Raráš a škriatok III. V Načeradci

V Načeradci bola jedna šafárka, tá mala tiež škriatka. A počúvajte, ako ho dostala.
Prišiel tam jeden človek a predával šafárovi starú ručnicu. Šafár ju nechcel kúpiť. „Čo by som s ňou robil?“ vraví, „nemám peňazí nazvyš.“
„Veď mi za ňu potom nedáte len tri groše,“ domlával sa ten človek.
Škriatok sa vraj nikdy inak nepredáva ako za tri groše.
„Nuž, keď nechcete len tri groše,“ povedal šafár, „dám Vám za ňu aj viac!“
Ale ten človek viac nevzal. Šafár ručnicu kúpil a povesil v komore na klinec. V noci sa ručnica stratila a namiesto nej bol vo dvore škriatok. Ležiaval na peci za kachľami, ale nikto ho nevidel okrem šafárky a potom jednej slúžky.
Od tej doby, čo mali vo dvore škriatka, kravy na počudovanie dojili a žiadna nezastonala; preto mu aj šafárka priala a každý deň mu dávala misku smotánky. Škriatok si tam liboval a všelijaké šibalské kúsky vyvádzal. Raz tá istá slúžka miešala na lavici v hrnci Šustku ..... niekde hovoria aj škubánky. Škriatok sa posadil vedľa nej, a keď sa slúžka niekam obzrela, siahol do hrnca po kúsok Šustky a hop do úst! Slúžka si to všimla a plesla ho varechou:
„Ber sa, neplecha! Čo mi tie pazúry do hrnca strkáš?“
Ale škriatok sa jej hneď za to pomstil. Šafárka ten deň ráno priniesla z trhu slúžke nové črievice a slúžka si ich položila na truhlicu. Škriatok skočil, tie črievice schmatol a na franforce roztrhal. Slúžka sa dala do plaču a išla šafárke žalovať. Šafárka prišla, pozerá ..... črievice boli zasa celé!
Paholci a slúžky sa pre škriatka nemohli ani pohnúť, všetko na nich vyzradil. Keď sa niektorý pritočil a kus masla si ukrojil alebo nejakú homôľku do vrecka strčil, alebo keď si slúžka pri dojení pod žľab postavila hrnček mlieka, hneď to vedela šafárka a s nimi sa hádala.
Preto ju aj rozkričali, že má škriatka v dome, až si to potom už ľudia verejne v celom okolí hovorili. Šafárku tie reči mrzeli a rada by sa bola škriatka zasa zbavila, ale nevedela ako; až jej potom ktosi poradil, aby povedali tomu človeku, čo im ho priniesol, a niečo mu dali, aby ho zas odtiaľto vybavil. Keď potom ten človek prišiel, dal všade v stavení nasypať múky a potom začal škriatka volať a zaklínať, aby sa odtiaľ vypratal. Škriatok kričal, až hrôza, nechcelo sa mu, ale musel predsa. A bolo vidieť stopu ako psie nohy, ako z izby cez sieň a po schodoch hore na povalu ťapkal až k vikieru. Potom ho šafárka už nikdy nezazrela vo dvore.