Včelia kráľovná

Dvaja kráľovskí synovia sa raz vydali do sveta za dobrodružstvom a upadli do takého divokého a pustého života, že sa domov už radšej nevrátili.
Ich najmladší brat Slunidar, ktorému hovorili aj Hlúpik, sa raz vydal do sveta hľadať svojich bratov. Ale keď ich konečne našiel, vysmievali sa mu, že so svojou prostoduchosťou chce dobyť svet, veď im samým sa to nepodarilo, a to sú mnohokrát múdrejší ako on.
Tak išli ďalej spolu a prišli k jednému veľkému mravenisku. Tí dvaja starší chceli mravenisko rozhrabať a pozerať sa, ako budú malé mravčeky v strachu pobehovať sem a tam a prenášať svoje vajíčka, ale Hlúpik povedal:
„Nechajte tie zvieratká na pokoji, nedovolím, aby ste ich rušili!“
Tak šli ďalej a prišli k jazeru, na ktorom plávalo veľa, veľa kačíc. Tí dvaja bratia chceli niekoľko chytiť a upiecť si ich, ale Slunidar im v tom zabránil a povedal:
„Nechajte tie zvieratá na pokoji, nedovolím, aby ste ich zabili!“
Nakoniec prišli k včeliemu hniezdu, ktoré bolo plné medu, až tiekol dolu po kmeni stromu. Tí dvaja chceli pod stromom rozložiť oheň a včely udusiť, aby si mohli vziať med.
Ale Hlúpik to opäť nedovolil:
„Nechajte tie zvieratká na pokoji, nedovolím, aby ste ich upálili.“
Nakoniec prišli títo traja bratia do jedného zámku, kde v stajniach stáli celkom skamenené kone, ani živáčika tam nebolo vidieť; prešli všetkými stajňami, kým neprišli až na ich samom konci pred dvere, ktoré boli zamknuté na tri zámky.
Na dverách však bola schránka, cez ktorú bolo vidieť do izby. Tam uvideli sedieť za stolom sivého mužíka. Zavolali naňho raz, druhý raz, ale on ich nepočul. Nakoniec zavolali tretí raz, vtedy vstal, otvoril tie zámky a vyšiel von.
Nepovedal však ani slovo, ale zaviedol ich k bohato prestretému stolu, a keď sa najedli a napili, zaviedol každého do spálne.
Na druhé ráno prišiel onen mužík k najstaršiemu princovi, zobudil ho a zaviedol ku kamennej doske, na ktorej boli napísané tri úlohy, ktorými mohol byť zámok vyslobodený.
Prvá úloha znela: v lese v bažine sú perly kráľovskej dcéry, tisíc ich je do počtu, tie musia byť nájdené, avšak ak pri západe slnka bude chýbať čo i len jedna, ten, kto by sa tejto úlohy ujal, skamenie.
Najstarší princ vyšiel von a dal sa do hľadania perál, hľadal celý deň, ale keď deň skončil, sotva sto ich našiel; stalo sa, čo bolo na tej tabuli napísané: skamenel.
Nasledujúceho dňa sa o šťastie pokúsil prostredný princ, ale nedarilo sa mu o mnoho lepšie ako najstaršiemu, nenašiel viac ako dvesto perál a skamenel.
Konečne prišiel na rad aj Slunidar, hľadal v močiari, ale bolo to veľmi ťažké a išlo to pomaly. Tak si sadol na jeden kameň a rozplakal sa. A ako tam tak sedel, prišiel mravčí kráľ, ktorému kedysi zachránil život, s piatimi tisíckami mravcov; a netrvalo to tak dlho a tie maličké zvieratká tie perly jednu po druhej našli a na jednu hromadu priniesli.
Tá druhá úloha bola, aby priniesol kľúč od spálne princeznej, ktorý leží na dne jazera. Slunidar prišiel k jazeru, na ktorom plávali tie kačice, ktoré kedysi zachránil, ponorili sa a priniesli mu z hlbín onen kľúč.
Tretia úloha však bola najťažšia, spomedzi troch spiacich princezien mal vybrať tú najmladšiu a najmilovanejšiu. Ale boli si podobné ako vajce vajcu a nikto ich nevedel od seba rozlíšiť. Len v jednom sa líšili, skôr než išli spať, tak tá najstaršia si vzala kúsok cukru, tá prostredná trochu sirupu a tá najmladšia lyžičku medu.
Vtedy priletela včelia kráľovná, ktorej Slunidar kedysi zachránil život, a ohmatala pery všetkých troch dievčat, až nakoniec zostala sedieť na perách tej, ktorá jedla med, a tak Slunidar spoznal tú pravú.
Vtedy bolo kúzlo zlomené a celý zámok bol vyslobodený, kto bol skamenený, ten získal späť svoju podobu.
A Slunidar si vzal za ženu najmladšiu princeznú a po smrti jej otca sa stal kráľom, jeho bratia dostali za ženy tie zvyšné dve princezné.