Cisárove nové šaty

Pred mnohými rokmi žil jeden cisár. Nosil veľmi rád krásne nové šaty a vydával všetky svoje peniaze na to, aby bol pekne vyobliekaný. Nestaral sa o svojich vojakov a o svoj ľud, nestaral sa o divadlo ani o poľovačky, staral sa len o to, aby sa mohol často ukázať v nových šatách. Mal zvláštny kabát na každú hodinu dňa, a ako sa o iných kráľoch hovorievalo, že práve sú v rade, tak sa o ňom povedalo zakaždým, keď sa po ňom niekto pýtal:
„Cisár je v šatni.“
Vo veľkom meste, kde býval, bolo veľmi veselo. Každý deň tam prichádzalo mnoho cudzincov.
Jedného dňa tam prišli aj dvaja podvodníci. Vydávali sa za tkáčov a hovorili, že vedia utkať najkrajšie látky, aké si len možno predstaviť. Nielen farby a vzory sú neobyčajne krásne, ale aj šaty, ktoré sú z ich látky ušité, majú podivnú vlastnosť. Sú totiž neviditeľné pre každého, kto sa pre svoje povolanie nehodí, ale aj pre toho, kto je neodpustiteľne hlúpy.
To by predsa boli krásne šaty, pomyslel si cisár. Keby som ich mal na sebe, mohol by som poznať, kto v mojej ríši sa nehodí do úradu, ktorý zastáva. Aj by som rozoznal múdrych od hlúpych. Tak nech mi hneď takú látku utkajú!
A dal obom podvodníkom veľa peňazí, aby sa dali do práce.
Tí si teda sadli za tkáčske stavy, robili, akoby pracovali, ale nemali ani nitku priadze. Zato o to usilovnejšie požadovali najjemnejší hodváb a vzácne zlato. To strkali do svojej vlastnej torby a pracovali pri prázdnych stavoch denne dlho do noci.
Teraz by som už predsa rád vedel, ako ďaleko sú s látkou, pomyslel si cisár. Ale bolo mu tak trochu čudno okolo srdca, keď si pomyslel, že ten, kto je hlúpy alebo sa nehodí na svoj úrad, nemôže tú látku vidieť. Domnieval sa síce, že on sám sa nemusí obávať, ale pre istotu chcel poslať niekoho vopred, aby sa pozrel, ako práca pokračuje. Všetci ľudia v celom meste vedeli, akú podivnú moc látka má, a všetci túžili uvidieť, aký pochabý alebo hlúpy je ich sused.
Pošlem tam svojho starého, čestného ministra, pomyslel si cisár. Ten najlepšie posúdi, ako látky pribúda, lebo má rozum a nikto sa nehodí na svoj úrad lepšie ako on.
A tak šiel starý počestný minister do miestnosti, kde obaja podvodníci sedeli a pracovali na prázdnych stavoch.
Preboha! pomyslel si starý minister a vyvalil oči. Veď ja nič nevidím! Ale nepovedal to nahlas.
Obaja podvodníci ho prosili, aby bol taký láskavý a pristúpil bližšie. Potom sa ho pýtali, či nie je ten vzor krásny a farby nádherné. Ukazovali pritom na prázdne stavy a úbohý starý minister vyvaľoval oči. Nevidel však nič, pretože tam nič nebolo.
„Panebože“, myslel si, „či som hlúpy? To by som nikdy neveril. Nikto sa o tom nesmie dozvedieť. A že by som sa nehodil na svoj úrad? Nie, to predsa nejde, aby som sa priznal, že látku nevidím!“
„No, nehovoríte tomu nič?“ spýtal sa jeden z tkáčov.
„Ó, je to nádherné! Naozaj, prekrásne!“ povedal starý minister, pozerajúc sa na prázdny stav cez okuliare. „Ten vzor a tie farby! Áno, poviem cisárovi, že sa mi to nesmierne páči!“
„No, to nás teší!“ povedali obaja tkáči a pomenúvali farby aj zvláštny vzor podivnými menami. Starý minister dobre počúval, aby mohol povedať to isté, keď sa vráti k cisárovi. A tak aj urobil.
Podvodníci potom žiadali ešte väčšie množstvo peňazí, viac hodvábu a zlata, ktoré vraj potrebujú do tkaniny. Strkali všetko do vlastných vreciek a na stav, samozrejme, neprišlo ani vlákno. Tkali potom ďalej ako predtým na prázdnom stave.
Cisár poslal čoskoro zase iného čestného úradníka, aby sa pozrel, ako tkanie pokračuje a či bude látka čoskoro hotová.
Darilo sa mu ako ministrovi. Pozeral sa a pozeral, ale pretože tam nebolo nič okrem prázdnych stavov, nemohol, samozrejme, ani nič zbadať.
„Nuž, nie je to krásny kus látky?“ pýtali sa obaja podvodníci a ukazovali a vysvetľovali pekný vzor, ktorý tam však vôbec nebol.
‚Hlúpy predsa nie som, pomyslel si úradník. A že by som sa nehodil na svoj dobrý úrad? No, to by bolo naozaj smiešne! Ale nedám nič najavo!‘
Chválil teda látku, ktorú nevidel, a uisťoval podvodníkov, akú má radosť z krásnych farieb a pekného vzoru.
