ROZPRÁVKA VODNÍCKA

Rozprávka vodnícka

Ak si, deti, myslíte, že vodníci nie sú, tak vám teda hovorím, že sú, a akí! Tak napríklad práve u nás, kde sme sa my narodili, býval jeden v rieke Úpe pod jazom, a jeden bol tuto v Havlovicích pri tom drevenom moste, a jeden sa zdržiaval v Radečskom potoku, to bol Nemec nemecký, ani slova po česky nevedel; však raz prišiel k môjmu otcovi, aby si dal vytrhnúť zub, a za to mu doniesol košíček strieborných a ružových pstruhov pekne poukladaných v žihľave, aby zostali čerství; a že to bol vodník, bolo vidieť z toho, že po ňom na stoličke bolo mokro. A jeden bol pri dedkovom mlyne v Hronove a ten choval pod jazom, pod vodou, šestnásť koní; preto inžinieri hovorili, že tam na tom mieste má rieka Metuje šestnásť konských síl. Tých šestnásť bielych koní stále ťahalo a ťahalo, a preto sa mlyn stále točil; a keď jednej noci náš dedko umrel, išiel vodník a potichu vypriahol všetkých šestnásť koní, a mlyn sa tri dni netočil. Na veľkých riekach sú vodníci, ktorí majú ešte viac koní, povedzme päťdesiat alebo sto; ale niektorí sú takí úbožiaci, že nemajú ani drevenú kozu.

Taký veľkovodník v Prahe, na Vltave, je samozrejme náramne bohatý a veľký pán; má povedzme aj motorový čln a v lete ide k moru. Veď v Prahe aj obyčajný podvodník má niekedy peňazí ako šupín a lieta v automobile, hú, hú, a blato špliecha. Ale sú zase takí nanič malovodníčkovia, majú lúčku ako dlaň a v nej jednu žabu, troch komárov a dva chrobáky potápniky; alebo majú svoju živnosť na takej mizernej strúžke, že sa v nej ani brucho nenamočia; niektorí za celý boží rok nechytia viac ako pár papierových lodičiek a detskú plienku, ktorá mamičke odplávala pri praní. Veru, je to bieda. A zase taký romberský vodník má povedzme dvesto dvadsať tisíc kaprov, a ešte k tomu líny, ševce, mrene a nejakú tú zubatú šťuku. No, na svete niet žiadnej rovnosti.

Vodníci sú samotári, ale tak raz, dvakrát do roka, keď je veľká voda, sa zídu z celého kraja a konajú, ako sa tomu hovorí, okresnú konferenciu. Z nášho kraja sa vždy schádzali pri veľkej vode na lúkach pri Hradci Králové, pretože tam je taká pekná rovina a krásne tône a zátoky a slepé ramená vystlané najjemnejším blatom dvojnulkou. To musí byť žlté blato alebo trochu do hneda; keď je červené alebo sivé, to už nie je také mäkučké, práve ako masť. Na takom peknom mokrom mieste si teda posadajú a rozprávajú, čo je nové: že tamto v Suchovricích robia ľudia reguláciu, takže sa tamojší vodník, ako starý Jireček, musí odtiaľ vysťahovať; že hrnčeky a pentle podražili, to vám je hrôza: aby vodník, keď chce niekoho chytiť, kúpil za tridsať korún pentlí a hrnček stojí najmenej tri koruny, a ešte je to mízo; najradšej praštiť remeslom a chytiť sa niečoho iného. A tu si vodníci rozprávajú, že jaroměřský vodník Faltys, ten ryšavý, sa chytil obchodu a predáva minerálne vody, a krivý Slepánek sa stal inštalatérom a robí vodovody, a iní si pomohli inou živnosťou. To sa rozumie, deti, že vodník môže robiť len to remeslo, v ktorom je niečo od vody; tak napríklad môže byť závodníkom alebo podvodníkom, môže písať do novín úvodníky, môže byť vodcom alebo sprievodcom, môže sa vydávať za vojvodu, za človeka vznešeného pôvodu alebo za majiteľa veľkozávodu - skrátka nejaká voda v tom musí byť.

