Čarovné ovocie

Kedysi žil na Valašsku jeden pastier. Raz pásol za dedinou prasce, obchádzal okolo stáda a tu k nemu prišiel akýsi chlapček s plačom.
Pastier sa ho pýta:
„Čí si a odkiaľ si?“
„Ja neviem,“ odpovedal chlapec.
„A ako sa voláš?“
„Rudolf.“
„Keď budeš poslúchať a pomáhať mi, vezmem ťa k sebe,“ povedal pastier dobromyseľne. Chlapec s radosťou prisvedčil:
„Ó, to nudu, strýko!“
Pastier mu dal chleba a o chvíľu už Rudolf obracal stádo. Tak u neho žil, až mal devätnásť rokov. Jeho kamaráti už odchádzali do sveta za skúsenosťami a vtedy aj on prišiel k pastierovi:
„Tato, ja tiež pôjdem na vandrovku.“
„A čo tam budeš robiť?“ smial sa pastier. „Myslíš, že budeš v meste pásť pásť prasce? Nikam nechoď, milý braček, a zostaň pekne doma.“
Ale Rudolf si nedal povedať. Stále prosil mamu aj tatu, aby ho pustili. Keď ho teda nemohli udržať, vypravili ho na cestu. Rudolf išiel, až prišiel do lesa a tam ho zastihla noc. Vyliezol na vysoký strom až do vrcholu, obzeral sa na všetky strany, kým nezbadal v diaľke svetlo. Išiel za ním a došiel k chalúpke.
Tu by som mohol prenocovať, povedal si.
Pozrel sa oknom a vidí tam starú babu a na stene samé flinty, šable a nože. Zľakol sa – tu bývajú zbojníci! Odskočil od okna a bežal dolinou preč.
Išiel lesom ďalej, tu mu čosi zasvietilo do očí, zdvihol to a bol to zlatý prsteň. Dal si ho do vrecka. Išiel ďalej, zas šliapol na niečo nohou a ono to cinklo. Hľadal, až našiel mešec a v ňom dva dukáty. Aj ho schoval. Zase išiel ďalej, zase o niečo zakopol a už ležal na nose. Šmátral okolo seba a objavil sedlo z koňa. Hovorí si: Vezmem ho, veď ho predám. Ide ďalej a zrazu počuje z krovia akýsi šuchot a reči. Rýchlo vyliezol na strom a tam počúval, čo bude. Prišli traja zbojníci a ten jeden povedal:
„Stojte, bratia, tu niekto musí byť! Ja som tu mal schované sedlo a už tu nie je. Musím ho hľadať.“
„Poď ďalej. Veď na sedle nebudeš jazdiť, keď tu nemáš ani koňa.“
„Čo by nie? To sedlo malo takú moc, že keď som naň sadol a povedal: Sedielko, hja!, hneď som bol, kde som si len pomyslel.“
Keď prišli ďalej, povedal druhý zbojník:
„Máš pravdu, brat, niekto tu je! Nechal som tu ležať mešec s dvoma dukátmi a teraz tu nie je!“ „Načo chceš mať ešte viac peňazí? Veď ich máš doma už aj v sudoch a pre dva hlúpe dukáty by si hľadal mešec?“
„Nejde mi o tie dva dukáty, ale ten mešec mal takú moc, že keď som z neho tie dva dukáty vysypal, zavrel ho a zase otvoril, tak tam boli zase dva nové dukáty.“
O kúsok ďalej zase tretí zbojník začal hľadať prsteň. Tí dvaja ho prehovárali, že má prsteňov doma celú kopu, tak nech sa nezdržiava a nič nehľadá.
„Lenže tento bol iný. Ten prsteň má takú moc, že keď ním na prste otočíš, každá princezná ťa musí chcieť.“
Rudolf si na strome pomyslel: Hľa! A dobre si zapamätal všetko, čo povedali. Jeden zbojník tam zostal na stráži a druhí dvaja išli po hák a svetlo, aby hľadali zlodeja. Ten zbojník, čo tam strážil, objavil Rudolfa na strome a vraví:
„Brat, zhoď mi to sedlo, ja pôjdem domov a ty môžeš zatiaľ ujsť, kým sa tí dvaja vrátia.“
„Keď chceš mať svetlo, tak si po neho vylez,“ odpovie Rudolf.
Zbojník k nemu lezie, lezie, už ho chytá za nohu a tu Rudolf zvolá:
„Hja, sedielko, hja! Nech som hneď v Paríži pred nejakým hradom!“
No a hneď tam bol. V tom hrade žila mladá, krásna princezná, ktorá sa však za živa nezasmiala. Komu sa zasmeje, toho si vezme. Tak si to vymyslela. Ležala práve v okne a pozerala von. V tom zazrela vo vzduchu Rudolfa, ako ide okolo na sedle a znáša sa pred hrad práve oproti jej oknu. Princezná sa dala do takého smiechu, až sa prehýbala. Kráľ pribehol do jej izby celý prekvapený:
„Čo si sa tak smiala?“
„Ach, kto by sa, otec, nesmial ... “ kuckala sa ešte princezná od smiechu, div sa neudusila. „keď si ktosi jazdí pred hradom vo vzduchu, sedí na sedle a nemá žiadneho koňa!“
Kráľ hneď po Rudolfa poslal a kázal ho priviesť do hradu.
