Pravá nevesta

Kde bolo, tam bolo, žilo jedno dievča, ktoré bolo mladé a krásne, ale ako to už v rozprávkach býva, jeho mamička mu veľmi skoro zomrela a žilo s macochou, ktorá mu život riadne strpčovala. Kordulka bola usilovná a pracovitá, od rána do samého večera sa nezastavila a plnila príkazy zlej macochy, ktorá nebola nikdy spokojná. Stále úbohé dievča trápila ďalšími a ďalšími úlohami.
Jedného krásneho rána, keď slnko hladilo svojimi lúčmi celý kraj, umyslela si macocha, že Kordulka bude driapať perie. So zlomyseľným úsmevom ukázala na dve vrecia plné peria, každé vážilo 10 kíl, a povedala úbohému dievčaťu, že to perie musí do večera dodrať, inak ju postihne kruté potrestanie. Kordulka poznala matkine tresty, horko zaplakala, sadla si k periu a dala sa do driapania, ale veď či bolo v ľudských silách takú prácu do večera dokončiť? Podľahla zúfalstvu, keď videla tú neubúdajúcu kopu peria, a zvolala k nebesiam, či je na tomto Božom svete niekto, kto sa nad ňou zľutuje.
Vtom sa ozval zamatový hlas, že je tu, aby pomohol, nech sa dievča len zverí so svojím trápením. Kordulka sa otočila za tým hlasom a zbadala starú ženu, ktorá sa na ňu milo usmievala, pristúpila až k nej, láskavo ju vzala za ruky a nabádala ju na reč. Vtedy jej Kordulka, zaskočená tou nevídanou láskavosťou, v slzách vyrozprávala svoj neveselý život. Aj to, že ak do večera tú kopu peria nedodrie, zle sa jej povedie. Starenka dievča upokojila a poslala ju spať, že môže byť bez obáv, že práca bude včas hotová.
A kým Kordulka odpočívala, dala sa starenka do práce a skôr než sa zmrákalo, bolo perie dodrané. Keď sa macocha prišla presvedčiť, ako ďaleko je dievča s prácou, zlým pohľadom prehliadla vykonané dielo a precedila, že keď sa dievča snaží, dokáže byť usilovné. A hlavou sa jej preháňalo, čo kruté by na ňu zase vymyslela, aby to prekliate dievča darmo nejedlo chlieb a hlavne, aby ju mohla zase za niečo trestať.
Druhého rána si zlá macocha Kordulku zavolala a prikázala jej, že týmto hrncom všetku vodu z rybníka v záhrade vynesie a kým sa večer nad krajom rozprestrie, bude rybník prázdny a suchý. Kordulka vzala od macochy železný kotlík a videla, že je celý prederavený, že matkina úloha nie je v ľudských silách splniť. Zašla k veľkému rybníku, pokľakla a pokúšala sa do deravého hrnca nabrať vodu, tá jej však ihneď vytekala späť a miešala sa so slzami zúfalstva, ktoré jej kanuli z očí.
Avšak opäť sa zjavila tá dobrá starenka a poslala Kordulku odpočívať do tône a sama sa postavila na breh rybníka, mávla oboma rukami vo vzduchu a svete div sa, voda z rybníka sa zdvihla ako priezračná stena a zmenila sa na paru, ktorá stúpala hore a tam sa premenila na obláčiky, ktoré sa plavili po oblohe preč.
Keď k večeru pribehla macocha k rybníku, zostala prekvapene stáť na brehu, len medzi zubami precedila nadávku a bežiac do svojej komory, premýšľala, čo ešte horšie by vymyslela, aby dievča konečne o život pripravila.
A tretieho rána si opäť úbohé dievča zavolala a so šialeným chechtotom mu rozkázala, že tam na jednom mieste musí do večera stáť najkrajší zámok, celkom zariadený, s plnými špajzami a pivnicami. Kordulka sa zľakla, ako by mohla takú úlohu sama a do večera splniť? Veď ju matka zarazila zlým slovom, keď deravým kotlíkom rybník vyniesla, musí postaviť aj zámok.
