Pretancované črievičky

Bol raz jeden kráľ a ten mal dvanásť dcér, jednu krajšiu ako druhú. Princezné spali všetky v jednej spálni a keď večer líhali, kráľ vlastnou rukou dvere zamkol a zasunul závoru. Ale keď ráno odomkol, deň čo deň videl, že dcéry majú črievičky pretancované, a nikto nedokázal zistiť, ako sa to stalo. Nakoniec dal kráľ vyhlásiť, že kto vypátra, kde princezné v noci tancujú, môže si jednu z nich zvoliť za manželku a po jeho smrti kraľovať. Ale kto sa prihlási a za tri dni a tri noci to nevypátra, ten prepadne katovi.
Netrvalo dlho a prihlásil sa jeden kráľovič, že to nebezpečenstvo podstúpi. Vľúdne ho prijali a večer ho zaviedli do komnaty vedľa spálne princezien. Postavili mu tam lôžko a mal dávať pozor, kam princezné chodia tancovať. A aby nemohli nič urobiť tajne, zostali dvere medzi oboma komnatami otvorené. Lenže na kráľoviča prišiel driemot, oči sa mu zatvorili a zaspal. Keď sa ráno prebudil, zistil, že všetkých dvanásť princezien tú noc zase pretancovalo: ich črievičky, ako tam stáli, mali podrážky poodierané. Rovnako to dopadlo aj druhého a tretieho večera, a tak kráľovičovi bez milosti zotli hlavu. Po ňom prichádzali ešte iní a iní a hlásili sa na tú nebezpečnú stráž, ale všetci to zaplatili životom.
Raz sa k tomu kráľovskému mestu uberal chudobný vojak, ktorý bol v boji ranený a nemohol už slúžiť. Cestou stretol akúsi starenku, pozdravil ju a ona sa ho spýtala, kam má namierené.
„Sám vlastne neviem,“ odpovedal vojak a žartom dodal:
„Mal by som sto chutí vypátrať, kde princezné v noci pretancujú svoje črievičky, aby ma potom urobili kráľom.“
„To nie je také ťažké,“ povedala starenka. „Len nesmieš vypiť víno, ktoré ti večer prinesú, ale musíš sa tváriť, akoby si po ňom zaspal a tvrdo spal.“ Potom mu dala plášťik a hovorí:
„Keď si ten plášťik prehodíš, budeš neviditeľný a môžeš sa potajomky plížiť za princeznami, nech idú kam idú.“
Keď vojak dostal túto radu a pomoc, zrazu vzal svoj žart vážne: dodal si odvahy a šiel sa ku kráľovi prihlásiť za nápadníka. Privítali ho rovnako vľúdne ako jeho predchodcu a obliekli ho do kráľovských šiat. Večer pred spaním ho zaviedli do tej susednej komnaty, a keď si chcel ľahnúť, prišla najstaršia princezná, podala mu pohár vína a čakala, kým ho vypije. Lenže vojak sa na to pripravil, pod bradou mal priviazanú hubu, a ako pohár nakláňal k ústam, víno pomaly stekalo do huby a on sám nevypil ani kvapku. Potom si ľahol a o chvíľku začal chrápať, ako keď tvrdo spí.
Princezné to počuli a smiali sa a najstaršia hovorila:
„Aj tak si radšej mohol život ušetriť.“
Potom všetkých dvanásť vstalo, poodvárali skrine, truhlice, truhličky, vyberali z nich nádherné šaty a šperky, strojili sa a česali pred zrkadlami, poskakovali po komnate a tešili sa na tanec. Len tá najmladšia hovorila:
„Neviem, neviem, vy sa tak tešíte a mne je tak čudne: iste nás stretne nejaké nešťastie.“
„Ty si taká bojazlivka,“ povedala najstaršia, „stále máš plno strachu. To si už zabudla, koľko kráľovičov nás tu strážilo a vždy nadarmo? Toto je len obyčajný vojak, ten by ani nemusel mať primiešaný uspávací nápoj, a aj tak by sa neprebudil.“
Keď boli všetky hotové, pozreli sa najprv, čo vojak, ale ten mal oči zatvorené a ležal ako poleno, ani sa nepohol. A tak si mysleli, že sú v bezpečí ako inokedy. Najstaršia šla a zaklopala na svoju posteľ. Tá sa hneď prepadla pod podlahu a princezné jedna po druhej zostúpili otvorom do podzemia, najstaršia ich viedla.
Vojak to všetko pozoroval a teraz sa dlho nerozmýšľal: prehodil si svoj plášťik a zostupoval tiež, v pätách za najmladšou princeznou. Asi v polovici schodov jej trochu pristúpil šaty, ona sa zľakla a vykríkla:
„Čo to? Niekto ma drží za šaty!“
„Nehovor hlúposti,“ povedala najstaršia, „kto by tu bol? Zachytila si sa o klinec.“ A šli ďalej a vojak stále za nimi.
