Ako strýko Jarda chytal nosorožca

Jarda je už zase späť v Afrike, sedí v tábore pod veľkou kokosovou palmou a premýšľa. Od riaditeľa zoologickej záhrady dostal úlohu: chytiť a priviezť do Čiech živého nosorožca. Vy, čo poznáte nosorožce, viete, že to nie je nič ľahké. Nosorožec je totiž samotár, mrzút, rád sa skrýva, je to pekný zlostník a nechodí pre ranu ďaleko. Teda nie pre ranu, ale pre nabratie na roh. Taký nahnevaný nosorožec, to nie je žiadna sranda. Rohom dokáže urobiť dieru aj do auta. „Keby som mal aspoň uspávacie šípky," hovoril si v duchu strýko, „ale tie mi došli a ďalšie privezú až o týždeň. Ako toho nosorožca chytiť, aby som tu zbytočne nelenošil? Že by som nič nevymyslel?!" A vtom buch! Nie, to nebol kokosový orech, ale nápad ako hrom! Geniálny plán! „Vykopem poriadnu jamu, pekne ju zakryjem konármi, poriadne ju zamaskujem a budem čakať. Nosorožec zle vidí, jamy si nevšimne, žuchne do nej a mám ho! Zvládnem to aj bez šípok. Som naozaj geniálny," chválil sa strýko. Strýko mal šťastie, že nepršalo, inak by mu asi napršalo do nosa. A tak sa Jarda dal do hľadania nosorožčej cestičky! Prekvapivo bola len kúsok od tábora. Strýko sa z príhody s levom, na ktorú si určite pamätáte, nepoučil, opäť nikomu nič nepovedal, zavčasu ráno schmatol lopatu a vyparil sa z tábora ako para nad hrncom. Už si predstavoval, ako budú ostatní v tábore pozerať a spievať oslavné ódy, keď si takto večer príde a len tak mimochodom povie: „Tak som vám, páni, chytil toho nosorožca. Máte ho tamto vzadu, kúsok za táborom!" Lenže vykopať jamu nebolo také jednoduché. Nosorožec nie je žiadny drobec. A v Afrike je navyše poriadne horúco a sucho. Strýko kopal prvý, druhý a až tretí deň bol konečne hotový. Jama, starostlivo zamaskovaná trávou, listím a vetvičkami, bola dokonalá kamufláž. „Za takúto pascu by sa nehanbil ani Vinnetou," pomyslel si Jarda. Hodil lopatu na plece a akoby sa nechumelilo, vrátil sa do tábora. Celú noc od napätia ani nespal, a sotva ráno vykuklo slniečko, uháňal k pasci. Lenže sklamanie. Dielo bolo také majstrovské, že spočiatku ani pascu nemohol nájsť. O to väčšie bolo sklamanie, keď ju našiel. Pasca bola nedotknutá, žiadny nosorožec. „No čo," povedal si strýko, „čo nie je dnes, bude zajtra. Trochu sa poprechádzam, potom sa vrátim do tábora a náladu si napravím dobrou čokoládkou." Ale čo to? Niečo sa začalo ozývať. Strýko totiž od samého vzrušenia ráno zabudol na jednu dôležitú potrebu, a tá sa teraz začala naliehavo ozývať. Strýko, ako pravý zálesák, mal našťastie v batohu kúsok toaletného papiera, a tak zaliezol do krovia. Nestihol si ešte ani poriadne driepnuť ...a... FRK!! Niečo mu zafučalo za krk. Hotová víchrica! Od zľaknutia div neomdlel. Strach a hrôza urobili svoje, adrenalín preradil najvyššiu rýchlosť do nôh a aj bez štartovacej pištole strýko vyrazil z krovia. Od hrôzy sa ani neodvážil obzrieť, čo to bolo. Veď veľmi dobre vedel, čo to je! Nahnevaný starý nosorožec, ktorého strýko práve vyrušil z raňajok. A pretože pán nosorožec sa ten deň obzvlášť zle vyspal, rozhodol sa, že tomu vyrušovačovi dá poriadne zabrať. Vyrútil sa z krovia ako utrhnutý vagón a rovno za strýkom. Jarda lámal jeden bežecký rekord za druhým. Keby sa bežal maratón, už by mal zlatú medailu. Ako naschvál naokolo samé krovie! A strom nikde! A vtom naraz chrup! A rach! Pôda pod nohami zmizla, strýko sa prepadol o poschodie nižšie. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval a zistil, čo sa vlastne stalo. Pravdivo a do posledného písmena sa naplnilo príslovie: Kto druhému jamu kope, sám do nej padá. Jarda na vlastnej koži zažil kvalitu svojej pasce. Hore na okraji diery prešľapoval nosorožec a posmešne frkal. Keď sa dosť nadíval na polapeného Jardu, zlomyseľne naňho naposledy frkol a šiel pokračovať v jedení. „Hmm, tá pasca je fakt dobrá. Tak dobrá, že sa sám nedostanem von." No nebudem to ďalej naťahovať. Strýko sedel v jame celé dopoludnie, kým ho našli, a celý čas premýšľal, kde sa stala chyba. Veru, kto druhému jamu kope, sám do nej padá!