„Aké je tvoje meno?“ pýtal sa ho.
„Volám sa Rudolf, jasný kráľ.“
„A z akého si rodu?“
„Som tiež jedného kráľa syn,“ nafúkol sa Rudolf. Princezná sa mu páčila. Bola krajšia ako všetky dievčatá doma. Ale ako by ju dostal? Spomenul si na zbojníkov prsteň, zatočil ním na prste, či mu pomôže. A naozaj! Princezná z neho zrazu nemohla odtrhnúť oči a všetkou silou prosila kráľa, aby si ho mohla vziať za ženícha.
„Ak si kráľov syn, môžeš mať moju dcéru za manželku,“ povedal kráľ.
To sa rozumie, odpovedal na to Rudolf.
A tak sa teda vzali. Rok po svadbe napadlo jeho ženu:
„Rudolf, poďme sa pozrieť za tvojou rodinou. Ja by som ich rada spoznala.“
„Čo by nie,“ odpovedal Rudolf.
Vypravili sa teda na cestu, vzali si na ochranu vojsko a išli k Rudolfovmu otcovi a matke. Prišli do akejsi dediny a Rudolf vraví:
„Tu je to.“
Zliezli z koča a kráľovná ubytovala svojich vojakov v hostinci. a hneď im prikázala:
„Neopovážte sa zhodiť sedlá z koní skôr, ako vám rozkážem! A keď nechám trubačovi zatrúbiť, musíte byť hneď pripravení na odchod.“
Rudolf vzal kráľovnú za ruku a zaviedol ju do krčmy. Tam boli všelijakí známi z dediny a hneď Rudolfa spoznali:
„Ale vitaj, Rudolf! Ty si pánisko a akú máš peknú paničku!“
Kráľovná ohrnula nos a chcela odísť. Ale Rudolf ju nepustil:
„Počkaj trochu! Môj otec je s vojskom na vyjazdke. Keď príde späť, pôjdeme k nemu.“
Po nejakej chvíli sa z pasienka pomaly vliekli kozy.
„Vidíš, poľovníci už ťahajú,“ ukazoval Rudolf. „To môj otec tiež už čoskoro príde.“
Za kozami bežali po chvíľke prasce a na to Rudolf povedal:
„To sú len pešiaci.“
Naposledy sa prikolísali kravy a pred nimi si to vykračoval obecný býk.
„Hľaď, generál už vedie hlavné vojsko. A za nimi ide jeho otec.“
Starý pastier ich s radosťou vítal a volal ich domov:
„Pozri, mama, kto k nám prišiel na návštevu!“ volal ešte medzi dverami.
Matka zopla ruky od prekvapenia a hneď sa chystala na večeru. Napiekla misu koláčov a dala ich na misu.
„Panička, poďte večerať, veď sú dobre omastené.“
Po koláčoch sa len zaprášilo. Rudolfovi doma chutilo. Kráľovná sa však jedla sotva dotkla. Po večeri sa pastierka starala:
„Ale kde im len ustelieme, tým našim deťom?“
„Mala by si niekde vypýtať trochu slamy,“ radil jej muž.
„Kam by som teraz išla? Veď je v maštali ešte otepa. Zoberiem ju a ustelem.“
Prestrela im na zemi slamu, oni si ľahli a hneď zaspali.
Ale kráľovná už mala všetkého dosť a čakala, až všetci tvrdo zaspia. Potom vzala Rudolfovi sedlo, mešec aj prsteň, potichu sa vykradla von a utekala do dediny. Tu prikázala trubačovi zatrúbiť, nech sa vojsko zíde, sadla do koča a ušla preč!
Rudolf sa ráno prebudil, šmátra po žene, ale tá nikde. Hľadá sedlo, mešec aj prsteň, ale všetko preč!
No počkaj, povedal si, ja ťa odnaučím pánsku pýchu!
Vstal, predal svoje pekné šaty, obliekol si roztrhané a pustil sa cestou, ktorou išla kráľovná domov.
Šiel, až prišiel k jednej záhrade pri ceste. Tam sa na strome smiali pekné hrušky. Vzal si jednu a zjedol. Len čo prehltol posledné sústo – čo to? Siahol si na uši a tie boli zrazu dlhé a celé chlpaté. Pozrel dolu a na nohách mal zrazu čierne kopytá. Bežal k potoku, aby sa na seba pozrel, a beda! Z hladiny naňho hľadel škaredý osol !! To som to vyviedol. Prišiel k jabloni. Čo zo mňa asi bude, keď zjem jablko? pomyslel si. Len čo jedno zjedol, vyrástli mu veľké rohy. Šiel ďalej a tam sa naňho zase usmievali pekné slivky. Zo zvedavosti zjedol hneď dve a v tú chvíľu z neho bol zase pekný Rudolf v roztrhaných šatách.
To očarované ovocie by sa mi mohlo zísť, svitlo mu.
