O nočných škriatkoch

Na mnohých ostrovoch Fantázie žijú škriatkovia. Sú to maličké stvorenia, väčšinou dobré a milé. Niektorí škriatkovia vedia dokonca čarovať. Napriek tomu si dnes porozprávame o nočných škriatkoch a tí, ako je známe, čary neovládajú. Musia si vystačiť so svojím obchodným talentom vymeniť čokoľvek za čokoľvek. Ale aj tak sa majú dobre a patria medzi najbohatšie stvorenia vo Vesmíre. Teda, pôvodne toho veľa nemali, žili si vo svojich malých lesných chalúpkach a hospodárili len s tým, čo si sami vyrobili alebo vypestovali. Jedného dňa sa však nočným škriatkom zmenil život. Zaslúžil sa o to Roskulka. Mladý, nebojácny škriatok, ktorý sa vybral hľadať poklad, o ktorom mu rozprával jeho dedo, cestovateľ.

Márne mu jeho mamička domlúvala, aby zostal doma, že ho inde viac šťastia nečaká. Roskulka zbalil lampášik a malú desiatu do tašky a vybral sa na cestu. Hľadal teleportačnú studňu. Nie však preto, že by chcel z ostrova, na ktorom vyrástol, preč. Počul od svojho dedka, že ak sa do studne neskočí, ale pekne pomaly zlezie, neteleportuje vás, ale ponúkne nevídané poklady. Chcel to teda vyskúšať. Dlho nemohol na žiadnu teleportačnú studňu natrafiť. Až okolo polnoci jednu zazrel a bežal k nej. Na dno samozrejme nedovidel, a tak netušil, čo ho čaká. Napriek tomu plný odhodlania začal pomaly schádzať dolu. Studňa mala členité steny, tak mu to išlo dobre a rýchlo.

Keď sa konečne dostal až na dno, uvidel skutočnú nádheru. Dno studne bolo vlastne taká veľká jaskyňa a v nej bolo veľa pokladov. Zlato, diamanty, šperky a ďalšie vzácnosti sa tu povaľovali bez ladu a skladu. Roskulka neveril vlastným očiam. Všetko si poriadne poprezeral a pomyslel si: „Tu je toľko pokladov, že by z nich všetci noční škriatkovia v celej Fantázii žili až do Konca. Musím tú nádheru odtiaľto nejako dostať hore. Veď to tu nenechám.“ Potom sa však Roskulka ešte raz poobzeral po jaskyni a všimol si, že má východ. „Kam asi vedie?“ pomyslel si a hneď to išiel preskúmať.

Ako sa vzďaľoval od žiary jaskyne, bola okolo neho stále väčšia tma. Dobre, že so sebou mal lampášik a tým si svietil na cestu. K jeho úžasu zistil, že všade okolo neho sú v stenách rozsiate drahokamy. Rôzne sfarbené vzácne kamene boli hore aj dole, vpravo aj vľavo. Roskulka nevedel, kam sa skôr pozrieť. A ako sa kochal tou nádherou, ani si nevšimol, že sa cesta delí do troch smerov a on nedáva pozor, kam ide. Keď si uvedomil, že vlastne nevie, kde je, bolo už neskoro. Bol celkom stratený v podzemí a chytil ho strach. Chcel domov k mamičke, ale nevedel, ktorým smerom.

„To som ale hlúpy škriatok. Tak veľmi ma oslnila nádhera pokladov, až som zabudol na opatrnosť a teraz sa už nikdy nedostanem domov. Všade okolo je len vlhko a tma. Drahé kamene sa jesť nedajú, ja som desiatu dávno zjedol a začína mi poriadne škvŕkať v bruške. Čo si len počnem?“ Nariekal Roskulka a z jeho hlásku bolo počuť úzkosť. Možno aj nejaká tá slzička skanula. Už ho nezaujímali drahokamy, už chcel len nájsť jaskyňu a vyšplhať sa po stenách studne von. Pobehoval teda podzemnými chodbami a hľadal žiaru, ktorá by mu prezradila, ktorým smerom sa dať. Zakaždým, keď to už vyzeralo nádejne, bol zasa sklamaný. Žiariace drahokamy totiž z diaľky vyzerali väčšie, než boli, a niektoré z nich budili klamný dojem, že ich žiara je tou jaskyňou.

