Kmotrička Smrť

Žil raz jeden úbohý chudobný muž a ten mal dvanásť detí, a tak musel dňom i nocou pracovať, aby ich vôbec uživil. Keď prišlo na svet trinásté dieťa, premohla ho úzkosť, a tak sa vybral po ceste, aby prvého, ktorého stretne, poprosil o kmotrovstvo. A ten prvý, ktorého muž stretol, nebol nik iný ako náš milovaný Pán, ktorý vedel, čo má ten úbožiak na srdci, a povedal: „Dobrý muž, je mi ťa ľúto, vezmem tvoje dieťa ku krstu a postarám sa oň, aby bolo na tomto svete šťastné.“ Muž sa začudoval a spýtal sa: „A kto si ty?“ „Ja som Boh.“ „Tak teba si za kmotra neprajem,“ odvetil muž: „ty dávaš bohatým, kým chudobných necháš hladovať.“ Tak povedal a od Pána sa odvrátil; nevedel, ako múdro Boh rozdeľuje bohatstvo i chudobu.

Muž šiel ďalej a tu k nemu pristúpil diabol, ktorý sa ho pýtal: „Čo hľadáš? Vezmi si za kmotra mňa, dám tvojmu dieťaťu hojnosť zlata a všetky radosti sveta k tomu.“ Muž sa spýtal: „A kto si ty?“ „Ja som diabol.“ „Tak teba za kmotra nechcem,“ odvetil muž: „ty ľudí zvádzaš, klameš a podvádzaš.“

Muž šiel ďalej a tu cestou kráčala kostnatá Smrť a povedala: „Vezmi si za kmotru mňa.“ Muž sa spýtal: „A kto si ty?“ „Ja som tá, ktorá všetko vyrovná. Volajú ma Smrť!“ Tu muž odvetil: „Áno, ty si tá pravá, ty berieš chudobných i bohatých bez rozdielu, ty budeš kmotrička môjho dieťaťa.“ Smrť odvetila: „Urobím tvoje dieťa bohaté a slávne, veď kto ma má za priateľa, tomu nič nechýba.“ Muž povedal: „Budúcu nedeľu sú krstiny, príď načas.“ A Smrť sa naozaj zjavila, ako si želal, a stala sa riadnou kmotrou jeho chlapca.

Bežal čas, ako býva jeho zvykom, nemilosrdne a bez ustania.

Keď chlapec dorástol, jedného dňa prišla kmotra a prikázala mu ísť s ňou. Zaviedla ho do lesa, kde mu ukázala akúsi bylinu, ktorá tam rástla, a povedala: „Teraz dostaneš svoj dar, krstník. Urobím z teba slávneho lekára. Keď ťa zavolajú k chorému, vždy sa ti zjavím. Ak budem stáť chorému pri hlave, môžeš smelo povedať, že ho opäť uzdravíš, potom mu daj túto bylinu, aby ju zjedol. Ale ak budem stáť chorému pri nohách, tak je môj, musíš povedať, že tu je všetka pomoc márna. Ale chráň sa, aby si tú bylinu použil proti mojej vôli, to by sa ti potom zle vodilo.“ Ako povedala, tak urobila, a netrvalo to dlho a chlapec sa stal najslávnejším lekárom na svete. Stačilo mu na chorého len pozrieť a už vedel, ako na tom je, či bude opäť zdravý, alebo musí zomrieť. Prichádzali ľudia z blízka i z diaľky, aby ho zaviedli k chorým, a za liečenie mu dávali toľko zlata, že z neho bol čoskoro boháč.

Jedného dňa ochorel sám kráľ. Zavolali lekára, aby povedal, či je možné uzdravenie. Ale keď prišiel, stála pri jeho nohách Smrť; pre kráľa už na svete nijaká bylina nerástla. „Nemohol by si predsa len raz Smrť oklamať?“ pomyslel si lekár: „Veď z toho nemôže vzísť nič zlé, si jej krstník, tentoraz privrie oko, len do toho!“ Tak schmatol chorého a položil ho opačne a Smrť mu stála pri hlave. Potom dal kráľovi liečivú bylinu a ten sa spamätal a bol opäť celkom zdravý. Ale Smrť lekárovi pohrozila prstom a povedala: „Ty si ma oklamal! Tentoraz ti odpustím, lebo si môj krstník, ale ak sa o to pokúsiš ešte raz, pôjde ti o krk, ja sama ťa odvediem z tohto sveta.“

Čoskoro nato upadla do ťažkej choroby kráľova dcéra. Bola jeho jediné dieťa, a tak nariekal dňom i nocou, až mu z toho oči oslepli, a dal vyhlásiť, že kto ju zachráni pred smrťou, stane sa jej mužom a zdedí trón. Keď prišiel k posteli chorej princeznej zázračný lekár, uvidel Smrť, ako stojí pri jej nohách. Mal síce na pamäti kmotrinu výstrahu, ale zaslepila ho veľká krása princeznej a vidina šťastia byť jej manželom, a tak nevidel, ako po ňom Smrť hodila hnevlivým pohľadom a zahrozila mu kostnatou päsťou. Zdvihol chorú princeznú a položil ju tak, že hlava ležala tam, kde predtým mala nohy. Potom jej podal bylinu a ona sa opäť prebrala k životu.

Smrť, bez seba od zlosti, že bola už druhýkrát oklamaná o svoj majetok, pricupitala k lekárovi a povedala: „Teraz je s tebou koniec! Prišiel rad na teba!“ Schmatla lekára ľadovou rukou tak pevne, že sa nemohol brániť, a viedla ho do podsvetia. Tam videl horieť tisíce a tisíce sviečok v nedozerných radoch, niektoré veľké, iné polovičné, iné celkom malé. Každú chvíľu ich niekoľko zhaslo a na ich mieste sa rozhoreli iné, takže tie plamienky sa objavovali neustále znova a znova. „Vidíš,“ povedala Smrť: „to sú svetielka života všetkých ľudí. Tie veľké patria deťom, tie polovičné rodičom v najlepších rokoch a tie maličké dedkom a babkám. Ale aj deti či mladí ľudia majú často malé svetielka.“ „Ukáž mi to moje,“ povedal lekár a myslel si, že musí byť ešte dosť veľké. Smrť ukázala na jedno malé svetielko, ktoré hrozilo každú chvíľu zhasnúť, a povedala: „Pozri, to je ono!“ „Ach, milá kmotrička,“ zvolal vydesený lekár: „zapáľ mi nové, urob to pre mňa, aby som sa mohol stať kráľom a manželom krásnej princeznej.“ „To nemôžem,“ odvetila Smrť: „najprv musí jedno zhasnúť, kým sa zapáli nové.“ „Tak to staré posaď na nové, aby začalo horieť, keď toto dohorí.“

Smrť sa tvárila, akoby mu jeho želanie predsa len chcela splniť, ale pretože ho chcela tiež len oklamať, natiahla sa tak nešikovne, že sa svetielko zvalilo a zhaslo. Lekár v tej chvíli klesol na zem a bol v rukách Smrti.