Jorinda a Joringel

Uprostred hlbokého lesa stál zámok, v ktorom nebýval nikto iný než jedna stará žena, ktorá však bola vskutku čarodejnica. Cez deň sa zjavovala ako mačka či sova, ale v noci na seba brala zasa svoju ľudskú podobu. Vládla umením lákať k sebe zver a vtákov, tie potom varila a piekla. Keď človek prišiel na sto krokov k zámku, kúzlo ho na mieste znehybnilo a musel tam stáť tak dlho, kým ho ona nepustila. Ak to však bola krásna panna, čo sa v jej osídlach zachytila, tú premenila na vtáka, dala ho do klietky a odniesla do svojej komnaty. Mala tam už sedem tisíc klietok so vzácnymi vtákmi.
Žila raz jedna panna, ktorá sa volala Jorinda, a bola krajšia než iné dievčatá. Jorinda bola zasľúbená chlapcovi, ktorý sa volal Joringel. Práve svadbu slávili a mali veľkú radosť jeden z druhého, tak sa chceli chvíľu dôverne spolu porozprávať, a preto sa vybrali na prechádzku do lesa.
Kto by myslel na škaredé veci, keď slniečko veselo svieti a na konároch poskakujú a spievajú vtáky. Jorinda a Joringel chodili po lese a zabudli na čarodejnicu a na jej zámok. Neskoro si spomenuli, že by sa mali vrátiť domov. Slnko už zapadalo medzi stromy a Jorinda ani Joringel nevedeli, či majú ísť napravo alebo naľavo, zablúdili. Nemohli nájsť cestu domov a rýchlo sa stmievalo. Vtom uvidel Joringel pred sebou starý zámocký múr a zľakol sa. Jorinda zaspievala:

„Hrdlička sedí na dubku,
cukrú, cukrú,
zbohom, môj milý holubku,
cukrú, cicicici“

Joringel sa pozrel na Jorindu. Ale kde bola Jorinda? Namiesto nej sa v tráve trepotal slávik, zamával krídelkami, vyletel na vetvičku a zaspieval:
„Cicicici.“
Joringel sa nemohol pohnúť, nemohol hovoriť ani plakať, pohnúť rukou ani nohou, stál tam ako kameň. Trikrát okolo nich zakrúžila sova s ohnivými očami a zahúkala, potom zmizla v kroví a o chvíľu z neho vykuľhala zhrbená stará žena, žltá a vyschnutá, s obrovskými červenými očami a zahnutým nosom, ktorého špička siahala až na bradu. Niečo si mrmlala, chytila slávika a niesla ho preč. Joringel nemohol ani zavolať, ani sa pohnúť.
Nakoniec stará žena prišla späť, zamrmlala zaklínadlo a Joringel bol voľný. Vtedy si mladík pred ňou kľakol na kolená a prosil ju, aby mu slávika vrátila, ale stará žena sa mu vysmiala, že ju už nikdy v živote neuvidí, a zmizla. Joringel plakal, nariekal, ale všetko márne:
„Ach, čo si mám počať?“
Nakoniec sa vydal preč cestou necestou, až prišiel do cudzej dediny a tam sa dal najať ako pastier oviec. Často chodil k zámku, ale nikdy nie bližšie než na sto krokov. Raz sa mu v noci prisnilo, že našiel červený kvietok, v ktorého strede bola veľká krásna perla. Ten kvietok odtrhol a šiel s ním k zámku, všetko, čoho sa týmto kvietkom dotkol, bolo od kúziel oslobodené, a tiež sa mu snívalo o tom, že sa mu Jorinda vrátila.
Ráno, keď sa zobudil, začal chodiť dolinami, po horách a ten čarovný kvietok hľadať. Našiel ho až deviaty deň zavčas ráno. V strede toho kvietka sa trblietala kvapka rosy ako perla. Joringel niesol ten kvietok s kvapkou deň a noc k zámku. A keď prišiel na sto krokov k zámku, nebol očarený, ale kráčal ďalej až k zámockej bráne. Joringel sa zaradoval, dotkol sa kvietkom brány a ona sa otvorila. Vošiel dovnútra na nádvorie a počúval, odkiaľ začuje vtáčí spev, až ho konečne započul. Išiel ďalej a našiel tú komnatu, kde bolo sedem tisíc klietok, a čarodejnica tam bola a kŕmila vtáky.
Keď Joringela uvidela, veľmi sa rozzúrila, nadávala mu, pľula na neho jed a žlč, ale na viac než dva kroky sa k nemu priblížiť nemohla. Joringel si ju nevšímal, prezeral si klietky s vtákmi, ale bolo tu mnoho stoviek slávikov, ako medzi nimi nájde Jorindu? Vtom zrazu uvidel, ako sa stará žena plíži dverami preč, predtým si vzala jedného slávika. V okamihu k nej skočil, dotkol sa kvietkom klietky aj starej ženy, a vtom sa stalo, že tam zrazu stála Jorinda a stará žena tým dotykom prišla o svoju čarovnú moc. Jorinda sa mu vrhla okolo krku, bola taká krásna ako predtým. Tak oslobodili aj všetky ostatné vtáky, z ktorých sa stali panny, a potom šli domov a žili spolu spokojne.