Tri rady

Bol jeden bohatý kupec a jeden chudobný. Ten bohatý bol tomu chudobnému za kmotra, ale nikdy mu v núdzi nepomohol, pretože bol krutý skupáň.

Raz sa stalo, že išli obaja do ďalekého mesta. Bohatý kupec išiel, aby svoj voz naplnil tovarom a veľa zarobil; chudobný išiel, aby voz aj s koňom predal a na chrbte trochu tovaru domov doniesol. A prišli na obed do hostinca; bohatý sedel zvlášť, mal pred sebou dobrý obed, chudobný sedel tiež zvlášť a mal pred sebou len skromný obedík. Vtedy prišiel žobrák a prosil o almužnu najprv, samozrejme, toho, čo mal pred sebou pečienku; ale bohatý kupec sa naňho zle oboril a povedal, aby sa odtiaľ na chvíľu odstránil. Chudobný kupec však vytiahne z vrecka groš, podá ho žobrákovi a pridá k tomu ešte trochu zo skromného obeda.

Žobrák vrúcne poďakoval, a keď kupec vyšiel von, povedal chudobnému: „Pane, ja viem, že ste svoj posledný groš so mnou rozdelili; chcem vám za to byť vďačný. Vypočujte tri rady: Po prvé, nikdy neopúšťajte starú cestu pre novú; po druhé, nenocujte v hostinci, kde je mladá krčmárka a starý krčmár; a po tretie, nezverujte žiadne tajomstvo žene. Ak sa podľa toho zachováte, budete šťastný a často si na starého žobráka spomeniete.“

Chudobný kupec poďakoval žobráčikovi za rady a ten odišiel. Po obede sa obaja kupci zdvihli a vydali sa na cestu. Keď prešli kus cesty, nútil chudobný bohatého, aby išli starou cestou, že si pol hodiny skrátia; ale bohatý si nedal povedať, a išiel novou cestou. Chudobný uhol a dal sa na starú, spoliehajúc na radu žobrákovu, že mu z toho šťastie vyplynie.

A skutočne sa tak stalo. Netrvalo to dlho, vtom zakopol kôň o koreň, ktorý sa ťahal cez cestu, ten sa vyvrátil a spod neho sa vyvalil kotol peňazí. Kupec zajasal, pozbieral peniaze, stokrát v duchu žobrákovi poďakoval a s radosťou kotol do voza uschoval. Bolo po núdzi a po starostiach! O pol hodiny prišiel skôr do hostinca, a keď tam druhého kupca ešte nenašiel, poslal mu naproti paholka s prípražou, ktorý ho musel štvrť hodiny z blata páčiť. Až teraz bohatý ľutoval, že kmotra nepočúvol, ale ten sa mu vysmial.

Zatiaľ si chudobný kupec všimol, že je v tom hostinci pekná hostinská a starý škaredý hostinský, a už tam nemal pokoja. Bohatý však na jeho radu nedbal a nijako s ním ďalej ísť nechcel iba pre tú jedinú príčinu, že je krčmárka pekná. Odišiel teda chudobný sám, ale len neďaleko do druhého hostinca.

V noci mu to nedalo pokoja, prečo by asi v takom hostinci zostať neradno bolo. Pozbieral sa, vyšiel von a vplížil sa až pod okná toho hostinca, kde spal bohatý kmotor. Zrazu okolo polnoci sa pomaly otvorí okno, ozve sa šepot a muž v plášti zahalený lezie dolu. Kupcovi napadlo, aby mu odrezal kus plášťa, a už bol nôž v ruke a kus plášťa odrezaný. Okno sa zavrelo a muž išiel v dedine do jedného domu, kupec potom na svoje lôžko.

