Čarovný osol

Žili raz traja bratia. Dvaja už mali ženy a deti, ten tretí bol ešte slobodný, nemal ani ženu, ani deti, ale mal čarovného koňa, ktorý bol nesmierne múdry a vedel dokonca rozprávať ľudskou rečou.
Neďaleko mal mlyn jeden mlynár a ten mal zase čarovného capa, ktorý vedel všelijaké nevídané kúsky. A rozumie sa, že mlynár chcel k svojmu čarovnému capovi aj mládencovho čarovného koňa a mládenec zase naopak.
Raz sa najmladší brat vybral do mlyna s obilím a do voza zapriahol svojho čarovného koňa.
„Začo mi predáš toho koňa?“ spýtal sa mlynár mládenca.
„Za rovnakú cenu, akú ty žiadaš za svojho capa,“ zasmial sa mládenec.
„Ak sa mi skryješ tak, že ťa nenájdem, dám ti capa zadarmo,“ povedal mlynár.
„A keď sa ty skryješ mne tak, že ťa nenájdem, dám aj ja tebe koňa zadarmo,“ súhlasil mládenec.
„Dobre,“ povedal mlynár. „Môžeme to skúsiť hneď.“
„Môžeme.“
Mlynár sa však vyznal vo svojom mlyne do posledného kúta, do poslednej skrýše, do poslednej škáry a štrbiny, do posledného prístavku a výklenku. Vedel, kam sa ukryť, aby ho nikto nenašiel, a vedel, že každého nájde, nech sa ukryje kamkoľvek.
„Tak začni!“ povedal mládenec a mlynár sa ukryl, ako najlepšie vedel.
„Je pod mlynským kolesom,“ zašepkal však kôň a šuhaj išiel k mlynskému kolesu.
„Vylez spod kolesa!“ skríkol. „Aby si sa neutopil!“
Mlynár vyliezol celý mokrý a povedal:
„Schovám sa ešte raz.“
„Len sa schovaj!“ zasmial sa najmladší brat a mlynár sa schoval ešte lepšie.
„Je v tamtom vreci s múkou,“ zašepkal zase kôň a mládenec zavolal:
„Vylez z toho vreca, aby si sa neudusil!“
Mlynár vyliezol z vreca von a kýchal a bol ako biele strašidlo, ako sa mu prilepila múka na mokré šaty.
„Do tretice všetkého dobrého!“ povedal potom. „Schovám sa ešte raz.“
A tentoraz sa schoval ešte šikovnejšie. Načo to však všetko bolo, keď čarovný kôň všetko vedel! Len zašepkal:
„Je v komíne.“
Mládenec vyliezol na strechu a skríkol do komína:
„Vylez z toho komína, budeš celý údený!“
Mlynár vyliezol z komína teraz zase celý čierny od sadzí.
„Ty vyzeráš!“ smial sa šuhaj. „A koňa si aj tak nevyhral.“
„Tak sa schovaj ty!“ zabrblal mlynár.
A kôň zašepkal svojmu pánovi:
„Schovaj sa mi do hrivy!“
Mládenec vkĺzol koňovi do hrivy ako myška a ani trošku ho nebolo vidieť. Mlynár ho hľadal, hľadal, ale nenašiel.
„Vylez von! Nemôžem ťa nájsť,“ zvolal nakoniec a chlapec vyskočil z hrivy.
„Schovaj sa ešte raz!“ povedal potom mlynár a kôň poradil mládencovi, aby sa mu schoval do chvosta. A rozumie sa, že mlynár zase hľadal márne. Celú hrivu prečesal, ale na chvost si nespomenul.
„Vylez von, zase ťa nemôžem nájsť!“ priznal sa nakoniec a zlostne sa pozeral, ako mládenec vyskočil z koňského chvosta.
„Schovaj sa do tretice, teraz ťa určite nájdem!“ povedal potom a tentoraz kôň poradil mládencovi, aby mu vliezol do papule.
