Hadia princezná a zlatý kľúčik

Bol raz jeden starý kráľ, ktorý mal troch slobodných synov. Synovia chodili len za radovánkami, na plesy a na lovy a hry, na ženenie však nemysleli. Najmä dvaja prví nejavili vôbec záujem o panovnícke starosti. Len najmladší, ktorému dali meno Bojan, počúval starého otca a zostával s ním doma. Radšej než zvuk poľovníckych rohov a štekot psov pri štvanici mal spev vtákov a ticho hlbokého lesa. Ani on však nechcel o ženení počuť, že by sa nemohol túlať po krajine.
Keď už starého otca kraľovanie zmáhalo, zvolal si potomkov a jednoducho im prikázal, že sa musia oženiť, ženenie že je zmena života a on že už potrebuje poznať svojho nástupcu. Ním sa podľa jeho vôle stane ten, kto si privedie najlepšiu nevestu. Bol to, ako vidíme, múdry kráľ. Nepovedal najkrajšiu nevestu alebo najbohatšiu nevestu či dokonca najmocnejšiu, povedal iba najlepšiu.
Starší bratia sa nehnevali. Aspoň budú môcť zase vyraziť na ďalšie zábavy. Vybrali sa na cestu a vzali si peňazí, čo kone uniesli, rovnako tak šatstva, a k tomu sluhov a slúžok bez počtu. Ani Bojana nepresviedčali, aby s nimi išiel, ani sa s otcom nerozlúčili, akoby išli len na štvanicu. Stačilo im, že nástupca bude zvolený podľa najlepšej nevesty, a už obaja videli kráľovskú korunu na svojej hlave. Bojan však nikam nechcel ísť, že vraj radšej zostane ockovi na pomoc. Starý kráľ ho varoval, že takto sa nástupcom nemôže stať, ale Bojan na to nič nehovoril. Azda ho to ani nezaujímalo. A tak starý pán kráľ ani nevedel, či má syna pokarhať za neposlúchnutie rozkazu, alebo sa má radovať, že synček chce byť s ním.
Tak spolu hospodárili a tešili sa, aký pokoj je teraz v paláci. Jedného dňa však bolo po pokoji. Na nádvorí sa ozvali fanfáry, trá ..... ra ra ..... ra, o dlažbu klap klap, zaklopalo množstvo kopýt. Kráľ i Bojan sa rýchlo ponáhľali k oknu. Na nádvorí dva krásne kočiare, každý inej farby, mnoho vojska i služobníctva v dvojakom odeve. A z kočiarov vystúpili obaja starší synovia a pomohli zísť dvom krásaviciam a už ich privádzali špalierom do paláca. Boli to ich manželky. Na prvý pohľad bolo vidieť nielen krásu, ale aj pýchu a bohatstvo. Každá sa asi už videla kráľovnou, lebo si ani kráľovského svokra veľmi nevšímali, skôr akoby nad ním nos dvíhali. A hneď začali ukazovať a rozkazovať, kam čo odsťahovať, čo vyhodiť a čo u cudzích kupcov objednať. Starý otec len krútil nad tým dielom hlavou, nevravel však nevestám nič. Len sluhom prikázal, aby s tým vyhadzovaním ešte počkali.