Ráno sotva pánboh deň dal, strhol sa krik, že ten cudzí kupec, čo v hornom hostinci zostal, starého hostinského zabil a už je aj do väzenia daný. Vtedy sa chudobný kmotor pozbieral, šiel na úrad, všetko oznámil, čo v noci videl, a kus plášťa, ktorý vrahovi odrezal, ukázal. Na to oznámenie sa viedlo vyšetrovanie a čoskoro našli vraha. Bol to mladý šuhaj, ktorý za krčmárkou chodil a jej návodom zvedený muža zabil. Bohatý kupec, zbavený väzby, ďakoval svojmu kmotrovi a sľúbil, že ho nikdy v núdzi neopustí. Ten sa už však nemusel na pomoc bohatého kmotra spoliehať, lebo sám bol bohatší. Chudobný - teraz už tiež bohatý kmotor - išiel po nákupe domov, ale druhý zostal ešte dlhšie na ceste. Prichádzajúc k domovu, chcel sa presvedčiť, či aj tretia rada žobrákova dobrá bola. Kúpil teda zabité teľa, zviazal ho do vreca a hodil na voz. So súmrakom dorazil domov, kde ho už starostlivá žena s úzkosťou čakala. Aký tu však bol údiv, keď muž začal skladať, a tovaru tu bolo, aký nikto v meste nemal.

„Preboha, muži, kto ti dal toľko na dlh?“ pýtala sa kupca.

„To všetko je moje imanie. Ale teraz mi pomôž to vrece dať dolu, vezmi kľúčik a poď do pivnice,“ rozkazoval muž, keď sa dostal až k vreciu, kde bolo teľa. Žena sa zľakla krvi. Aby nikto neprišiel a nevidel, čo sa stalo, pospiechala do pivnice, nemôžuc sa dočkať mužovej spovede.

Keď prišli do pivnice, povie muž: „Aby si vedela, ženo, začo som ten tovar nakúpil a kde som vzal peniaze, tak vedz, že som na ceste nášho skúpeho kmotra zabil. Maj rozum a drž jazyk za zubami; veď vieš, čo by sa mi stalo, keby sa to prezradilo.“

Žena prisľubovala hory-doly, a hoci sa od strachu triasla a plakala, predsa sa čoskoro upokojila.

Na druhý deň bola v hostinci muzika. Kupec vzal niekoľko toliarov do vrecka, ženu pod pazuchu a šiel sa trochu pobaviť. Bolo tam niekoľko mešťaniek a mešťanov, samí známi, a kupec i kupcová sa dali do tanca. Kupec však naschvál so ženou netancoval a viedol vždy len iné ženy, čo kupcovú stále viac a viac mrzelo. Napokon príde k nemu a začne mu domlúvať; kupec sa smial, a tým ju ešte viac nahneval, takže začala nahlas nadávať. Vtedy sa on obráti a plesne ju cez ústa. To bol olej do ohňa.

„Ty ničomník, šejdiar, ty vrah, chceš ma zabiť, ako si zabil kmotra. Myslíš, že keď máš vo vrecku olúpené peniaze, smieš mnou pohŕdať a len pre iné oči mať? Nie, nie, pôjdem a oznámim, že si kmotra zabil a do pivnice ho zakopal.“ Tak kričala žiarlivosťou rozzúrená žena pred užasnutými hosťami.

Hneď sa mešťania kupca chopili a jeden bežal opýtať sa bohatej kupcovej, či je jej muž doma, alebo čo o ňom vie. Za chvíľu však prišiel späť so správou, že kupec práve pricestoval.

„Čo to teda tá žena rozprávala?“ pýtal sa jeden druhého.

„Rozprávala to, čo som jej povedal,“ ozval sa kupec plný smiechu. „Posaďte sa zase na svoje miesta a ja vám poviem, čo sa mi na ceste prihodilo.“

Mešťania si sadli a kupec im začal o žobráčikovi rozprávať. Keď všetko vyrozprával, dodal: „Teraz som sa o pravde jeho tretej rady tiež presvedčil. Beda, keby som bol kmotra skutočne zabil a žene tajomstvo zveril!“

Mešťania sa smiali, ženy sa hnevali, ale kupcova žena ľutovala svoju unáhlenosť a svätosväte mužovi sľubovala, že si dá na jazyk dobrý pozor. Či to skutočne urobila, nie je známe.