O desiatich kozliatkach a medveďovi

Bola raz jedna koza, ktorá mala desať malých kozliatok; tie boli ako píšťaly z organa, jedno menšie ako druhé, a to najmenšie nebolo väčšie ako malíček. Raz sa to tak stalo, že stará koza povedala: „Počúvajte, deti moje, čo vám poviem, idem na trh nakúpiť šalát a bylinky a vám tiež niečo prinesiem. Teraz za mnou zatvorte dvere a neotvárajte nikomu, kto nemá tenký hlások a biele ruky ako ja, mohol by to byť strašný medveď a všetkých vás zožrať, keby ste ho pustili dovnútra.“ „Nie, nie, mamička, budeme opatrné a nikoho dovnútra nepustíme, kým neprídete domov!“ povedali kozliatka. Tak si koza vzala raniec a šla. Kozliatka za ňou zamkli a dali sa do veselého tanca.

Keď koza kráčala lesom, uvidel ju medveď a pomyslel si: „Aha, teraz sa ku kozliatkam ľahko dostanem a zožeriem ich.“ A keď koza zmizla medzi stromami, bežal k jej domčeku, zabúchal na dvere a strašne zabrumlal a zamumlal: „Otvorte mi, otvorte mi!“ Kozliatka od úžasu skamenili, akoby z nich razom vyprchal život, potom sa v okamihu jedno za druhým ukryli, kam len mohli, jedno do veľkej hromady, druhé pod necky, jedno pod misku s mliekom, ďalšie do hodín, ďalšie do rúry od kachieľ a tak podobne, až to najmenšie do popola.

Keď medveď vonku ďalej brumlal a lomozil a stále nešiel dovnútra, tu sa tých deväť kozliatok zase osmelilo a povedalo si: „Naša mamička hovorila, aby sme dovnútra nepúšťali nikoho, kto nemá tenký hlások a biele ruky.“ Teraz sa neposedné kozliatka začali medveďovi posmievať – ale keby si to boli radšej odpustili – a volali: „Kmotor medveď, kozie mäsko je výborné, však nie? No len poďte dovnútra! Skúste to cez kľúčovú dierku! Veď ste najväčší a najsilnejší a všetko dokážete, však?“ Medveď sa veľmi rozzúril a bežal preč a myslel si: „No len počkajte, ja vás ešte dostanem!“ Ale kozliatka nabrali odvahu, keď videli, že medveď už nie je pred dverami, vyskákali zo svojich úkrytov a zase tancovali a veselili sa. Len Popolček nariekal: „Čo si teraz počneme? Kto nás zachráni? Medveď je rozzúrený a je silný.“

Medveď bežal rovno k jednému brusičovi a povedal mu: „Hneď mi vybrús jazyk, aby som mal taký tenký a jemný hlások ako koza.“ Brusič to urobiť musel, lebo mu medveď pohrozil, že ho inak zožerie. A rozzúrený medveď potom bežal späť ku kozliatkam. Keď sa priblížil k domčeku, šiel potichu a už nebrumlal ako medveď. Sklonil sa ku kľúčovej dierke a tenko ako koza zavolal: „Otvorte!“ Kozliatka sa zľakli, keď to napriek spevu a tancu započuli, zostali však stáť na mieste, len Popolček bol zase v popole. Po malej chvíli, keď medveď opäť zavolal, sa jedno kozliatko spýtalo: „Si naša mamička?“ „Áno, áno!“ odvetil medveď. „Tak nám ukáž svoje ruky!“ Ale medveď si zabudol svoje čierne a strašné labky zabieliť. A keď ich kozliatka uvideli, hneď vedeli, že je to medveď, a začali sa mu znova zlomyseľne vysmievať. Medveď sopil hnevom a brblal si pri odchode: „No len počkajte, toto mi zaplatíte!“ Kozliatka zatiaľ poskakovali a tancovali a boli veselé.

Medveď zatiaľ bežal rovno k mlynárovi a volal naňho: „Urob mi labky biele ako má stará koza!“ A mlynár to musel urobiť, inak by ho medveď zožral. Keď to bolo hotové, ponáhľal sa medveď ku kozliatkam a prišiel celkom ticho, a keď bol nablízku, zavolal cez kľúčovú dierku celkom tenkým hláskom ako stará koza: „Moje detičky, kozliatka, otvorte!“ Kozliatka boli zase celé užasnuté, keď to počuli, ale zostali na svojich miestach, iba malý Popolček bol hneď v popole. „Si naša mamička?“ spýtalo sa niektoré. „Áno, áno!“ povedal medveď. „Tak ukáž ruky!“ A medveď im ukázal svoje biele labky a kozliatka uverili, že je to ich mamička, a boli od radosti celé bez seba a skákali a každé sa chcelo pozrieť, čo dobré im priniesla, a tak otvorilo dvere. Ale ako sa zľakli, keď uvideli strašného medveďa! Teraz by ste mali vidieť, ako jedno cez druhé utekalo. Avšak nepomohlo to nič, medveď dobre videl, kam utekajú, a jedno po druhom zhltol. Popolček sa v popole triasol a veľmi sa bál, že ho medveď nájde, ale keďže ho medveď nevidel, myslel si, že už zhltol všetky, a spokojne odišiel preč.

