Dalmatínec bez bodiek

Dnes si, deti, povieme rozprávku o jednom psíkovi, ktorý sa narodil bez bodiek. Mali by sme však začať od začiatku, a tak sa, deti, pekne usaďte a počúvajte, ako sa to všetko začalo. Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna krásna dalmatínska princezná Zita. Bola to tá najkrajšia psia slečna široko-ďaleko. Mala dlhé nohy a útly pás. Jej srsť sa krásne leskla a na všetkých naokolo hádzala svoje krásne očká. Chodila aj na výstavy a jej pánko na ňu bol veľmi hrdý, a preto jej kúpil nádherný modrý obojok so zlatým srdiečkom uprostred. Keď však už obišla všetky psie výstavy a jej pánko si na stenu zavesil asi už stú medailu, bol najvyšší čas na odpočinok. Preto sa pánko so Zitou odsťahovali na vidiek, kde si užívali čerstvý vzduch a prírodu. Tam sa Zita prvýkrát zaľúbila. Stretla totiž dalmatínca Alexa a týmto dvom zaľúbeným psíkom sa po čase narodili šteňatá.

Prvé, druhé, tretie, štvrté, za ním piate, šieste, dokonca aj siedme a ôsme. To vám bolo nadelenie! Osem psích šteniatok, radoval sa Zitin pánko. A hľa, narodilo sa aj deviate šteniatko, bolo zo všetkých najmenšie a veľmi nemotorné. Pánko usúdil, že z tohto malého šteniatka asi nevyrastie krásny pes vhodný na výstavy. A zatiaľ čo vymýšľal pre osem psíkov tie najzaujímavejšie mená ako Alfréd, Jasmína, Izabela, Augustín a ďalšie, tomu najmenšiemu dal meno Alík. Okrem toho, že sa volal takým obyčajným menom a všetky ostatné šteňatá sa mu smiali, mal Alík vo svojom psom živote ďalšie trápenie, a to, že bol úplne biely. Na jeho snehobielej srsti by ste nenašli ani jedinú, malú, maličkú bodku. Zatiaľ čo si jeho sestričky a bratkovia navzájom bodky počítali a súťažili v tom, kto ich má viac, Alík smutne sedel v úzadí so zveseným chvostíkom a bolo mu veľmi smutno. „Ach jaj, ach, prečo som sa práve ja musel narodiť bez jedinej bodky?“ kňučal Alík. „Veď dalmatínci sú veľmi hrdí na svoje bodky. Nikto si ma určite nevyberie a ja zostanem bez pánka,“ zúfal si Alík. V tom čase boli ešte všetky psíky pri svojej mamičke a mali ešte dosť času, kým si pre nich prídu noví pánkovia. Pili ešte sladké mliečko od mamičky, to vám bolo tlačenie! Každý psík sa chcel dostať k mamičke čo najbližšie. „Nič si z toho, že nemáš bodky, nerob, môj malý Alík,“ utešovala ho mamička Zita a nežne mu oblizovala uška. „Veď bodky sa ešte objavia, uvidíš!“ Ale bohužiaľ, bodky nikde, kde nič, tu nič. Každé ráno Alík kontroloval svoju snehobielu srsť, ale nebola tam jediná známka čiernej farby. Ako čas bežal, šteňatá rástli a boli čoraz krajšie. A ako už to na tomto svete chodí, aj tu nastal čas lúčenia. Mamička Zita smutne rozdávala svoje psie pusinky svojim malým šteniatkam. Noví pánkovia už čakali za humnami. Jasmína, psia slečna, si našla pánka ako prvá. Niet sa čo čudovať, veď stačilo dotknúť sa jej plyšovo jemnej srsti. Kto by odolal? Potom nasledoval pes Augustín, Alfréd, Izabela... K večeru už zostali na dvore iba psia slečna Anastázia, Alík, ich mamička Zita a otecko Alex. Alík vedel, že to tak dopadne, veď nemal žiadne bodky, ako by sa mohol niekomu páčiť. Bol však rád, že aspoň Anastázia tu zostala tiež. Ale beda, vtom sa rozleteli vráta a nejaká čudne vyzerajúca dáma odviedla so sebou aj Anastáziu. Tú noc Alík nespal dobre, ba spalo sa mu príšerne. Všetci jeho súrodenci už majú pánka, a on nič. Všetci budú chodiť na výstavy a jemu ostane iba táto stará farma a búda, pri ktorej bude strážiť a rozprávať sa s kurčatami pobehujúcimi bezhlavo po dvore tam a sem a sem a tam. Naozaj, psík na farme zostal. Uplynulo niekoľko mesiacov a keď sa už Alík so svojím životom strážneho psa zmieril, pristavilo sa pri farme obrovské červené auto. Vystúpila z neho veľmi vážne vyzerajúca dáma a v topánkach na vysokom podpätku si to kráčala priamo k búde. Jej parfum odporne zapáchal a rozprávala asi cudzím jazykom, pretože jej psík nerozumel ani slovo. Zitin pánko s ňou dlho a vážne hovoril a vysvetľoval jej, že pre ňu už nemá žiadneho dalmatínca, keďže prišla neskoro a všetci už majú svojich pánkov. „Ó, sakrblé,“ prehovorila dáma a vyzerala veľmi rozrušene. Psíka diskusia začala zaujímať, preto vyliezol z búdy a zaštekal. „Mondijé!“ vykríkla táto korpulentná dáma. „Čo je toto?“ a ukázala na búdu. „To je náš nevydarený psík,“ zamrmlal Zitin pánko. „Aj to mal byť dalmatínec, ale ako vidíte, nemá ani jednu jedinú bodku.“ „Hmmmm,“ rinula sa pani k búde a dlho si psíka obzerala. „Práve niečo také potrebujem. Je originálny, extravagantný a jedinečný,“ mrmlala si skôr pre seba. „Navyše sa bude hodiť k mojej novej kolekcii šiat, ktorú pripravujem.“ A bolo to! Táto dáma si psíka odviezla. Ako Alík neskôr zistil, bola to veľmi známa francúzska návrhárka, ktorá hľadala výnimočné veci. A tou Alík rozhodne bol. Francúzka ho naučila slušnému správaniu a potom sa Alík prechádzal s modelkami na prehliadkovom móle. Jeho fotky obleteli celý svet. Aj od svojej panej dostal Alík krásny modrý obojok s diamantom uprostred. To ste ho potom mali vidieť, ako sa hrdo nosil. A čo jeho bodky? To už nebola jeho starosť. Bol dokonca rád, že žiadne nemá a že si ho všimla tá dobrá Francúzka. Na svoju snehobielu srsť bol patrične hrdý. Zistil totiž, že aj keď sa od ostatných celkom líšil, rozhodne to nebolo na škodu.