Mlynár prezeral koňa od hlavy až po kopytá, hrivu prečesával, chvost prešuchrával, do papule sa však koňovi nepozrel.
A tak najmladší brat odišiel z mlyna s koňom aj capom.
„Kdeže si vzal toho capa?“ čudovali sa bratia, keď prišiel domov.
„Vyhral som ho na mlynárovi. Je to čarovný cap.“
„A aké čary vie?“ pýtali sa bratia.
„Všelijaké,“ povedal najmladší.
Keď si potom všetci sadli k večeri, zavolal najmladší brat na capa:
„Hej, cape! Zabi sa, upeč sa, uvar sa, vysmaž sa, urob zo seba trojaké jedlo a prines sa na stôl!“
A cap sa naozaj zabil, upiekol, uvaril, vysmažil, urobil zo seba hostinu o troch chodoch a znosil sa na stôl. Všetci sa najedli, len sa oblizovali, a potom si najstarší brat povzdychol:
„Dobré to bolo, ale škoda capa!“
A vtom čarovný cap zamekotal a veselo pricvalal k stolu.
Onedlho sa všetci traja bratia vybrali kamsi za obchodom a ženy dvoch najstarších si povedali, že sa pochvália, akého majú doma čarovného capa. Pozvali farára, pozvali starostu, a keď si sadli za stôl, skríkla žena najstaršieho brata na capa:
„Hej, cape! Zabi sa, upeč sa, uvar sa, vysmaž sa, urob zo seba trojaké jedlo a prines sa na stôl!“
Ale cap len zamekotal a zostal stáť. Počúval len svojho pána.
„Ach, ty jeden prekliaty cap!“ skríkla žena najstaršieho brata a kopla capa do zadku. Ale beda, noha jej zostala pri zadku ako pripútaná, nijako ju nemohla odtrhnúť.
Keď to videl farár, chytil ženu za sukňu, ale aj on zostal pri sukni ako prišitý. Druhá žena chytila farára za ruku, starosta ženu za nohu a všetci sa na seba prilepili.
Vtom cap veselo zamekotal, vyskočil na ulicu a s ním celý ten podivný sprievod. Ľudia sa začali zbiehať, čo sa to deje, pribehol aj kostolník.
„Ach, otče!“ kričal na farára. „Volajú ťa k chorému, už mu odbila posledná hodinka.“
„Čože môžem?“ nariekal farár. „Odtrhni ma od tých ženských!“
Kostolník chytil farára za fúzy a aj on sa hneď prilepil.
Prišiel okresný náčelník, hľadal starostu.
„Čo to robíš?“ začudoval sa, keď videl starostu, ako poskakuje za capom a drží akúsi ženskú za nohu.
„Ach, beda!“ nariekal starosta. „Prilepil som sa ako vtáča na lep!“
Okresný náčelník chytil starostu za ruku, aby ho odlepil, a zostal sám prilepený.
A tak po ulici poskakoval cap, za ním na jednej nohe žena najstaršieho brata, za sukňu sa jej držal farár, farára ťahal za fúzy kostolník a za druhú ruku žena mladšieho brata a tá tiež poskakovala na jednej nohe, pretože za druhú ju chytil starosta a toho zase za ruku okresný náčelník. A naokolo plno ľudí, smiali sa, výskali a cap len mekotal a mekotal.
Kto vie, ako dlho by tento čudesný sprievod pobehoval po ulici, keby sa práve nevrátili bratia. Obom starším sa do smiechu práve nechcelo, keď videli svoje ženy v takej hanbe, ale najmladší sa smial, až sa za brucho chytal. A keď sa dosť nasmial, povedal:
„Cape, pusti tých ľudí, nech idú po svojich!“
Najmladšieho brata cap poslúchol a bolo po švandre.
Tak vidíte, aké kúsky ten cap vyvádzal!