Vrátil sa, natrhal hrušiek a jabĺk aj pár sliviek do vrecka. Potom sa vydal do kráľovského mesta. Sadol si pred hrad, rozprestrel šatku a predával na nej hrušky a jablká. Kráľovná hľadela z okna a uvidela to lákavo voňajúce ovocie. Poslala komornú, aby sa spýtala, za koľko ho predáva.
„Čo sa pýtate? To vy nemôžete zaplatiť,“ odpovedal Rudolf.
„To neviete, veď ja som komorná od kráľovnej,“ odsekla tá žena.
„To ovocie je zďaleka. Hrušky stoja sto zlatých a jablko tiež sto zlatých. Ani grajciar nezlacním!“
Komorná bežala kráľovnej povedať, čo jej Rudolf povedal. Kráľovná sa zarazila, ale potom dala komornej dvesto zlatých.
„Bež a prines mi jednu hrušku a jedno jablko. Musím to vzácne ovocie za každú cenu ochutnať.“
Ako komorná odpočítavala Rudolfovi peniaze, pozbieral sa, hodil ostatné ovocie do vody a išiel si do obchodu kúpiť nové šaty. Komorná musela hrušku aj jablko rozkrájať, šupku pekne obkrúžiť a doniesť to kráľovnej na zlatom tanieri. Kráľovná si sadla a jedla. Komorná odišla do kuchyne a hovorí si: Keď je to také drahé, tak je škoda aj tú šupku nezjesť. Tak ju zjedla a v tú chvíľu z nej bol osol aj s rohmi. Bežala do izby sťažovať sa kráľovnej, čo sa s ňou stalo. Ale tu videla ..... Ó hrôza !!! Namiesto kráľovnej tam stálo sivé oslisko, chlpaté s veľkými rohmi. Presne také, ako bola ona sama. Chceli hovoriť, ale nemohli nič vysloviť. Len mečali: „IÁ, IÁ, IÁ, IÁÁÁÁ“
Kráľ išiel za dverami a zrazu počuje za dverami samé IÁ, IÁ .... a čudné dupanie. Zarazil sa, čo to len môže byť? Otvoril zvedavo dvere a tu sa k nemu blížia dva osly s rohmi, kričia a šialene revú, až uši zaliehali. IÁ, IÁ, IÁ!
Kráľ sa zľakol, rýchlo pritresol dvere a utekal k starej kráľovnej, čo to len majú v izbe za zvieratá.
„Milý muž, už je zle!“ vykríkla kráľovná, keď tie dva osly uvidela. „To iste niekto začaroval moju dcéru a komornú. Ach bože rozbože, kto im pomôže?“
Kráľ zvolal najslávnejších doktorov z ďaleka-široka a povedal im, že kto tie zvieratá zase odčaruje, dostane obrovskú odmenu. Aj z ďalekých krajín sa zišli doktori, ale žiadny si netrúfal im pomôcť. Tu prišiel Rudolf do hostinca, bol prezlečený za cudzinca a pýtal sa hostinského:
„Čo je nové?“
Ten mu začal rozprávať, čo sa stalo s princeznou a komornou.
„Takže si s nimi nikto nevie rady?“ vypytoval sa Rudolf. „Ja som ten doktor, ktorého hľadajú!“
Hostinský bežal do hradu ohlásiť Rudolfa ako doktora. Kráľ hneď po neho poslal koč.
Keď prišiel Rudolf na hrad, pozrel sa na osly a povedal kráľovi:
„Pán kráľ, to je ťažká vec. Musím ich vziať na nejaký čas k sebe. Ak ich chcem uzdraviť, musím im dávať všelijaké drahé lieky.“
Čo mal kráľ robiť? Dal Rudolfovi na cestu veľa peňazí, aby ich nenechal umrieť od hladu, a poslal s ním jedného nádenníka, aby osly odviedol do druhého mesta.
Na druhý deň začal Rudolf s liečením. Kúpil si od kolára vozík, od sedlára postroje a milé osly zapriahol. Tak s nimi chodil po svete, až schudli na kosť. Až potom im dal po slivke a hneď pred ním stáli kráľovná aj komorná.
Myslíte, že sa kráľovná hnevala na Rudolfa za to, čo s ňou urobil? Bola načisto vyliečená z toho začarovania aj z tej povýšenosti, že jej nebola po chuti jeho mama a jeho otec. Padla Rudolfovi okolo krku a prosila o odpustenie.
„Aj ty mi odpusť, že som ťa tak trápil,“ odpovedal Rudolf. A všetko bolo zase dobré a kráľovná doviedla Rudolfa späť do hradu. Starý kráľ sa veselil, že má zase dcéru aj zaťa. Ani veriť nechcel a len krútil hlavou, keď mu všetko rozprávali od začiatku až do konca.
Ani vy tej rozprávke nebudete veriť, ale stalo sa to všetko naozaj, ako tu stojí napísané.
A tak šťastne spolu žili a peňazí mali vždy dosť, pretože Rudolf mal čarovný mešec a v ňom stále tie dva dukáty, nech míňal, ako len chcel ..............