Ako vidíte, zostáva pre vodníkov dosť živností, a preto ich tiež stále ubúda; preto sa počítajú na svojich výročných poradách a hovoria si smutne: „Zasa nás je o päť menej; chlapci, takto naše povolanie pomaly vymrie.“

„No,“ hovorí starý Kreuzmann, trutnovský vodník, „už to nie je, ako to bývalo. Veru, tomu je hrôza tisícov rokov; vtedy boli celé Čechy pod vodou, a človek, čibrkom vodník, veď vtedy ešte ľudia neboli, no jo, to boli iné časy - krucinál, kde som vlastne prestal?“

„Že boli celé Čechy pod vodou,“ pomáhal mu skalický vodník Zelinka.

„Aha,“ povedal Kreuzmann. „Teda celé Čechy boli pod vodou, aj Žaltman a Červená Hora a Krákorka a všetky ostatné hory; a nainec mohol mokrou nohou pekne pod vodou ísť napríklad z Brna až do Prahy. Ešte lakeť nad Snežkou bola voda. Ľudia, to boli časy.“

„To boli,“ spomínal ratibořický vodník Kulda. „Vtedy sme my vodníci ešte neboli takí samotári a pustovníci ako dnes. Vtedy sme mali podvodné mestá, postavené z vodných tehál, a nábytok bol vyrezaný z tvrdej vody, a periny boli z mäkkej dažďovej vody, a kúrilo sa teplou vodou; a nebolo ani dno, ani žiadny breh, ani hladina vody; bola len voda a my.“

„Veru,“ hovoril Lika zvaný Hejkavec, ten vodník z žabokrckej mokrade, „a aká tá voda vtedy bola! Mohol si ju krájať ako maslo, a gule z nej robiť, a nite z nej priasť, a povrazy z nej krútiť; bola ako oceľ, a ako ľan, a ako sklo, a ako páperie, a hustá ako smotana, a pevná ako dub, a hriala ako kožuch. Všetko bolo urobené z vody. Veru, taká voda teraz už nie je ani v Amerike, kdeže!“ A starý Lika si odpľul, až sa tam urobila hlboká tôňa.

„Bývala,“ povedal Kreuzmann zamyslene, „bývala vtedy veľmi krásna voda, ale bola ešte tentononc, celkom nemá.“

„Ako to?“ čudoval sa Zelinka, ktorý nebol taký starý ako tí druhí.

„No, nemá bola,“ hovoril Lika Hejkavec. „Nemala žiadny hlas. Nevedela ešte rozprávať. Bola taká tichá a nemá, ako je teraz, keď zamrzne. Alebo ako keď napadne snehu a je polnoc a nič sa ani nepohne; a vtedy je také ticho, také tichunké ticho, že ti je až úzko, a vtedy vystrčíš hlavu z vody a počúvaš; a vtedy sa ti zovrie srdce tým ukrutným tichom. Také ticho vtedy bolo, keď bola voda ešte nemá.“

„A ako to,“ pýtal sa Zelinka, ktorý bol starý len sedem tisíc rokov, „ako to, že už nie je nemá?“

„To prišlo takto,“ povedal Lika. „Mne to rozprával môj pradedko, a hovoril, že je tomu už nejakých milión rokov. Tak vtedy žil jeden vodník, ako sa len volal? Rákosník, nie Rákosník, Minařík, tiež nie, Hampl, tiež nie Hampl, Pavlásek, tiež nie, hergot, ako sa volal?“

„Arion,“ povedal Kreuzmann.

„Arion,“ prisvedčil Lika. „Tiež som to mal na jazyku. Arion sa volal. A ten Arion mal taký čudný dar, takú schopnosť od pánaboha, no, také nadanie, viete? On vedel tak krásne rozprávať a spievať, že človeku srdce skákalo a zase zaplakalo, keď zaspieval. Taký to bol muzikant.“

„Básnik,“ opravil Kulda.