Konečne došli celkom dolu a ocitli sa v prenádhernej aleji: všetko lístie na stromoch bolo zo striebra a trblietalo sa a lesklo, až oči boleli. Vojak si hovoril:
„Vezmem si halúzku, aby som mal dôkaz,“ a jednu si odlomil. Zo stromu pritom strašne tresklo. Najmladšia zase zvolala:
„Niečo sa tu deje, nepočuli ste to prasknutie?“
Ale najstaršia povedala:
„To je streľba na uvítanie, naši princovia sa radujú, že ich už čoskoro vyslobodíme.“
Potom prišli do aleje, v ktorej bolo všetko lístie zo zlata, a nakoniec do tretej, kde mali stromy lístie z čistého diamantu. Vojak si z oboch odlomil halúzku a dvakrát pritom zase prasklo, až tá najmladšia od ľaknutia myklo sebou. Ale najstaršia stále tvrdila, že je to slávnostná streľba. Šli ďalej, až prišli k veľkému jazeru, na ktorom sa hojdalo dvanásť lodičiek a v každej sedel pekný princ. Čakali tu na tých dvanásť princezien a každý teraz vzal jednu k sebe. Vojak prisadol do lodičky s tou najmladšou. Keď odrazili, povedal princ:
„Zvláštne, lodička je dnes oveľa ťažšia, musím veslovať zo všetkých síl, aby som ju utiahol.“
„Čím by to bolo,“ odpovedala princezná, „veď nemám so sebou ani o náramok viac ako inokedy. Bude to asi teplom, aj ja som nejaká vyplašená.“
Na druhej strane jazera stál krásny, jasne osvetlený zámok, z ktorého zaznievala veselá hudba, hlahol trúb a tympanov. Veslovali cez jazero, a keď dopluli k zámku, vošli dnu a každý princ vzal svoju najmilšiu na tanec. Vojak neviditeľne tancoval s nimi. A keď niektorá mala v ruke pohár vína, on jej ho vypil, takže pohár doniesla k ústam prázdny. Najmladšej princeznej z toho bolo zase úzko, ale najstaršia ju zakaždým umlčala. Tak tu tancovali až do tretej rána, keď chtiac-nechtiac museli prestať, pretože všetky mali črievičky už pretancované.
Princovia ich zase previezli cez jazero, ale vojak tentoraz prisadol do prvej lodičky, k tej najstaršej. Na brehu sa s princmi rozlúčili a sľúbili im, že budúcej noci prídu zas. Keď došli ku schodom, bežal vojak napred, strhol svoj plášťik a ľahol si na lôžko. A keď tých dvanásť unavených tanečníc pritackalo hore, chrápal už zase, ako keď píli reže, takže to všetky počuli a hovorili:
„To je strážca! Ten spí! Jeho sa báť nemusíme.“ Potom svoje krásne šaty vyzliekli a upratali, pretancované črievičky postavili pod posteľ a poľahli si.
Ráno musel vojak pred kráľa, nič mu však nepovedal, chcel to zvláštne dobrodružstvo podniknúť znova. Tak strávil s princeznami aj druhú a tretiu noc. A dvakrát sa všetko dialo úplne rovnako ako po prvý raz. Princezné zase tancovali a tancovali, kým neboli črievičky skrz-naskrz poodierané. Po tretí raz si však vojak vzal na dôkaz aj jeden pohár.
Keď prišla chvíľa, keď mal vypovedať, zastrčil svoje tri halúzky i pohár pod kabát a šiel ku kráľovi. Všetkých dvanásť princezien počúvalo za dverami, čo bude hovoriť. Na kráľovu otázku:
„Kde mojich dvanásť dcér v noci pretancovalo svoje črievičky?“ vojak odpovedal:
„S dvanástimi princmi v jednom zámku v podzemí.“ Vylíčil, ako to všetko bolo, a vytiahol spod kabáta svoje dôkazy.
Kráľ hneď dcéry zavolal a spýtal sa ich, či vojak hovoril pravdu, a keď videli, že sú prezradené a že zapieranie nepomôže, neostalo im nič iné, len všetko pripustiť. Potom sa kráľ vojaka spýtal, ktorú z dcér chce za ženu, a on odpovedal:
„No čo, nie som už nijaký mladík, dajte mi tú najstaršiu.“ Ešte v ten istý deň bola svadba a ženích mal sľúbené, že po kráľovej smrti zdedí kráľovstvo, a bol spokojný. Mladá pani sa nakoniec tiež zmierila s tým, že nedostala princa, najmä keď zistila, že jej muž vo sne oddychuje tichulinko ako dieťatko. Ale čo po tom, princovia v podzemnom zámku boli znova zakliati na toľko dní, koľko nocí pretancovali s dvanástimi princeznami.