Čo úbohej Kordulke zostalo, než sa vydať na cestu do údolia, kde mala do večera postaviť zámok. Pozerala sa na vysoké skaly a myslela na to, ako by ich mohla holými rukami polámať a úlohu splniť.
Vtom sa do tretice zjavila dobrá starenka a zase dievča poslala odpočívať, že tú prácu v pohode sama zvládne. A sotva Kordulka ľahla o kus ďalej do tône, začala tá dobrá víla opäť čarovať. Skaly sa samy lámali a bloky sivého kameňa sa na seba kládli a za chvíľu stáli na tom mieste mohutné steny krásneho zámku. Potom ešte starenka trochu čarovala a keď sa chýlilo k večeru a zlá macocha pribehla, nemohla uveriť svojim očiam.
V údolí stál mohutný krásny zámok, a pretože medzitým už slnko zapadlo za hory, rozsvietili sa okná zámku tisícom svetiel. Matka nedôverčivo vošla do zámku a začala zariadenie a vybavenie zámku kontrolovať, aby našla aspoň drobné pochybenie, za ktoré by dievča zle pokarhala.
Však toto prehliadanie prišlo tej nešťastnej žene veľmi draho, lebo keď prešmátrala každý kút, nazrela pod každú pokrievku, umyslela si vidieť aj pivnicu. Ale do pivnice viedli masívne dvere a strmé schodisko a Boh tak učinil, že sotva urobila krok a na schody vstúpila, dvere za ňou s treskotom zapadli a Kordulka počula len krik a potom náhle ticho. A keď svojej macoche bežala na pomoc, našla ju pod schodmi a ležala tam stíchnutá a nehybná.
Tak ten krásny zámok pripadol prešťastnej Kordulke. Celé dni sa mohla tešiť z toho bohatstva, krásnych šiat, truhlíc plných zlata a striebra, perál a drahých kameňov. Nebolo priania, ktoré by si nemohla splniť.
Čoskoro sa povesť o krásnom a bohatom dievčati rozšírila do celého sveta. A vtedy sa zo všetkých kútov začali zhŕňať nápadníci, aby sa uchádzali o jej ruku, ale žiadny sa jej nepáčil. Až jedného dňa sa konečne objavil princ, ktorý dokázal rozbúchať jej srdce a Kordulka sa doňho zamilovala.
V zámockej záhrade stála zelená lipa a pod ňu jedného dňa zasadli k dôvernému rozhovoru, v ktorom jej princ sľuboval, že si od svojho otca vyprosí požehnanie a potom sa po ňu o krátku chvíľu vráti. Vtedy mu Kordulka odvetila, že naňho rada pod tou lipou počká, že však keď príde domov, nesmie ho žiadna žena pobozkať na ľavé líce, na ktoré teraz ona vtlačí svoj bozk, inak na ňu zabudne.
Milý jej teda odbehol preč a Kordulka sedela a čakala, slnko sa chýlilo k západu, ale princ sa nevracal. Tri dni tu sedela od rána do večera a čakala, ale nikto neprichádzal. A vtedy, keď sa ani štvrtého dňa neobjavil, Kordulka si povedala, že sa iste stalo nejaké nešťastie a že sa musí vydať za ním a vyhľadať ho. Zviazala si do batôžka troje krásnych šiat, jedny zdobené žiariacimi hviezdami, druhé striebornými mesiacmi a tretie so zlatým slnkom, potom ešte do šatky zabalila plnú hrsť drahokamov a vydala sa na cestu.
