Zlatá papraď

Bratia Novákovci, z ktorých starší sa volal Peter a ten druhý takmer neočakávane Pavol, žili odjakživa spolu. Rodičia im zomreli kedysi dávno, to už prebolelo, takže v chalupe v obci Pavlov hospodárili spolu. Teraz sa už blížili k tridsiatke, boli to chlapi ako hory a mali zlaté srdce. Vždy žili len tak pre radosť a nehnali sa za peniazmi. Oveľa viac než cinkot zlatých mincí ich potešilo, keď sa ich Stračene narodilo teliatko a so svojou bezbrannou nechápavosťou prvýkrát stálo na roztrasených nôžkach a prekvapene vyvaľovalo svoje teľacie oči na tento svet.
Bratov Novákovcov mali v Pavlove všetci radi. Čo sľúbili, to splnili a zvyčajne ešte niečo pridali a v krčme sa bili, len keď chasa z iných dedín začala robiť poriadne dusno. Na ženbu ešte nemysleli, aj keď im bolo jasné, že raz tam musíme všetci. V ich prípade by to prinieslo malú komplikáciu pri delení hospodárstva a tým si teraz nehodlali zaťažovať hlavu. Zatiaľ tento problém jednoducho odsúvali.
Dá sa teda povedať, že Peter aj Pavol žili spokojne. A to je v živote vždy podozrivé a dá sa čoskoro očakávať nejaký malér. V osudoch oboch bratov mal tento malér podobu starej nemohúcej babičky.
Jedného dňa sa bratia vracali z lesa spod Dívčích hradov domov do Pavlova. Niesli kopu haluziny na podpal, keď tu zrazu uvideli starú nemohúcu babičku. Vliekla na chrbte krošňu priam obrovských rozmerov a sotva pod jej ťarchou hekala.
Peter pozrel na Pavla a Pavol pozrel na Petra. Poznali sa tak dobre, že si nemuseli nič hovoriť. Hodili haluzinu na zem, Peter vzal krošňu, Pavol babičku a už šli. Babička z toho bola trochu paf, už vtedy možno nebolo veľa dobrých ľudí, ale keď sa spamätala, veľmi bratom ďakovala a chválila ich. Napokon dorazili na rázcestie, kde na ňu čakal voz riadený dedkom, a babička povedala:
„Ste dobrí mládenci a veľmi milo ste ma prekvapili. Pán Boh Vám zaplať za to, že ste pomohli starej babe. Ešte raz stotisíckrát ďakujem a tu sa Vám budem revanšovať.“
Peter pozrel na Pavla a Pavol na Petra. Zasa nepovedali nič a len pokrčili plecami. Babička pokračovala:
„Teraz dobre počúvajte! Tento prútik,“ a odniekiaľ vytiahla tenučký pružný konárik, „tento prútik je trikrát svätený a má čarovnú moc. Môže Vám priniesť veľké bohatstvo, chcete?“
Bratia mávli rukou, ale babička v dobrej viere pokračovala ďalej:
„Len sa nerobte a nebuďte falošne skromní. S týmto prútikom sa vyberiete na svätojánsku noc, ktorá je najkratšia v roku, do lesa pod Děvíčky, až na tú čistinu, kde rastie papraď. Viete kde?“
Bratia prikývli.
„Tam týmto prútikom nakreslíte kruh, postavíte sa doň a pod papraď, ktorá bude s Vami v kruhu, rozložíte šatku. Potom počkáte do polnoci. Nastane hodina duchov, ktorá bude možno najhoršou hodinou vo Vašom živote. Vnútri kruhu sa Vám nič nestane, ale to si pamätajte ..... za žiadnych okolností nesmiete z kruhu vykročiť von!“ babička varovne zahrozila prstom.
„Potom počkajte do svitania a Vaša trpezlivosť bude odmenená. Tu máte,“ podala im prútik.
Peter chcel niečo namietnuť, ale babička ho prerušila:
„Len ber,“ svižne vskočila na voz, dedko plesol bičom a už miznali v prachu cesty. Bratia len trochu prekvapene civeli na prútik v Petrovej ruke. Pavol pozrel na Petra, Peter na Pavla a obaja svorne pokrčili plecami. Potom pozbierali svoju haluzinu a vydali sa domov, takže si ani nevšimli, že voz s oboma starkými sa tak trošku rozplynul do niekoľkých hmlistých obláčikov, ba dokonca ani v prašnej ceste nezostali stopy po kolesách.
Keďže svätého Jána malo byť o pár dní, rozhodli sa, že to predsa len skúsia. Koniec koncov, možno bude aj trochu zábavy. Na vytúženú noc sa vybrali do lesa, nakreslili kruh, vliezli dovnútra, pod papraďou rozostreli šatku, skrátka všetko presne podľa babičkiných slov, a čakali. Dlho sa nedialo nič, až kým nezačuli z Pavlova odbíjať polnoc.
V tej chvíli niečo zaharaštilo a zasmrdelo. Za chrbtom im čosi divoko zavylo, až sebou mykli a pritom takmer vypadli z kruhu. To už naokolo stáli čerti, so záujmom sa na bratov pozerali a mlsne sa oblizovali. Potom začali tancovať svoj pekelný tanec, natriasali sa, robili grimasy a z papúľ im šiel oheň.
Peter pozrel na Pavla a Pavol na Petra. Vtom Petrovi niečo došlo: tak dlho s niekým žijeme a pritom ho ani poriadne nepoznáme. Pavlova tvár totiž bola biela hrôzou a v očiach sa mu chvel strach. Peter chytil brata za ruku, ale Pavol sa triasol ako osika.
Hrôzostrašné divadlo však pokračovalo. Ohavných čertov pribúdalo, odniekiaľ vyčarovali úbohého tuláka, ktorého nemilosrdne bičovali a rozžeraveným železom pálili. Tulák kričal v bolestiach o pomoc a prosil o zľutovanie. Čerti sa len zlovestne smiali a na veľkú vetvu začali priväzovať katovskú slučku.
Všetko sa schyľovalo k príšernej exekúcii. V okamihu, keď nad lesom náhle vzplanuli do noci okná pustých Dívčích hradov, tri kamenné panny sa dali na pochod ku kruhu bratov a kamenný psík zúrivo štekal s penou pri papuli, Pavol sa so zúfalým výkrikom vytrhol Petrovi a niekoľkými mohutnými skokmi sa snažil dostať preč, preč z tej hrôzy a toho besnenia, preč čo najďalej. Vzápätí sa ozval jeho zúfalý srdcervúci výkrik a hneď nato strašidelný chechot pekelných oblúd. Peter vedel, že Pavlovi už nepomôže, v zúfalstve sa zosunul na kolená a začal sa modliť za jeho dušu.
Hrozná hodina čoskoro skončila a Peter vytrval v modlitbách až do rána. Potom sa poriadne obzrel ..... všetko na svojom mieste, nikde žiadne stopy po vyvádzaní pekla. Akoby sa vôbec nič nedialo. A hľa ..... v kruhu vedľa neho sa leskla zlatá papraď a pri dotyku cinkala, jemne zvonila a v kúskoch padala na rozprestretú šatku.
Peter vstal, dlho civel tým smerom, kde naposledy videl svojho brata. V očiach sa mu čosi zaligotalo a nebola to ranná rosa. Potom pozbieral všetko zlato a odniesol si ho domov.
Stal sa z neho boháč a mnoho ľudí mu závidelo. Ale zbytočne, pretože naozaj spokojný už nikdy nebol.
Ponaučenie: Načo Ti je bohatstvo, keď sa nemáš s kým oň podeliť.