Soľ nad zlato

Bol jeden kráľ a mal tri dcéry. Keď mu začala hlava šedivieť a telo bolieť, často premýšľal, ktorá z dcér by mala byť po jeho smrti kráľovnou. Robilo mu to veľké starosti, lebo mal rád všetky tri. Napokon sa rozhodol: kráľovnou sa stane tá dcéra, ktorá ho miluje najviac. A hneď zavolal dcéry k sebe a povedal: „Dcéry moje, som starý a neviem, ako dlho ešte budem s vami. Chcem teda rozhodnúť, ktorá bude po mojej smrti kráľovnou. Nuž, dcéra najstaršia, povedz ty najprv, ako miluješ svojho otca!“
„Otec môj, mám vás radšej ako zlato,“ odpovedala najstaršia dcéra a pobozkala otcovi ruku.
„No, dobre, a ty, dcéra prostredná, ako ty miluješ svojho otca?“ obrátil sa k prostrednej dcére.
„Môj drahý ocko, ja vás mám rada ako svoj zelený vienok,“ uisťovala prostredná a pritúlila sa k otcovi.
„No, dobre, a ty, dcéra najmladšia, ako ty miluješ mňa?“ spýtal sa kráľ najmladšej dcéry Marušky.
„Ja, ocko, ja vás mám rada ako soľ,“ odpovedala Maruška a milo sa na ocka pozrela.
„Ach, ty ničomnica, ty nemiluješ otca viac ako len ako soľ?“ rozkričali sa staršie sestry.
„Ako soľ!“ prisvedčila Maruška celkom úprimne a ešte milšie na ocka pozrela.
Kráľ sa na Marušku veľmi nahneval, že ho má rada iba ako soľ, takú celkom obyčajnú, prostú vec, ktorú každý má a ktorej si nikto ani nevšíma. „Choď mi z očí,“ prikázal kráľ, „keď nastanú také časy, že bude pre ľudí soľ vzácnejšia ako zlato a drahé kamene, vtedy sa vráť a budeš kráľovnou!“ Kráľ si myslel, že sa to nikdy nestane. Maruška, zvyknutá ocka poslúchať, s plačom odišla zo zámku. Bolo jej ľúto, že ju otec vyhnal a že nepoznal, že ho má radšej ako jej dve sestry.
Nevedela, kade ísť. Išla cez hory a doly, až prišla do hlbokého lesa. Zrazu jej do cesty vystúpi stará babička. Maruška ju pekne pozdravila, babička jej poďakovala a pýtala sa, prečo plače.
„Ach, babička, načo vám to budem rozprávať, keď mi vy pomôcť nemôžete?“ odpovedala Maruška.
„No, len mi to povedz, dievča, azda prídem na nejakú radu,“ riekla jej babička. Babička vopred všetko vedela, lebo to bola čarovná babička.

Maruška teda babičke všetko povedala a nakoniec s plačom dodala, že nechce byť kráľovnou, ale chce presvedčiť ocka, že ho naozaj má dosť rada. Babička Maruške uverila a ponúkla jej službu u seba v lesnej chyži. Maruška hneď povedala, že pôjde. Maruška spočiatku nevedela pásť ovce, priasť ani tkať plátno. Bola však veľmi usilovná a všetkému sa u čarovnej babičky čoskoro naučila.

Kým Maruška slúžila u babičky, jej staršie sestry žili v samých radovánkach. Neustále ocka obletovali a túlili sa k nemu. Najstaršia sa celé dni len do drahých šiat obliekala, prostredná myslela len na tancovanie. Hostina striedala hostinu a dcéry mysleli iba na zábavu. Otec si čoskoro všimol, že najstaršej dcére je zlato najmilšie a že prostredná by sa najradšej vydávala. Čoraz častejšie myslel na Marušku. Spomínal, ako ho vždy milovala a starala sa oňho. Rád by po ňu poslal, keby len vedel, kde je. O Maruške nebolo ani chýru, ani slychu.

Jedného dňa mala byť veľká hostina. A pribehol kuchár ku kráľovi a začal nariekať: „Pán kráľ, veľká nehoda sa nám stala, všetka soľ sa rozmočila. Čím ja budem soliť?“
„A nemôžete poslať po inú?“ odpovedal na to kráľ.
„To už bude neskoro, pán kráľ, kým sa vozy so soľou vrátia. Čím budem dovtedy soliť?“
„Tak soľ niečím iným,“ povedal mrzuto kráľ.
„Pán kráľ, a čo tak solí ako soľ?“ pýtal sa opäť kuchár.
Kráľ sa veľmi nahneval a kuchára vyhnal. Rozkázal mu, že má variť bez soli. Kuchár si myslel: ako pán chce, tak pán chce, – a varil jedlá nesolené.