Len čo sa pri prvej večeri všetci zišli, hneď obaja bratia aj nevesty na Bojana útočili, kde že má on nevestu. Z tej reči bolo cítiť chuť ublížiť najmladšiemu, ponížiť ho a uraziť, aby si rozmyslel myslieť na korunu a dedičstvo. Keď potom Bojan od večere odišiel, smiali sa nevesty aj s princmi, že sa švagor azda ani nevie oženiť a že by mu stačila tak nejaká slúžka z kuchyne. Otec sa mračil a mlčal, nevravel ani dobre ani zle. Bratia si to všimli a začali radšej vychvaľovať a vypočítavať bohatstvo a moc svojich žien. Kráľ zase nič nehovoril a čoskoro sa od stola odporúčal. Zašiel ešte za Bojanom a povedal mu:
„Videl som, Bojane, ako si ich vítal a ako ti odpovedali. Nič naplat, budeš sa musieť oženiť aj ty, či chceš byť kráľom, alebo nie. Samota človeku nepristane. Však sa aj ty poobzrieš po neveste, keď ťa o to poprosím. Myslím tiež, že už vieš, aká byť nemá. Hľadaj teda, aká byť má.“
„Áno, ocko, keď si to želáte, skúsim to. Ale švagriné sa potom ešte viac budú báť o kráľovskú moc. Nakoniec sa aj tak jedna s druhou pobijú. Ja vás tu však, ocko, nenechám, nebojte sa, pôjdete ku mne. Sľúbte mi to ešte teraz a ešte dnes!“
Kráľ až zaslzil od radosti a povedal:
„Ďakujem ti za tie slová, Bojane. Buď si istý, že u teba rád zostanem.“
Ráno si vzal Bojan svojho obľúbeného koníka a len tak, akoby mieril na vychádzku, rozbehol sa od paláca. Premýšľal o bratoch a švagriných, o ockovi uvažoval a ani nevnímal, kam ho koník nesie. Kam by s ním inak išiel, ako boli zvyknutí. Zrazu Bojan pozerá, že sú na kraji lesa. A kým sa stihol spamätať, začul krásny a nežný hlas. Znel ako pohladenie:
„Vitaj, krásny a driečny, vitaj, môj milý! Dlho si tu už nebol. A kde máš bratov? A kde zbrane na lov a psy na štvanicu?“
„Ty ma poznáš, krásny hlase?“ čudoval sa Bojan, ktorý nikoho nevidel. „Kde si ty a kto vlastne si? Azda víla, že ťa nevidím?“
„Nie som žiadna víla, Bojane,“ posmutnel hlas, „som hadia princezná. Viem, že ideš hľadať ženu. Nechcel by si za manželku mňa?“
Bojan počul v tom smutnom hlase nádej, zarazili ho však slová o hadej princeznej. Pozerá na zem, obzerá sa a ako sa zrazu zľakol! Na machu ležala škaredá tučná hadia príšera s rozdvojeným jazykom a korunkou na hlave a upierala na Bojana oči. Tie oči však boli napodiv milé a láskavé, až to Bojana zarazilo, že hneď neodcválal. Hadia princezná si smutne vzdychla:
„Vidím, že sa ma desíš a že sa ti nepáčim. Ver mi však, že so mnou by si bol naozaj šťastný. Si dobrý človek, steblo nikomu cez cestu nepoložíš a ani kuraťu neublížiš. Ja ťa mám už dávno rada, Bojane,“ dodala hadia princezná vrúcne, „a ty sa ma tiež naučíš mať rád. Vieš, keby si zistil, že ma rád mať nemôžeš, vrátiš ma lesu.“
Bojana jej pohľad a hlas očaril, že na jej nepekný vzhľad čoskoro zabudol. Rozprávali sa a rozprávali, až kráľovič nakoniec hadej princeznej dal slovo, že sa stane jeho ženou. Hadia princezná sa zaradovala:
„Dobre robíš, Bojane, budeš naozaj blažený. Musíš však urobiť, čo ti poviem. Tu máš zlatý kľúčik. Keď ním trikrát vo vrecku otočíš, splní tvoje želanie. Zajtra potom príď podvečer sem na kraj lesa s otvoreným vozom a vo voze nech sedí päť hudobníkov v čiernom a päť v bielom odeve. To bude náš sprievod. Teraz už choď, aby si mohol usporiadať pre otca a bratov s ženami večeru, ktorú im posielam.“
Hadia princezná po tej reči zmizla, že po nej nebolo ani chýru ani slychu. Zostala po nej len krásne vyšívaná šatka a na nej zlatý kľúčik. Bojan schoval kľúčik do vrecka a zamieril zase k domovu. Cestou ho napadlo, či predsa len neurobil hlúposť s tým ženením, pri spomienke na milú reč a láskavé oči však zasa chmúrne myšlienky zahnal.
Doma ho vítali s posmechom a urážkami, že jeho princeznú nikto asi nemôže vidieť, aby krásou neoslepol. Bojan však nič neodpovedal. Povedal len:
„Pozývam vás teraz do hodovnej siene na kráľovskú hostinu, ktorú tam moja nevesta pre vás vystrojila. Je to jej prvý pozdrav.“
Zatočil trikrát vo vrecku zlatým kľúčikom a šiel pred bratmi i švagrinami aj s otcom k jedálni, bez toho aby sa obzrel. Keď boli pri dverách siene, poprosil otca, aby vstúpil prvý, a otvoril miestnosť dokorán. V ten okamih sa ozvala krásna hudba a zo siene vychádzalo svetlo sviec a mnoho príjemných vôní. Kráľ sa užasnuto zastavil a pozrel na Bojana, akoby neveril vlastným očiam. Aj bratia s nevestami onemeli údivom a závisťou. V hodovnej sieni bola pripravená taká nádherná hostina, že takú doživota nikto ešte nevidel. Najvzácnejšie lahôdky tu čakali na hodovníkov, víno len iskrilo v pohároch, sieňou znela jemná hudba a okolo tabule stála pripravená vybraná čeľaď, aby hosťom splnila akékoľvek želanie. Všetkého tu bolo habadej, len vtáčie mlieko tu azda chýbalo.