Keď sa mu už zdalo, že je v spleti chodieb navždy stratený, stalo sa čosi zvláštne. Nad jeho hlavou zrazu začali krúžiť netopiere. Roskulka si ich až dovtedy vôbec nevšimol, a tak sa trochu zľakol. Keďže však nevyzeralo, že by mu chceli ublížiť, upokojil sa a pozoroval ich. Zistil, že mu prestali krúžiť nad hlavou a že sa vydali dopredu chodbou. Po chvíľke sa vrátili k nemu, potom zase odleteli preč a zase späť a preč… a opakovali to tak dlho, až Roskulku napadlo, že asi chcú, aby ich nasledoval. „No čo, nemám čo stratiť. Pôjdem za nimi a uvidím, kam ma dovedú,“ pomyslel si.

Netopiere dobre vedeli, kam majú letieť. Poznali podzemie ako nikto iný. Veď to bol ich domov. Netrvalo teda dlho a Roskulka bol z kaše von. A to doslova. K svojmu prekvapeniu sa neocitol späť v jaskyni na dne studne, ale vyliezol dierou vo veľkom pni. Nevedel, či má cítiť úľavu z toho, že je von z podzemia, alebo sklamanie z toho, že sa nevrátil späť k pokladom do jaskyne. Vedel totiž, že tým sú pre neho drahokamy z teleportačnej studne navždy stratené. Kto totiž raz objaví poklad v studni, ten má len jeden pokus odniesť ho von. Viackrát sa mu už poklad nezjaví. A rovnako tak, ak bol v teleportačnej studni poklad raz objavený, viackrát sa tam nikomu ďalšiemu neukáže. No, pravidlá nič moc, ale predsa len pravidlá. A Roskulka ich poznal. Bol preto trochu smutný, ale tešil sa domov a to o to viac, keď zistil, že je vlastne kúsok od rodného pňa.

Aké bolo prekvapenie mamičky, keď ráno našla Roskulku v jeho postieľke. Krásne oddychoval, a tak aj mamička pokojne ulegla k dennému spánku. Pri raňajkách, podvečer, potom jej aj ockovi Roskulka rozprával o svojom dobrodružstve. Najprv mu neverili, keď im však ukázal jeden drahý kameň, ktorý stihol zobrať, kým ho netopiere vyviedli, uverili. Ocko hneď chcel vedieť, kadiaľ vedie cesta do podzemia. Roskulka mu to teda ukázal. Síce chvíľku blúdil po okolí, ale nakoniec ten správny peň trafil.

Ocko aj Roskulka vliezli teda dovnútra podzemia. Ocko bol nadšený z toho, čo videl, a bolo mu jasné, že tie drahokamy v skale tu len tak nenechá. Samozrejme bolo potrebných aj viac rúk, aby pomohli. Ocko preto obehol les a zvolal všetkých nočných škriatkov, čo na ostrove žili. Povedal im, aké poklady ukrýva podzemie, a chcel, aby sa spoločnými silami snažili ich vykopať. Škriatkovia boli všetci nadšení a pustili sa do diela. Najprv skúsení starešinovia zmapovali podzemie a potom sa všetci spoločne pustili do diela. Čoskoro bolo vykopaných toľko drahokamov, že ich nemali kam dávať.

Napísali teda depeše a nahádzali ich do všetkých studní, na všetky okolo plávajúce ostrovy, okolo letiace balóny a do všetkých vznášajúcich sa vzducholodí. V depešiach stálo, aby sa všetci noční škriatkovia dostavili tam a tam, že ich čaká veľký poklad. Všetko bolo samozrejme písané tajnou rečou nočných škriatkov, ktorej okrem nich nikto nerozumel. A mimochodom, normálne je cestovanie Vesmírom a Fantáziou dosť ošemetná záležitosť, nikto nikdy nevie, kde sa ocitne. Len niektoré stvorenia vedia presne, ako sa dostať na miesto, kam chcú. No, a noční škriatkovia sú jedni z nich. Preto im nerobilo problém teleportovať sa alebo sa inak dostať na Roskulkov ostrov a tam pomôcť pri ťažbe drahokamov.

Samozrejme, čo si každý škriatok vyťažil, to si aj odniesol domov. Preto od tých čias sú noční škriatkovia v celej Fantázii bohatí a darí sa im veľmi dobre. Nič to však nezmenilo na ich milých a dobrých povahách. Možno sú len maličko lakomí, ale naozaj len maličko.