Líška a vĺčok

V jednej dedine bývala jedna stará, veľmi chytrá líška. Chodievala na besedu k babičke Šimečkovej, sedávala u nej, keď priadla, a babička jej rozprávala rozprávky.
Raz napadlo veľa snehu. Všetky deti vytiahli sánky a viezli sa z kopca dolu. Líštička sa na ne závistlivo pozerala. Potom si pripravila smrekovú vetvu a čakala, kým vyjde mesiačik. Len čo sa objavil na oblohe, vybehla na kopček, sadla na vetvu a šup z kopca dolu! Vyliezla zase hore a zase šup dolu!
Viezla sa, viezla, ale keď to bolo len na smrekovej vetve! myslela si: Keby som mala sánky, jazdila by som za mesiačika až do rána. Idem sa opýtať babičky Šimečkovej, či nemajú u nich nejaké sánky. Keď sa zotmelo, zaklopala babičke na okno. Babička zastavila kolovrat a pýtala sa:
„Kto to klope?“
„Babička, otvorte mi! Idem k vám po radu,“ vravela líška. Tak babička odsunula závoru a pustila líšku do izby. „Poď sa ohriať k peci, určite si z toho lesa premrznutá,“ volala líšku. „Ale babička, nie som. Ja by som sa viezla, keby som mala sánky. Nemáte nejaké?“
„Zlatá líštička, nemám,“ vravela babička. „Ale choď tu vedľa k dedkovi Kroupovému. Tam majú jedny sánky na povale, oni ti ich určite požičajú.“
Tak líška išla a buch, buch, buch na dvere. Dedko Kroupový sedel na lavici pri peci a fajčil. Vstal, otvoril okno a pýtal sa:
„Kto to buchoce?“
„Ja, dedko, ja!“
„Kto ja! Poď bližšie, nech ťa vidím.“
„Ja, líštička z lesa.“
„Ty kakramente! Mám na teba odopnúť remeň? Veď si mi v lete zaškrtila kuru!“
„Ale dedko, to sa mýlite, to sa veľmi mýlite! Ja ani kury nejem. To vám zaškrtil kmotriško tchor. Opýtajte sa hoci babičky Šimečkovej! Tá ho vtedy videla!“
„Vy ste obaja rovnakí, ty aj kmotriško tchor,“ vravel dedko. „A čo vlastne chceš?“
„Dedko, pekne vás prosím, požičajte mi sánky! Ja sa budem viezť za mesiačika.“
Dedko vyliezol na povalu, vzal tam sánky, podal ich líštičke oknom a vravel:
„Ale nech ich nerozlámeš! Zajtra ich prines späť!“
Keď mala líška sánky, bežala na kopec a viezla sa. Ako tak jazdí, zrazu vidí vlka. Pritiahol sa k nej, chvost ťahal po zemi a vraví:
„Čo to robíte, kmotrička?“
„Však vidíš, že sa vozím,“ odsekla mu líška.
„Jé, to sú pekné sánky! To musí byť pekné, kmotrička. Nechajte ma raz sa povoziť. Ja som na sánkach ešte nikdy v živote nejazdil.“
„Ale kmotriško, to nejde. Ja mám sánky vypožičané a vy by ste mi ich rozlámali.“
„Zlatá kmotrička, nerozlámem! Len mi ich požičajte. Poveziem sa len raz.“
Líška sa nechala uprosiť a sánky vlkovi požičala. Vlk si na ne pekne sadol, išiel raz až dolu, vybehol zase na kopec a vraví:
„Kmotrička, pekne vás prosím! Len ešte raz ma nechajte! Je to tak pekné!“
Išiel druhýkrát, akosi zle zareidoval a zrazu bác! Narazil sánkami do stromu a vyvalil sa do snehu. Sánky boli rozbité na kusy. Líška celá preľaknutá pribehla k nemu a vraví:
„Čo som vám, kmotriško, hovorila? Že mi tie sánky rozbijete. A ja ich mám teraz vrátiť. Teraz ich odneste dedkovi Kroupovému sám, ja tam s nimi nepôjdem!“
Milý vlk pozbieral všetky kusy zo sánok, zviazal to chvojím, vzal na chrbát a šiel ku Kroupovcom. Dedko práve vstal a začal vyhadzovať lopatou sneh spred dverí, aby mohol von z chalupy. Vlk skrúšene začal:
„Dedko, líška vám posiela naspäť tie sánky a ďakuje za požičanie.“
Zhodil z chrbta kusy sánok, zviazané chvojím.
„Daj to tu do siene,“ povedal dedko a škaredo sa pozeral na tie kusy.
Vlk sa ničoho zlého nenazdával, išiel do siene a hodil rozbité sánky na zem.
Dedko zavrel dvere a vraví:
„Ja ti dám, ty lajdák! Tak mi rozbiť sánky!“
Obrátil lopatu a nasypal mu, koľko mohol. Keď ho vypustil zo siene, chudák vlk krivkal a pomaly sa vliekol na kopec.
Líška sedela na pníku a ohrievala sa na slniečku.