Kráľ, bratia i ich manželky celkom nekráľovsky vyberali a pojedali a popíjali a priam sa predháňali v chvále. Až po dlhej chvíli si spomenula jedna zo švagrín, že tej chvály je akosi veľa a že zabudli hanobiť a znevažovať Bojana. Preto spustila:
„No, musím povedať, že jesť a piť sa to dá, to zasa áno. Kdeže je však tá tvoja nevestička, aby nám tiež niečo povedala? Ak vie pripraviť taký hodokvas, iste sa nemusí pred nami schovávať, my by sme ju predsa neuhryzli.“
„To je len jej prvý pozdrav pre otca aj pre vás. Uvidíte ju zajtra večer. Pripravíme pre vás jej druhý pozdrav, privítací ples.“
Na druhý deň boli všetci zvedaví, ani sa nemohli večera dočkať. Švagriné znovu a znovu fackali a naháňali švadlenky, kaderníčky a klenotníkov, aby predbehli jedna druhú a hlavne aby spolu ukázali tej neznámej a tajuplnej švagrinej, že jej v kráse a v oblečení nesiahajú ani po päty, aj s tou včerajšou hostinou.
Keď nadišiel večer, zišli sa všetci pred tanečnou sálou. Bojan opäť trikrát zatočil kľúčikom a želal si, aby bol pripravený ples. V tej chvíli sa ozvala lahodná hudba, rozžiarilo sa tisíc sviec, po sále sa prechádzali krásne dievčatá so svojimi tanečníkmi v slávnostných odevoch a sluhovia roznášali lákavé občerstvenie. Ochotný tanečný majster potom pozval vznešených hostí na naleštenú a vyleštenú podlahu k prvému slávnostnému tancu. Potom sa obrátil k Bojanovi, hlboko sa uklonil a oznámil mu:
„Vaša Jasnosť, princezná je pripravená a čaká na vás, aby ste ju priviezli do paláca.“
Len Bojan si všimol, že majster má hadie oči. Otočil sa a vyšiel na nádvorie, kde už čakal otvorený voz s desiatimi hudobníkmi. Päť ich bolo oblečených v bielom, päť v čiernom. Princ nastúpil, pokynul rukou a voz vyrazil smerom k lesu. Dorazili tam v okamihu. Na machu už čakala hadia princezná s korunkou na hlave. Bojan ju vzal do náručia a posadil do voza. Opäť pokyn rukou a voz už vesele hrkotal späť. Kým bol prvý tanec v sále na konci, rachotil voz po nádvorí. Do ticha siene zaznela zrazu z dvora slávnostná fanfára; bola trochu veselá, to hrali muzikanti v bielom, a trochu smutná a vážna, to hrali tí čierni. Fanfára však pritom znela nevýslovne krásne.
„Páči sa ti tá hudba?“ spýtala sa hadia princezná ticho Bojana.
„Áno, je prekrásna. Prečo však nie je len veselá, keď sa máme brať?“
„Milý Bojane,“ povedala princezná, „tá hudba je ako náš budúci život. Niekedy budeme šťastní, inokedy zase z niečoho smutní, ale bude to vždy krásny život.“
Bojan vzal svoju hadiu princeznú do náručia a niesol ju do sály. Tam ju posadil vedľa seba na zamatový vankúš.
