Kubula a Kuba Kubikula - 8. kapitola

Na svete vládne jedno pravidlo a od tohto pravidla niet úniku. To zatrápené pravidlo znie veľmi známo: Ľudia sa najlepšie pohádajú, keď sú postavení do núdze. Vtedy je to pravé, vtedy je čas spustiť na plné ústa. Keď sme zatvorení, neváži si slová, veď je známe, že stiesnený byt je miesto hádok a že niet stiesnenejšieho bytu než väzenie. Slovo dalo slovo, Barbucha nemlčal a Kuba Kubikula si tiež pridal. Vznikla z toho veľká hádka a div nie bitka. Čím dlhšie sa hádali, tým viac Barbuchy ubúdalo a nakoniec sa zmenšil o dobrú štvrtinku. Bol maličký, ako sú duchovia kozí a ovčí, ba, keď už tak rozprávame, nie je o mnoho väčší než veverička.

„Barbucha, moje drahé strašidielko!“ vykríkol Kubula. „Barbucha, miláčik, hneď prestaň chudnúť, urob tak, aby si pribral a bol s nami až do konca našich trápení!“ Kuba Kubikula pridal svoj hlas k hlasu medveďa a podarilo sa im spôsobiť, že to zhubné chudnutie naraz prestalo. Spôsobila to asi láska, lebo tá je silnejšia než strach. Barbucha bol teraz taký veľký, ako je tchorí samec. Mal na to naozaj zlosť, ako by nemal! Nesprával sa dosť počestne a vybrane? Nebol snáď půvabný, ušľachtilý, mierny, tichý a milučký? Kto mu môže niečo vytknúť? Nikto, ale práve preto sa ho nikto nebojí. Medveď a medvediar majú Barbuchu radi, ale prosím vás, keby ho milovali akokoľvek a keby to bolo strašidlo z hviezdnej hmloviny, jedného dňa ho ľudia alebo medvede vyženú. Skrátka, ani vtedy už nebol vhodný čas pre strašidlá a Barbucha mal naozaj načase sa stratiť.

„Milí priatelia,“ povedala mátoha, „ďakujem vám, že ste ma zachovali pri živote, ale prosím vás, neposielajte ma na cestu. Nemôžem sa za Lízinkou vydať skôr, než ma zavolá. Ako by som teraz, keď som taký maličký, došiel k nej.“ Kubula vzal úbožiaka do náručia, hýčkal ho a spieval: Dadadadadadada. Potom mu priviazal list na chvostík a položil ho do Kubovej čiapky. Bolo práve sedem hodín ráno. Kohúty spievali, húsatá a kačice kričali, vrabce štebotali, čo pískalo, pískalo, a čo chrochtalo, chrochtalo a malo sa k svetu a bolo náramne živé. Ľudia z Vařečiek a Hrncov už boli na nohách, ale naši priatelia spali vo väzení, mali nohu cez nohu a pod hlavou labky. Vtom ti zarachotí kľúč v zámke, otvoria sa dvere a vojdú iní traja chlapi: obecný sluha, richtár a prvý radný toho slávneho mesta Vařečky a Hrnce.

„Ha, ha,“ vraví richtár Randa, „tí lotri predstierajú spánok a myslia si o nás, že sme takí hlupáci, aby sme im uverili. Počuj, kmotor, pretiahni medveďa palicou!“ Radný bol taký nezdvorák, že sa vôbec nerozmýšľal a už sa napriahol. Ale v tom okamihu, v tej dojímavej chvíľke sa rozovrie Kubova čiapka a randěrykrinděry! Barbucha vystrčí svoju osiu hlavičku, pretrie si zrak, načechrá dymové chlpčeky a pripravuje sa na let za Lízinkou. Tá dobrá dievčina práve vstala, a pretože bola dobráčka od kosti, spomenula si hneď na svojich priateľov a zavolala strašidlo do Houbyhoubiček. Radný vám od ľaknutia pustil palicu a zareval: „Jéjejejeje!“ Strašidlu je to, pravdaže, vhod. Uškrnulo sa, pridržalo si chvostík s Kubulovým listom a veselo im odpovedalo: „Bar, bar, bar!“ Potom sa vyštveralo na okno, že poletí svojou cestou. Ale pozor! Z prenáramného strachu richtárovho a zo strachu radného a zo strachu sluhovho mu narástlo bruško, a tak sa nemohlo bez námahy pretiahnuť mrežou.