„Áno, je to skutočne nádherné!“ povedal potom cisárovi.
Všetci ľudia v meste hovorili o nádhernej látke.
A cisár to chcel vidieť sám, kým je látka ešte na stave. S húfom vybraných mužov, medzi ktorými boli aj obaja starí, čestní úradníci, ktorí tam už predtým šli, odobral sa k obom ľstivým podvodníkom. Tí tkali ďalej zo všetkých síl, ale bez nití a tkaniny.
„Naozaj, to je veľkolepé!“ hovorili obaja čestní úradníci. „Račte sa, Vaše Veličenstvo, pozrieť, aký to vzor, aké farby!“ A ukazovali na prázdny stav, lebo mysleli, že ostatní iste vidia látku.
‚Čo je to? pomyslel si cisár. Veď ja nič nevidím! To je predsa hrozné. Či som hlúpy? Nehodím sa na to, aby som bol cisárom? To by bolo to najstrašnejšie, čo by sa mi mohlo prihodiť!‘
„Ach, to je naozaj krásne,“ uisťoval cisár podvodníkov, „to si zaslúži moju najvyššiu spokojnosť!“ A spokojne prikyvoval a pozeral sa na prázdne stavy. Nechcel povedať, že nič nevidí.
Celý sprievod sa pozeral a pozeral, ale nikto zo seba nevypravil nič viac ako ostatní, a tí zase hovorili po cisárovi:
„Ach, to je naozaj krásne!“ A radili cisárovi, aby si tieto nové, nádherné šaty obliekol prvýkrát pri veľkom sprievode, ktorý sa mal konať.
„To je veľkolepé, nádherné, skvostné!“ išlo od úst k ústam a všetci boli nad tým veľmi potešení.
Cisár dal obom podvodníkom zavesiť do gombíkovej dierky rytiersky kríž a udelil im titul dvorných tkáčov.
Po celú noc pred popoludním, keď sa mal sprievod konať, bdeli obaja podvodníci a pracovali pri viac ako šestnástich rozsvietených svetlách. Ľudia mali vidieť, ako sa náhlia, aby dokončili cisárove nové šaty včas. Robili, akoby zhadzovali látku zo stavu, strihali do vzduchu veľkými nožnicami, šili ihlami bez nití a nakoniec povedali:
„Hľa, teraz sú šaty hotové!“
Cisár sa k nim dostavil sám, so svojimi najvznešenejšími kavalierami, a podvodníci dvíhali každý jedno rameno do vzduchu, akoby niečo držali, a hovorili:
„Hľa, tu sú nohavice, tu je kabát, tu plášť!“ a tak podobne. „Sú také ľahké, akoby boli z pavučiny. Myslel by si, že na sebe nič nemáš, ale v tom práve spočíva ich prednosť.“
„Áno,“ hovorili kavalieri, ale nevideli nič, pretože tam ani nič nebolo.
„Račte teraz, Vaše Veličenstvo, najmilostivejšie odložiť svoje šaty,“ povedali podvodníci, „a my Vám oblečieme tieto nové, tu pred tým veľkým zrkadlom.“
Cisár odložil všetky svoje šaty a podvodníci robili, akoby mu obliekali každý kus nových šiat, ktoré akože ušili. Chytili ho okolo pása, akoby mu niečo priväzovali ..... to mala byť vlečka a cisár sa obracal a otáčal pred zrkadlom.
„Ach, ako krásne pristanú! Ako krásne padnú!“ hovorili všetci. „Aký to vzor, aké farby! To sú drahocenné šaty!“
„Vonku stoja ľudia s baldachýnom, ktorý ponesú nad Vaším Veličenstvom pri sprievode,“ povedal hlavný ceremoniár.
„Nuž, som hotový!“ povedal cisár. „Padnú mi dobre?“
Obrátil sa ešte raz pred zrkadlom, lebo to malo vyzerať, akoby sa pozeral na svoj odev.
Komorníci, ktorí mali niesť vlečku, siahali rukami k podlahe, akoby vlečku dvíhali. Išli s vystretými rukami, lebo nesmeli dať najavo, že nič nevidia.
A potom kráčal cisár v sprievode pod krásnym baldachýnom a všetci ľudia na ulici a v oknách hovorili:
„Ach, aké prekrásne sú nové šaty cisárove! Akú nádhernú vlečku má pri plášti! Ako mu dobre padnú!“
Nikto nechcel dať na sebe znať, že sa buď nehodí na svoje povolanie, alebo že je veľmi hlúpy. Žiadne cisárove šaty nemali taký úspech.
„Ale veď on nič nemá na sebe!“ zvolalo jedno malé dieťa.
„Panebože, to je hlas nevinnosti, počujte!“ povedal otec a jeden druhému šepkal, čo dieťa povedalo.
„Nemá na sebe nič, hovorí tamto dieťa, nemá na sebe nič!“
„Veď nemá nič na sebe!“ volal nakoniec všetok ľud. To cisára mrzelo, lebo sa mu zdalo, že ľud má pravdu. Ale potom si pomyslel: Teraz musím vytrvať v sprievode až do konca. A počínal si ešte pyšnejšie a komorníci si vykračovali a niesli vlečku, ktorá tu vôbec nebola.