Snehový mlynček

V dome sa piekli sviatočné koláče. Pastorkyňa, ktorá už od skorého rána bola v jednom kole, sa s cestom na lopate naklonila k širokému čiernemu otvoru pece, rozpálenej do červena. Veľké sivé kvapky potu jej stekali po čele. V tej chvíli kocúr zoskočil zo zápecia a dopadol jej k nohám. Pastorkyňa sa preľakla a placka cesta spadla do popola. Macocha ju za to zbila pohrabáčom a vyhnala do lesa.
Bola mrazivá zima. Pastorkyňa mala na sebe chatrný starý záplatovaný kožúšok. Z deravých rukavíc jej vytŕčali skrehnuté zmodrané končeky prstov. Dávala si ich do úst a dýchala si do dlaní. V lesklej koľaji od sání sa povaľovalo niekoľko chumáčov zamrznutej zvädnutej trávy, ktoré asi stratil nejaký voz so senom. Rozpačito ich vzala do ruky a dýchala na ne, akoby ich chcela oživiť. Ďalej na ceste uvidela zmrznutého havrana. Striasla mu z krídel sneh a zastrčila si ho do záňadria.
„Tam budeš mať svoj teplý príbytok,“ povedala.
Potom vošla do lesa ..... až tam, kde bol najhustejší a kde ako bieli medvede dookola stáli nemé zasnežené stromy. Padol na ňu strach. Náhle sa havran v záňadrí pohol krídlom. Ohrial sa a ožil. A hľa, vystrčil hlavu z kožúška a prehovoril:
„Teplý príbytok, dobrý príbytok. Povedz mi však, kde Ty sama bývaš? Budem sedieť na streche Tvojho domu a hriať sa pri Tvojom komíne!“
„Nemám domov a neviem, kde hlavu zložiť.“
„Choď teda rovno. Za lesom bude kopec a na tom kopci krištáľový dom, kde býva mliečka. Tá Ťa vezme k sebe. Vždy tam sedávam na vrcholci starej jedle a počúvam, ako mlynček klepoce, ale teraz by som chcel znova roztiahnuť svoje krídla,“ povedal havran a vzniesol sa k nebu. Letel nad dievčaťom, akoby jej ukazoval cestu.
Šla lesom, vystúpila na vysoký kopec a vkročila do krištáľového domu. Šedivá starena tam mlela sneh. Vločky lietali dookola ako malé strieborné hviezdičky. Celý kopec sa otriasal a dunel. Dievča zaželalo dobrý deň a zastavilo sa pri dverách.
„Len poď ďalej, pomôž mi otáčať mlynčekom!“ povedala starena.
„Chcem si trochu odpočinúť a driemnuť. Melem už celý deň a noc.“
„Veľmi rada,“ odpovedala dievčina a chopila sa kľuky, zatiaľ čo starena ľahla do postele s bielymi perinami. Dievča mlelo a mlelo, kým si nevšimlo, že za oknom mlynice je obdivuhodne ďaleko a jasne vidieť. Vločky poletovali okolo starej dedinskej chalupky, ktorá bola až po strechu hlboko zapadnutá v bielych snehových závejoch. Len horné okenné tabuľky boli ešte nezaviate a cez ne von prenikali rudé záblesky z rozpálenej pece. Vonku nebolo ani živej duše. Iba kohútik so sliepočkou hľadali v hlbokom snehu cestu ku kurníku.
„Aké krátke, aké kr ..... r ..... rátke mám nožičky!“ nariekala sliepočka a bezmocne roztiahla svoje krídla v snehu.
„Ku ..... ku ..... de, kam sa tak ponáhľaš?“ kričal kohút a nahnevane potriasal svojím červeným hrebienkom, na ktorom ako korále viseli lesklé ľadové kvapôčky.
„Poď ta ..... de, poď ta ..... de!“ zval sliepočku, ale sám, len čo jednu nohu vytiahol, hneď druhou uviazol v snehu.
„Kde ..... pak si? Kde ..... pak si?“ kvokala sliepočka. „Sneží tak husto, že už vôbec nič nevidím.“
Dievčaťu ich bolo ľúto. Zastavila na chvíľku mlynček. Prestalo snežiť. Sliepočka našla kohútika a potom spoločne ..... držiac sa jeden druhého ..... odišli do kurníka.
Stará mliečka sa prebudila a spýtala sa:
„Čo je s Tebou, dievča, prečo nemeleš?“
„Bála som sa, aby kohútikovi nezamrzol hrebienok,“ odpovedala.
„To nič, to nič, len mel ďalej!“ povedala starena a zase išla spať.
Dievča mlelo a mlelo, až uvidelo uprostred poľa voz s drevom, okolo ktorého ako zlé včely húfne vírili snehové vločky. Hnedý vychudnutý koník uviazol až po oje v záveji. Starý roľník s veľkou ušankou na hlave, ktorý si pridržiaval rukáv kožucha pred očami, aby ich chránil pred metelicou, prešľapoval v snehu, akoby chcel nohami nahmatať pevnú cestu. Jeho žena so šatkou cez plecia sa už dvakrát išla na roh domu pozrieť, či drevorubač nejde, lebo bravčové s kapustou bolo už dávno uvarené. Ale metelica bola taká hustá a biela, že ďalej než k žrdkám plota nebolo vidieť.
Dievčaťu bolo drevorubača ľúto a opäť na chvíľu zastavila mlynček.
„Čo sa zase stalo?“ zdvihla z vankúšov hlavu stará mliečka.
„Jeden drevorubač zablúdil v metelici a nemohol už nájsť cestu domov,“ odpovedala dievčina.
„Tak teda dobre! Vidím, že máš mäkké, súcitné srdce. Ale už som sa vyspala a môžem mlieť sama. Počkaj, počkaj, chcem Ti niečo darovať!“
Starena vstala z periny a vytiahla zo záňadria zlaté zrkadielko. Podala ho dievčaťu a celý krištáľový dom sa zaskvel ako vo svetle veselého slnečného lúča.
„To je môj dar pre Teba. Tvoj život je ťažký, ale Ty dokážeš mať rada všetko, preto budeš vždy šťastná. Ak sa Ti postaví do cesty niečo temné alebo ťažké, podrž pred sebou toto zrkadielko a všetko sa obráti na dobré.“
Dievča pobozkalo mliečke jej hladkú studenú ruku, zastrčilo si zrkadielko do záňadria a odišlo.
Pred ňou stál ten istý starý a ponurý les. Pod jeho tmavými jedľami už zmizla koľaj vyjazdená saňami. Na cestu jej v ústrety priletel havran, ktorý už na ňu čakal, a zakrákal:
„Poležal som si v Tvojom záňadrí. Ak sa chceš nazývať slušným dievčaťom, musíš sa stať mojou ženou!“
Ako v sebaobrane obrátilo preľaknuté dievča proti nemu svoje zlaté zrkadielko a havran sa premenil na urasteného kráľovského syna s bielou tvárou a iskrivými očami, čiernymi ako uhoľ.
„Zlé kúzlo sa skončilo,“ povedal a podal dievčaťu svoju ruku. „Desať rokov som tu blúdil dookola, kým som Ťa stretol. Keď si mohla mať rada zmrznutého havrana; iste dokážeš mať rada aj kráľovského princa.“
Potom sa chytili za ruky a odišli spolu do kráľovského zámku. Dievča držalo pred sebou zrkadielko a v snehu im rozkvitli ruže.