To nie je pre nás nič divné, lebo vieme, že sa strašidlo sýti strachom. Všetci rozprávkari, všetci starí dobrí spisovatelia a všetci otcovia vlasti nás to učia, avšak richtári a radní chodievajú sto rokov za opicami a nikdy nevedeli, koľko stojí v Pardubiciach perník. Pred storočiami im ľudia dali do ruky palicu a pánboh im nič nepridal. To je už ich prirodzenosť, že idú na všetko s tou palicou. Bim, bim, bim! richtár, radný a sluha sa rozpřahli a jeden cez druhého mlátili do okna. Veď je známe, ako to vyzeralo! Barbucha sa dávno pretiahol a letel, ako lieta škovránok, ku Lízinkinej kováčskej dielni, zato okno bolo na tisíc kúskov a jeden z bruchatcov dostal od sluhu poriadne cez prsty. Hovorí sa, že to ten horlivec urobil nerád, ale potentát z Vařečiek a Hrncov tomu, zdá sa mi, neveril.

Nech to bolo tak či onak, kričali nad Kubom Kubikulom a nad šteniatkom Kubulom ako čerti. Nebolo im rozumieť ani slovo. „Urodzení páni,“ vraví medvediar, „o čo sa to hádate? To, čo ste videli, je norimberský vlkolak Churchabarbuchurcha. No, pánboh s vami, ak ste mu nejakú pripálili, ten vám prežene lýtka!“ Teraz medvediar rozprával strašné veci a nahnal tým chlapíkom strachu habadej. Rozprával im, že v noci Barbucha chodieva po všetkých drzúnoch, ktorí o ňom zle hovorili a ktorí mu nadali na frak. „Veď sme ho držali celú noc, aby si nezahral s pánom richtárom. Milosť,“ povedal šibal, a len-len že sa zdržal smiechu, „ten by vám ofúkol nosík! Chcem objasniť jeho safraportské úmysly a nech som hlupák, ak nás nepustíte! Nech som hlupák, ak nás pustíte bez pekných darov! Chce vám odhryznúť ucho a zjesť vaše fúzy! Má na to zuby, to mi verte, ako robené! Namojdušu! Každý vlkolak býva maškrtník a najmaškrtnejší je na ušnú chrupavku, ktorá za zimného nečasu primrzne a stane sa sladkou.“

Kubula dobre poznal svojho priateľa a bol dosť prefíkaný, aby pochopil, kam mieri. Dal sa do trasenia a hudroval, ako keď sa bojí. „Ou, ou, ou, ou, dajte mi nejakú masť! Kurkabarbukurka mi pohryzol ucho!“ Kubula bol medvedík mazaný všetkými masťami. Nemyslite si však, že na jeho reči nebolo celkom nič, mal naozaj na ľavom ušku ranku, áno, ale utŕžil si ju v bitke, keď sa ťahal s psami a mačičkami o údeninu. Teraz sa mu to hodí, teraz kvíli a nariekať ako vambereský predpovedač. Páni richtári a rovnako aj radní sú obdarení prezieravosťou a ich koženky sú podšité nedôverou. Skúmajú vec zo strany ľavej a pravej, kašlú, smrkajú, nehovoria ani tak, ani onak, kým nepreHovorí nejaký rečník, aby ho okríkli a pronesli svoje: „Ja tento, ja nie ten to ten to!“ Vypovedať takú reč je veľmi zdĺhavé, a pretože za nič nestojí, nechajme ich jazyk ležať v ústach.