. Hostinský prosil o zmilovanie, ale čím hlasnejšie kričal, tým silnejšie mu obušok bubnoval na chrbát; a bolo to pekne v rytme, až to jedného hrialo pri srdci. Keď sa napokon vyčerpaný zlodej celý bez seba zvalil na chrbát, mladík mu povedal: „Ak mi nevrátiš stolček a osliká, tak si dáme ďalšie kolo!“ „Ach, nie,“ prosil úpenlivo hostinský: „ja ti to rád všetko dám, len nechaj toho zakliateho škriatka vo vreci.“ „No, dobre, zmilujem sa nad tebou, ale žiadne úskoky!“ povedal chlapec a zvolal: „Obušku, do vreca!“

Druhého dňa sústružník dorazil domov a priniesol stolček a priviedol aj osliká. To bolo radosti! Krajčír, keď ho opäť uvidel, sa pýtal, čím sa v cudzine vyučil. „Milý otec,“ odvetil: „stal som sa sústružníkom!“ „Tak to je skvelé remeslo!“ povedal otec: „Čo si z vandru priniesol?“ „Jeden cenný kúsok, otec,“ povedal: „obušok v tomto vreci.“ „Čo?“ podivil sa otec: „Obušok? To je mi ale drahocennosť!“ „Tento áno, milý otec. Keď poviem obušku, z vreca von! tak obušok vyskočí a urobí s každým pobudom a darebákom poriadok a napráva ho tak dlho, kým tento neleží na zemi a neprosí o zmilovanie. Pozrite, s týmto obuškom som získal späť kúzelný stolček aj zlatého osliká, o ktoré jeden zlodejský hostinský okradol mojich bratov. Teraz oboch zavolajte a pozvite aj všetkých príbuzných, chcem ich pohostiť a naplniť im mešce zlatom.“ Starý krajčír krútil nedôverčivo hlavou, ale predsa len nakoniec príbuzných zvolal.

A zase sa zbehli príbuzní z blízka i z ďaleka. Najmladší synček rozprestrel vo svetlici obrus, priviedol zlatého osliká a povedal bratovi: „Milý brat, rozkáž mu!“ Mlynár povedal: „Brikle brukle brik!“ V tom okamihu sa spustil zlatý lejak a neprestal skôr, kým nemali všetci toľko, že to nemohli uniesť. Potom najmladší brat priniesol stolček a povedal: „Milý brat, rozkáž mu!“ A len čo stolár povedal: „Stolčeku, prestri sa!“ tu sa stolček prestrel a stáli na ňom krásne misy plné jedla. To vám bola hostina, aká v jeho dome krajčír ešte nezažil, celé príbuzenstvo sa napchávalo až do noci a všetci boli veselí a spokojní.

Od tej chvíle krajčír na ihlu, nite, lakeť ani žehličku nesiahol a žil so svojimi synmi v dostatku a šťastí.

Ešte sa patrí dopovedať, ako sa darilo tej koze, čo zavinila, že krajčír vyhnal svojich troch synov. Pretože sa vtedy veľmi hanbila, že má oholenú hlavu, bežala k líščej nore, aby sa tam ukryla. Keď prišiel líšky večer domov, svietil mu na privítanie z tmy pár obrovských očí. Kto by sa nezľakol? Líška stiahla chvost medzi nohy a pelášila do lesa. Tam stretla medveďa a ten sa jej pýtal: „Čo je, brat líška? Ste nejaký vyľakaný!“ „Ach,“ odvetil ryšavec: „prišiel som domov a on tam sedí nejaká obluda a gúľa na mňa ohnivými očami.“ „Tak ju musíme vyhnať!“ povedal medveď a šiel s líškou k nore, aby sa na to pozrel. Ale aj naňho boli tie ohnivé oči priveľa, prišiel naňho zrazu taký strach, že zabudol na svoju medvediu prirodzenosť a vzal nohy na plecia. Tu ho stretla včela, a keď videla, že sa mu od strachu ježí srsť, spýtala sa: „Jemine, kmotor medveď, čo ti nahnalo taký strach, že utekáš zajačími chodníčkami?“ „Však by si aj ty utekala,“ odvetil medveď: „keby si videla tú obludu, čo sedí v líščej nore, má ohnivé oči a nedá sa s ňou ani pohnúť.“ Včela povedala: „Len počkaj, kmotor, ja som síce úbohé a slabé stvorenie, ktoré na ceste ani neuvidíš, ale myslím, že aj napriek tomu vám pomôžem.“ Letela k líščej nore, posadila sa kozi na oholenú hlavu a pichla ju. A bolo to! Koza zaškriekala a zameala, vyskočila a ako šialená bežala preč, upaľovala vraj až do krajiny Nikdyneviemkam.