„Zlatá kmotrička, ten dedko ma zbil! Nohu mám chromú, v krížoch ma bolí. Poďte k nám a namažte ma zajačou masťou!“
„Vy ste veľmi hlúpy, kmotriško,“ povedala mu líška. „Mňa by dedko do siene nedostal. No ale keď sme kmotrovia, tak poďte. Ja vás namažem a vyliečim.“
Po nejakom čase sa vlk vyliečil a líška vravela:
„Kmotriško, tak dlho som vás živila a posluhovala vám, teraz môžete zháňať zase vy pre mňa. Včera som počula, že dnes je u Janoušovcov svadba. Pôjdeme tam! Ja budem striehnuť za stavením a vy budete nosiť von, čo tam ukradnete.“ Vlk si povzdychol:
„Po tej chorobe by som potreboval niečo dobré. Vezmite, kmotrička, šatku na mäso a na koláče a pôjdeme.“
Keď prišli na lesnú čistinu, bola tam studnička. Bol práve spln, mesiac stál vysoko na oblohe a odrážal sa vo vode. Len čo došli ku studničke, líška vraví:
„Zlatý kmotriško, len sa pozrite do tej vody, aký je tam pekný tvarožník. Viete čo, obaja sme hladní. Vypijeme tú vodu a potom ten tvarožník zjeme.“
„Áno, kmotrička, to je správny nápad! Taký tvarožník stojí za to!“ Obaja si ľahli k studničke a začali piť vodu. Vlk hltal vodu plným hrdlom, ale líška len strčila ňufák do vody a nepila. Za chvíľu mal vlk brucho ako súd. Vstal a vraví:
„Kmotrička, už nemôžem.“
Líška mu zapchala zadok kolíčkom a on pil ešte ďalej. Potom líška vravela:
„Nič si z toho, kmotriško, nerobte, ak už nemôžete. Keď pôjdeme späť, tak vodu dopijeme a tvarožník si zjeme.“ Tak šli lesom ďalej, až sa dostali do dediny. Našli chalupu, kde bola tá svadba, a líška vravela:
„Ja sa schovám za stodolu a vy, kmotriško, choďte dovnútra. Pozrite sa najprv na chlebovú pec. Tam býva schované všetko, čo sa na svadbu napečie.“
Vlk šiel do chalupy a rovno vyliezol na pec. Naozaj! Bolo tam všelijakých dobrôt ..... pečené mäso, šišky aj koláče s tvarohom a lekvárom. Vlk toho nabral, čo stihol uniesť, a zaniesol to líške za stodolu. Vravel jej:
„Kmotrička, vezmite si, čo chcete, a jedzte. Ja ešte pôjdem dovnútra.“ Za chvíľu doniesol druhýkrát všetkého dobrého. Líška jedla, čo mohla, a čo nemohla, zviazala do uzlíka. Keď šiel vlk do chalupy tretíkrát, nešiel už na chlebovú pec, ale vliezol rovno do kuchyne medzi kuchárky a sadol si za stôl.
V tom práve začali muzikanti hrať taký pekný kúsok. Jedna kuchárka schmatla vlka a začala s ním tancovať. Ako sa vlk párkrát otočil, niekto doňho strčil a vyrazil mu zo zadku kolíček. V tom šplech! Voda striekala po kuchyni na všetky kuchárky aj na všetky tie dobroty. Čo ich tam bolo, všetky sa naňho pustili: chytili varešky, lopatky, naberačky, valky, sekáčiky, miešadlá, polená, metly, kopisti, cedidlo, ba aj hrnce lietali.
Chudáka vĺčka tak zmlátili, že veľmi nariekal ..... hé, hé, hé. Keď niekto pootvoril dvere, vyškrabal sa von a hrabal sa za stodolu k líške. Líška sa zatiaľ tak najedla, že sa nemohla ani pohnúť. Od lekvárových koláčov mala ústa modré, že vyzerala, akoby ju niekto zbil. Tak čakala na kmotriška, kým sa vráti. Vlk sa ťahal po zemi, vzdychal a nariekal:
„Kmotrička zlatá, toľko bitia som v živote nedostal!“ Líška robila, že plače, a vravela:
„Kmotriško milý, ja tiež! Pozrite sa, aká som celá modrá. Išla som tiež do chalupy na chlebovú pec po kus mäsa, aby sme mali doma zásobu. Chytil ma tam jeden a natrieskal mi sekáčikom, že sa nemôžem ani pohnúť. Čo si len počneme? Tu zostať nemôžeme. Keby nás tu našli, tak nás zabijú.“
Vlk rozmýšľal, ako by to urobili, a potom vravel:
„Kmotrička milá, nič naplat, musíme domov. Vyliezte mi na chrbát a ja vás ponesiem.“
Líška si priviazala uzol s koláčmi na krk a vyliezla vlkovi na chrbát. Ten chudák krivkal, stonal, nariekal. Líška ujedala z uzla mäso a spievala si:

„Bitý nesie nebitého,
lekvárom pomazaného!“
Vlk zdvihol uši a vraví:
„Čo to rozprávate, kmotrička?“
„Ale to len tak, o svojej núdzi.“

Chudák vlk niesol líšku ďalej k lesu. Líška vytiahla z uzla šišku, jedla a zase sa vlkovi posmievala:

„Bitý nesie nebitého,
lekvárom pomazaného.“
Vlk sa zase pýtal:
„Čo to hovoríte, kmotrička?“
„Ale to ja len sama sebe o svojej biede.“

Tak doniesol vlk líšku až k jej brlohu. Keď boli blízko, líška hop! Skočila mu z chrbta dolu, schmatla uzol s mäsom a koláčmi, hodila ho do brlohu, sama tam vkĺzla za ním a zatarasila vchod konármi. Hladného a zbitého vlka nechala stáť vonku. Keď to úbohý vlk uvidel, vravel si:
„Teraz som spoznal kmotričku líšku! Idem domov, ľahnem si, a keď sa uzdravím, každú líšku, ktorú stretnem, rovno uškrtím. Všetky sú veľmi falošné!“
V jednom lese, v jednej horárni žil starý poľovník. Keďže mu nohy už neslúžili ako za mlada, najradšej sedával v kresle pri kachliach a pozeral z okna. Aby nemusel chodiť do lesa, choval troch psov a tí behali na lov namiesto neho. Jeden sa volal Štek a bol celý čierny, druhý sa volal Haf a bol biely ako sneh, a tomu tretiemu, strakatému, vravel Mlč. Raz poslal do lesa toho čierneho, Šteka. Už sa stmievalo, Štek stále nikde. Keď sa ho nemohol dočkať, zapískal, tu pribehol Haf a poľovník mu prikázal:
„Choď sa pozrieť, kde zablúdil Štek!“ Haf zavrtel chvostom, hup z dverí a preč. Už je tma a Haf nikde a Štek tiež nikde. Tak poľovník pískol na toho tretieho psa, na toho strakatého ..... Ako sa ten strakatý volal? ..... Mlč!
No, dobre, už mlčím, keď chcete. Ale ako to dopadlo s poľovníkom a s jeho tromi psami, to sa už nedozviete.