Všade sa pýtala na svojho milého, ale nikto ho nevidel, nikto o ňom nevedel. Krížom-krážom putovala tým širokým svetom, ale milého princa nenašla. Až unavená tým putovaním, nechala sa Kordulka najať ako gazdiná u jedného sedliaka a svoj batôžtek so šatami a drahokamami ukryla pod veľkým kameňom. Starala sa o domácnosť, v srdci skrývajúc smútok nad stratou milého. Jedinou jej útechou bolo teliatko, ktoré v chvíľach smútku hladkala po čele, na ktorom malo bielu škvrnku ako hviezdu spadnutú z neba. Teliatku si Kordulka horko sťažovala na neverného milého, ktorý na ňu už zabudol.
Tak to šlo niekoľko rokov, keď tu bolo po celej krajine oznámené, že kráľovská dcéra bude sláviť svadbu. A práve cez tú dedinu, kde Kordulka žila, viedla cesta, po ktorej sa mal ženíchov sprievod uberať do hlavného mesta. A keď Kordulka princa zbadala, ako nehybne sedí na svojom koni, na nikoho nepozrúc, vtedy spoznala, že to je jej stratený milý a srdce ju zabolelo, akoby jej doň ostrý nôž vrazili.
O pár dní išiel tadiaľ princ opäť a vtedy si Kordulka sadla pri ceste a začala svojmu teliatku o svojom utrpení rozprávať. Vtom princ, keď začul jej hlas, na okamih zastavil svojho koňa .... a akoby si na niečo spomínal. Avšak o malú chvíľu svojho koňa opäť pobádol k ďalšej ceste a zmizol. Horko Kordulka zaplakala, že ju jej milý nespoznal.
Čoskoro bolo oznámené, že na kráľovskom dvore sa bude tri dni konať slávnosť a že sú všetci srdečne pozvaní. Vtedy Kordulka pochopila, že sa jej núka posledná šanca a bežala k tomu kameňu, kde ukryla šaty a šperky. Obliekla si tie šaty zdobené zlatými slnkami a ozdobila sa drahokamami, svoje vlasy dosiaľ skryté pod šatkou si rozpustila do dlhých prekrásnych kučier. Kradmo sa tmou vydala do mesta, aby ju okom nikto ani nezazrel.
A potom sa ako zázrakom zjavila v jasne osvetlenej sále a nikto nevedel, odkiaľ sa tá kráska vzala. Princ ju išiel privítať, no nespoznal ju. Bol očarený jej krásou tak, že na svoju nevestu ani nepomyslel, a tú neznámu dievčinu vyzval do tanca. Keď sa ples chýlil ku koncu, zmizla Kordulka v tlačenici a za svitania bola už vo svojej dedine a začínala svoj deň ako prostá vidiečanka.
Nasledujúceho večera si Kordulka obliekla šaty zdobené striebornými mesiacmi a do vlasov si votkala veľký žiarivý diamant. Keď sa objavila na plese, zase sa k nej otočili všetky oči. Princ k nej hneď pospiechal a celý večer tancoval len s ňou a na inú sa ani nepozrel. Kým mu Kordulka zmizla, musela mu však sľúbiť, že aj tretieho večera príde.
Keď ju princ po tretí raz zbadal, mala na sebe šaty so žiariacimi hviezdami a vo vlasoch jej žiarili hviezdy z drahých kameňov. A vtedy sa jej princ spýtal, kto že je, nech mu to povie, že on má pocit, akoby ju už dlho poznal. A vtedy sa ho Kordulka spýtala, či si azda nepamätá, čo pri ich lúčení ona urobila. A pristúpila k princovi bližšie a pobozkala ho na ľavé líce.
Vtom akoby mu z očí spadli šupiny zabudnutia, pamäť sa mu vzápätí vrátila a on spoznal svoju pravú nevestu.
Princ vzal Kordulku za ruku a odišli spolu na jej zámok. Tam pod tou lipou, čo tak opojne voňala a bola tichým svedkom ich lásky, oslávili svoju krásnu svadbu.