„Muzikant alebo básnik,“ povedal Lika, „ale vedel to, veru. Hovoril pradedko, že všetci plakali, keď sa dal do spevu. Mal, ten Arion, veľkú bolesť v srdci. Nikto nevie, akú. Nikto nevie, čo sa mu stalo zlé. Ale musela to byť strašná bolesť, že spieval tak krásne a tak smutne. A ako tak pod vodou spieval a nariekal, triasla sa každá kvapôčka vody, ako by to slza bola. A v každej kvapôčke uviazlo niečo z jeho spevu, ako sa ten spev tou vodou predieral. Každá kvapka zachytila kúsok jeho hlasu. A preto už nie je voda nemá. Preto zvoní,

cinká, šelestí a šepká, zurčí a bublá, pleská, šumí, hučí, ropotá, úpie a kvíli, burácia, revie, ječí a hrmí, stená a vzdychá a smeje sa, hrá ako na striebornú harfu, klokoce ako balalajka, spieva ako organ, duje ako lesný roh a hovorí ako človek v radosti alebo žiali. Od tých čias hovorí voda všetkými jazykmi na svete a rozpráva veci, ktorým už ani nikto nerozumie, ako sú čudné a krásne. A najmenej im rozumejú ľudia. Ale kým neprišiel Arion a nenaučil vodu spievať, bola rovnako nemá, ako je nemé nebo.“

„Ale to nebol Arion, čo priniesol do vody nebo,“ povedal starý Kreuzmann. „To bolo až neskôr, za môjho otca, daj mu pánboh večnú slávu, a urobil to vodník Kvakvakvokoax, a to z lásky.“

„Ako to bolo?“ pýtal sa vodník Zelinka.

„To bolo takto. Kvakvakvokoax sa zamiloval. Kvakvakvokoax videl princeznú Kuakuakunku a zahorel k nej láskou, kvak. Kuakuakunka bola krásna. Mala žlté žabie bruško, a žabie nôžky, a papuľu žabiu od ucha k uchu, a bola celá mokrá a studená: taká krasavica to bola. Takéto už ani nie sú.“

„A čo ďalej?“ pýtal sa vodník Zelinka dychtivo.

„No, čo by bolo? Kuakuakunka bola krásna a pyšná. Len sa nadúvala a hovorila kvak. Kvakvakvokoax bol ako blázon. ‚Ak si ma vezmeš za muža,‘ povedal jej, ‚prinesiem a dám ti, čo budeš chcieť.‘ A vtedy ona povedala: ‚Tak mi prines modré z neba, kvak.‘“

„A čo urobil Kvakvakvokoax?“ pýtal sa Zelinka.

„No, čo mal robiť? Sedel pod vodou a nariekal: Kva kva kva kva, kva kva kva kva. A potom si chcel vziať život. Preto skočil z vody do vzduchu, aby sa v ňom utopil, kvak. Nikto pred ním ešte do vzduchu neskočil. Kvakvakvokoax bol prvý.“

„A čo urobil vo vzduchu?“

„Nič. Pozrel sa hore, a nad ním bolo modré nebo. Pozrel sa dolu, a pod ním bolo tiež modré nebo. Kvakvakvokoax zostal ohromený. Vtedy ešte nikto nevedel, že sa nebo odráža vo vode. Keď Kvakvakvokoax uvidel, že je na vode modrá obloha, vykríkol od údivu ‚kvak‘ a spadol zase do vody. A potom vzal Kuakuakunku na chrbát a vyskočil s ňou do vzduchu. Kuakuakunka uvidela vo vode modré nebo a vykríkla od radosti ‚kvakvá‘. Lebo jej Kvakvakvokoax priniesol modré z neba.“

„A čo bolo ďalej?“

„Nič. Boli potom spolu šťastne živí a narodilo sa im mnoho ikier. A od tých čias vylezajú vodníci z vody von, aby videli, že nebo je tiež tam, kde je ich domov. Keď niekto opustí domov, a je to kto

chce, a obzrie sa potom späť, ako sa Kvakvakvokoax pozrel do vody, vidí, že tam doma je to pravé nebo. Vie, to pravé modré a krásne nebo. Kvak.“

„A kto to dokázal?“

„Kvakvakvokoax.“

„A žije Kvakvakvokoax!“

„A Kuakuakunka!“

V tú chvíľu išiel okolo jeden človek a myslel si: To dnes tie žaby kvákajú! A schmatol kameň a hodil ho do tej mokrade. Voda vysoko vystrekla, zaplieskalo to, a bolo ticho: všetci vodníci skočili do vody, a až na budúci rok budú mať zase konferenciu.