Keď prišiel medveď do lesa, stretol starú kozu, išla práve z jarmoku a niesla na pleciach raniec s rozličným nákupom. Spýtal sa jej celkom veselo: „Odkiaľ idete, kmotrička?“ „No predsa z jarmoku!“ odvetila mu koza zdvorilo, lebo si myslela, že s medveďom je lepšie vychádzať: „Človek musí občas niečo nakúpiť.“ Ale medveď si s ňou chcel škaredo zažartovať, a tak povedal: „No, ja idem práve zo svadby a tam som sa vám dobre mal.“ Koza šla rýchlo ďalej, ponáhľala sa domov, lebo sa chcela presvedčiť, že tá obluda neurobila nič zlé jej deťom.

Ale doma našla dvere otvorené dokorán, a keď sa poobzrela po izbe, bolo v nej mŕtve ticho: „Moje detičky, moje kozliatka, kdeže ste, vylezte von!“ Ale dlho nebolo nič počuť. Popolček sa triasol od strachu, že je to zase medveď, a von sa mu vôbec nechcelo. Nakoniec predsa len maličko z popola vykukol, a keď uvidel, že je to jeho milovaná mamička, vyskočil von a začal jej rozprávať všetko, čo sa stalo, jedným dychom. Tu sa stará koza na medveďa veľmi nahnevala a povedala: „No počkaj, toto mi zaplatíš! Zostaň tu doma, Popolček, kým ťa nezavolám!“

Chcela ísť rovno k medvedej diere, ale keď prišla do lesa, bol medveď ešte tam, kde ho zanechala; ležal na medzi a vyhrieval sa na slniečku. Tu k nemu koza prišla a povedala: „Keď ste sa, kmotor, na tej svadbe tak dobre mali, teraz by bolo najlepšie, keby ste sa trochu pospali, môžem vás chvíľu prehrabávať v srsti?“ „Pravdu máš, kmotra, tak rob, čo máš!“ Teraz sa koza pustila medveďa prehrabávať a ten čoskoro tvrdo zaspal. Tu koza bežala rýchlo domov a volala na toho najmladšieho: „Poď so mnou, vezmi niť, ihlu a aj nožnice, ja ponesiem mlynský kameň.“ Potom sa ponáhľali späť k medveďovi, ktorý chrápal, ako keď píli rezať; radosť naňho pozrieť! Koza vzala nožnice a rozpárala mu brucho. V tom okamihu vyskákalo deväť kozliatok von a boli šťastné, že zase vidia matku a boží svet, lebo tam vo vnútri medveďa bola tma ako vo vreci.

Koza im však prikázala, aby boli ticho a išli domov, len Popolček tu zostal a bol jej na pomoci. Potom koza vzala mlynský kameň a vložila ho medveďovi do brucha a ranu opäť zašila. Medveď spal tak tvrdo, že nič nespozoroval. Keď sa potom prebudil, ťažko sa vyhrabal a pretrel si oči. Popolček sa v okamihu schoval v kroví. „Beda!“ vzdychol si medveď: „Akoby som mal v žalúdku kameň!“ „Jaj, keď sa človek dobre naje, to sa stáva,“ odvetila mu koza: „Ale nebuďte zamračený, kmotor, pozrite, aká som ja veselá!“ A koza tancovala a bola veselá. Ale medveď bol roztrpčený a nevrlý a z miesta sa pohol len s veľkou námahou. „No vy ste mi ale úbožiak!“ smiala sa mu koza: „Len sa pozrite, ako tuto studňu ľahko preskočím!“ A koza bola hneď na druhej strane, čo nebolo medveďovi práve vhod, ale hanbil sa povedať: „Nie, to ja nedokážem!“ lebo bol ten najväčší a všetko vedel. Obišiel raz okolo studne a či chcel, či nechcel, zrazu sa rozbehol a skočil, ale ten mlynský kameň ho stiahol priamo dovnútra. A koza za ním veselo volala: „Už je s tebou amen, ťahá ťa ku dnu mlynský kameň!“

Popolček bežal domov a hneď to ostatným kozliatkam oznámil, a tak všetky bežali ku studni, tancovali okolo a spievali: „Už je s tebou amen, ťahá ťa ku dnu mlynský kameň!“ A ten medvedí zloduch sa v tej studni nakoniec biedne utopil.