Za chvíľu sa na zámku začala čudná nesolená hostina. Hostiam vôbec nechutilo, hoci boli jedlá úhľadne a dobre pripravené. Kráľ bol veľmi mrzutý. Poslal poslov na všetky strany po soľ, ale všetci sa vrátili naprázdno. Všetky zásoby soli v celom kráľovstve sa rozpustili, nikto už nemal čím soliť. A kráľ prikázal kuchárovi, aby varil jedlá sladké, ale ani také hostiny hosťom nechutili. Vtedy kráľ poznal, aký vzácny boží dar je soľ, ktorú on za nič nepovažoval, a ako veľmi Maruške ublížil. Maruške sa medzitým v lesnej chalúpke darilo dobre. Nevedela o tom, ako sa darí sestrám a otcovi, ale čarovná babička o tom všetkom veľmi dobre vedela. Jedného dňa povedala Maruške: „Dievča moje, čas sa s časom zišiel a pravda vyšla najavo. Nadišla tvoja chvíľa. Je čas, aby si odišla na zámok.“
„Ach, babička, ako mám ísť domov, keď ma otec vyhnal?“ povedala Maruška a rozplakala sa.

Tu jej babička porozprávala o všetkom, čo sa doma deje, a keďže sa soľ stala drahšou ako zlato a drahé kamene, smie sa Maruška vrátiť domov. Nerada opúšťala Maruška starenku, ktorá ju mala rada a mnohému ju naučila, ale po otcovi sa jej už tiež cnelo.
„Čestne si mi slúžila, Maruška,“ povedala jej nakoniec babička, „chcem ťa dobre odmeniť. Povedz si, čo si želáš.“
„Dobre ste ma radili a dobre ste sa o mňa starali, babička. Nechcem nič, iba hrsť soli, aby som otcovi doniesla darček.“
„A nič iné odo mňa nežiadaš? Ja ti môžem všetko splniť!“
„Naozaj si želám len tú soľ,“ povedala Maruška.
„No, keď si tak vážiš soľ, tak nech ti nikdy nechýba. Tu máš prútik; keď začne vietor od juhu fúkať, choď za vetrom. Choď cez tri doliny, cez tri vrchy a potom sa zastav a udri prútikom o zem. Kde udrieš, tam sa zem otvorí, a ty choď dnu. Čo tam nájdeš, to bude tvoje veno.“

Maruška si vzala prútik, na cestu si do mešca dala hrsť soli a vydala sa na zámok. Pri zámockej bráne ju nikto nepoznal. Mala na sebe prosté šaty a hlavu obalenú šatkou. Ku kráľovi ju vôbec nechceli pustiť, lebo je chorý.
„Ale len ma pusťte, nesiem pánu kráľovi taký dar, ktorý ho iste vylieči.“ Sluhovia to povedali pánu kráľovi a ten rozkázal, nech ju pustia dnu. Keď k nemu prišla, žiadala, aby jej dali chlieb. Kráľ prikázal, aby doniesli chlieb, „ale soľ nemáme,“ dodal.
„Veď ja mám soľ!“ povedala Maruška. Odkrojila kráľovi kus chleba a posolila.
„Soľ!“ zaradoval sa kráľ, „ach, dievča, to je vzácny dar! Ako sa ti odmením? Žiadaj, čo len chceš, všetko dostaneš!“
„Nič nežiadam, ocko, len ma majte radi, ako tú soľ,“ odpovedala Maruška a odkryla si zahalenú tvár. Vtedy kráľ div neomdlel od radosti a prosil Marušku o odpustenie.

Po zámku sa čoskoro rozniesla správa, že najmladšia kráľova dcéra prišla a priniesla soľ. Každý, kto prišiel, bol štedro obdarovaný soľou. Soľ v mešci vôbec neubúdala. Marušku kráľ ustanovil za kráľovnú. Čoskoro začal vanúť teplý južný vietor. Maruška si spomenula na čarovný prútik a starenku. So všetkým sa zverila otcovi a vydala sa na cestu. Išla za vetrom, ako jej bolo prikázané, potom cez tri doliny a tri vrchy, zastavila sa a udrela prútikom o zem. Zem sa rozostúpila a Maruška vošla rovno do zeme. A prišla zrazu do veľkej siene, ktorá bola ako z ľadu, a všade ju vítali maličkí permoníci: „Vitaj, naša kráľovná, vitaj!“ Všetko sa trblietalo, ako z drahých kameňov. V záhrade kvitli červené ľadové ruže a iné čudesné kvety. Vôbec však nevoňali. Všetka tá krása okolo Marušky bola zo soli. Maruška bola veľmi udivená a očarená zároveň. O chvíľu jej permoníci povedali: „Naberi si toľko soli, koľko treba. Môžeš ju nabierať stále, lebo ju nikdy nevyčerpáš!“

Maruška pekne poďakovala permoníkom a potom vyšla zo zeme von. Zem však za ňou zostala otvorená. Doma všetko porozprávala svojmu otcovi. Ani na čarovnú babičku nezabudla. Hneď na druhý deň sa vydala k jej chalúpke, ale nikde tam nijaká chyža nestála. Maruška sa vrátila späť na zámok a múdro kraľovala. Na dobrú babičku však nikdy nezabudla.