Bratia i švagriné sa najprv zľakli. Potom ich napadlo, že takáto škaredá a ohyzdná hadia princezná ich o vládu pripraviť nemôže, a začali sa víťazoslávne smiať. Bratia sa vysmievali, švagriné sa jedovato chichotali a hihňali:
„No, Bojane, to si si vybral! Ukáž nám, ako sa s hadom dá tancovať polonéza alebo kadrila!“
A bratia revali od smiechu:
„Choď si zatancovať a predveď nám niečo, nech sa od tej ohavy naučíme nové tanečné kroky!“
Jednoducho ich posmešky a štipľavé zlomyseľnosti nebrali konca. Starý pán kráľ len zničene sedel a nič nevravel. Nevedel, či má Bojana poľutovať, alebo či mu má taký sobáš zakázať. Ani Bojan v prvej chvíli akoby nevedel, čo má urobiť, ako sa zachovať. Má zostať? Alebo utiecť niekam preč? Už-už sa dvíhal, že uteká, keď mu to predsa len nedalo, aby sa na hadiu princeznú ešte raz nepozrel. Princezná asi vedela, čo Bojan zamýšľa. Len mu povedala:
„Vydrž, Bojane, však som ti hovorila, že život je niekedy veselý a inokedy zase smutný. Vždy je však krásny, a náš taký bude. Ver mi!“
Bojan sa zarazil. Spomenul si, kedy mu princezná tie slová hovorila prvýkrát a ako pritom fanfára krásne znela. Dal predsa slovo, a na danom slove sa aj skala rozlomí. Sklonil sa k hadej princeznej, pozrel sa jej do očí a potom ju vrúcne pobozkal.
V okamihu sa ozvala mocná rana, zaznela jasavá hudba, zablyslo sa, hadia princezná zmizla a na jej mieste sedelo prekrásne dievča. Len jej láskavé oči a lahodný hlas jej zo starej hadej podoby zostali, a tiež korunka na hlave. Sedela tu a usmievala sa na Bojana, akoby čakala, čo povie či urobí. Bojan však zostal prekvapením tak ohromený, že nebol schopný ani slova, ani pohybu. Až keď sa k nemu dievča naklonilo, oslovilo ho menom a pobozkalo ho, trochu sa spamätal. A zrazu začul potichu vyslovenú otázku:
„Tak čo, Bojane, vrátiš ma do lesa?“
Vtedy ju Bojan objal, ako len mohol, aby videla, že ju nikam a nikomu nedá. Vzal ju potom za ruku a viedol ju k starému pánovi kráľovi. Ten nemohol od prekvapenia a radosti ani hovoriť. Nová nevesta mu však už kľačala pri nohách a prosila ho ľúbezným hlasom, či by ju prijal za svoju dcéru.
„A ty ho naozaj chceš?“ pýtal sa kráľ, akoby ju skúšal.
„Áno, jeho a nikoho iného. Dávno som si ho zamilovala a on ma aj vyslobodil. Chcem teraz rada patriť Bojanovi, a tým sa aj stať vašou dcérou, otče. Nechcem bohatstvo, toho mám viac než dosť, netúžim po žiadnom vládnutí, o to nestojím. Chcem len, aby ste ma mali radi.“
„Ak chce aj Bojan, budem len rád. Neviem však, ako na teba bude mať čas. Splnil totiž moju podmienku, pretože on priviedol najlepšiu nevestu. Bude dobrým vládcom, lebo dbá o dané slovo viac než o majetok. Budeš teda kráľovnou v našej krajine, a preto ťa prosím, aby si dbala na jednu našu múdrosť: dobrá žena je lepšia než zlatý stĺp.“
Potom sa obrátil k Bojanovi a slávnostne mu povedal:
„Pamätáš si, ako som ti povedal, že pri tebe vždy zostanem, nie že pôjdem s tebou. Ty budeš po mne kráľom a ja budem len rád, ak ma necháš pri sebe.“
Po týchto slovách odovzdal starý kráľ korunu Bojanovi a vyhlásil ho za nového vládcu krajiny. Všetci jasali, hudba vytrubovala a všade vládla samá radosť. Len starší bratia so svojimi ženami odšuchtali zo siene a odišli neznámo kam, asi na hrady svojich žien, ak ich tie ešte bez kráľovského titulu chceli. Mnoho ľudí je na svete, ktorým je najhoršie, keď sa majú pozerať na šťastie iných.
Bojan so svojou ženou žili dlhé roky šťastne v dobrej zhode. Toho koníka, ktorý priviezol Bojana k princeznej, chovali z vďaky v najlepšej stajni až do smrti. A mladá kráľovná často svojho muža škádlievala, či ju nechce vrátiť do lesa, či jej už nemá dosť.
A zlatý kľúčik? Čo sa s ním stalo? Bojan ho asi z jedného vrecka vybral a do druhého zabudol dať, takže zrejme straka odniesla tú lesklú vec do svojho hniezda. Povedzte však sami, načo jej bude? Veď straka nemá vrecká, aby v nich mohla kľúčikom otočiť? A čo by si straka tiež mohla priať?