O modrinke

Bol raz jeden ježidedo, ktorý žil už dlhé roky v lese v starej chatrči na dvoch nôžkach od sliepok.
Bol už starý, lenivý a stále vyžadoval pokoj. Bolo preňho ťažké vytiahnuť zo svojho obydlia päty, preto keď potreboval niekam zájsť, popohnal tú svoju chatrč a šiel tam aj s ňou, pretože ju za tie roky už naučil chodiť.

Jeho bývalá priateľka ježibaba Agáta, ktorá mala svoju už napoly zbúranú chyžu iba na jednej kuracej nôžke, mu tú jeho veľmi závidela a často si hovorievala: „Hernajs, ten ježidedo ma naozaj štve! Jeho chyža sa otáča na všetky strany, pretože je za tie roky už celá rozklátená. Keď sa chcem niekam dostať, to by som musela vždy vyťahovať metlu a riadiť svoj let, kdežto ten prekliaty ježidedo sa vôbec nemusí namáhať,“ závidela mu Agáta, pretože jej o to išlo. V poslednom čase mu preto robila samé naschvály, len aby ježidedo nemohol žiť v pokoji, ktorý tak miloval. Veď mu prekážalo už aj klopanie ďatľa do stromu, húkanie sovy, trúbenie jeleňov, funenie diviaka, dokonca aj ľúbezný vtáčí spev, ktorý v mladosti mal tak rád.

Naopak ježibaba vtáčí spev priam zbožňovala! Ukrývala vo svojej chyži niekoľko vzácnych a začarovaných vtáčikov spevavcov a v korunách stromov blízko jej chalúpky sa to vtáčikmi len hemžilo.

Zavčasu ráno, aj keď slniečko ešte spalo, všetci tí vtáčikovia krásne spievali svoje ranné árie a ježibabe sa pri tom dobre budilo. Mala všetkých vtáčikov skrotených a lietali jej rovno na dlaň, ktorú im vždy nastavila. Zlietavali sa u nej škorce, kosy, škovránky, drozdy, sýkorky, pinky, ale predovšetkým modrinky, ktorých spev bol ježibabe najmilší.

Jedného dňa si ježibaba chytila práve modrinku, ktorá spievala zo všetkých vtáčikov najhlasnejšie, a prikázala jej: „Leť, modrinko, za ježidedom a spievaj mu pod oknom najviac, čo len tvoje hrdlo dokáže! Spievaj, krič, pískaj, vrieskaj, len nech ten dedo jeden plesnivý pokoj nenájde, a neprestávaj, kým ho tvoj spev nezobudí,“ naporučila modrinke ježibaba.

Modrinka hneď poslúchla a odletela. Sadla si ježidedovi rovno na okno a začala spievať ako o dušu! Len čo ju započuli ostatní vtáčikovia, pripojili sa k nej a vtáčí koncert pod oknom chalúpky ježideda slávnostne začal. Len čo sa dedo prebral, hneď spustil: „Čo to počujem, čo sa deje, to sú zvuky, jéje, jéje! Kto tu takto silno piští, hlava mi už z toho praští,“ zalamentoval si ježidedo a dostal na všetkých tých vtáčikov spevavcov veľký hnev, pretože si dovolili vyrušiť ho z jeho ranného pokoja. Otvoril okno a všetci vtáčikovia sa rozleteli a uleteli preč, len malá modrinka zostala a sadla si ježidedovi na ruku tak, ako to bola zvyknutá u ježibaby. „Taká drzosť, no len počkaj, ty vták škaredý, darebáčka jedna ničomná, ja ti, môj milý, dám! Prečo ma rušíš a revieš tu ako na poplach,“ rozzúril sa ježidedo a odháňal hneď modrinku od seba čo najďalej. Rozhneval sa na úbohého vtáčika tak, že v návale svojho hnevu túto nevinnú modrinku začaroval, a to všetko len pre tých pár prelahodných vtáčích tónov!

Predstavte si, deti, že ten darebák ježidedo premenil úbohú a nešťastnú modrinku na nemú rybičku, a to len preto, aby už konečne raz navždy stíchla a nikdy viac už nemohla zaspievať. Vmig padla modrinka na zem a začala sebou metať na všetky strany. Ústko otvárala dokorán, ale nevydala zo seba ani jednu jedinú hlásku, nieto ešte tón!

Konečne mal ježidedo pokoj a šiel si znova ľahnúť spať. Úbožiatko rybička zostala ležať na zemi, nemohla už spievať ani volať o pomoc. Zúfalo lapala po dychu, pretože teraz potrebovala vodu na svoje prežitie. Úplne onemela a svoje ústko otvárala iba naprázdno.

Vtom sa k nej zleteli všetci tí vtáčikovia a odniesli ju na svojich krídlach k ježibabe. „Kto ma to ruší? Prečo ma nenecháte v pokoji odpočívať,“ hnevala sa ježibaba, no len čo jej vtáčikovia prezradili, že ju ježidedo premenil na nemú rybku, bolo jej modrinky veľmi ľúto a povedala: „Veď je to všetko len moja vina! Keby som tam modrinku neposlala, nebola by z nej teraz nemá ryba,“ ľutovala ju Agáta a hneď sa ju pokúšala svojou kúzelnou mocou znova premeniť na vtáčika, avšak jej čarovanie bolo tentoraz nejaké nepodarené a neúspešné. Niečo musela v tom náhlom šoku popliesť, a tak sa stalo, že nebola modrinka zrazu ani vtáčikom, ani obyčajnou rybičkou. Dokázala síce lietať ako predtým, ale stále bola tou nemou rybou, len teraz nepotrebovala na život vodu. Lietala vzduchom ako lietadlo a vždy pristála niekde na strome tak, ako na to bola už od malička zvyknutá, veď ešte pred chvíľou bývala lietajúcim vtáčikom.

Tak veľmi si túžila znova zaspievať, ale nešlo jej to, pretože už navždy zostala takto nemá a nevydala zo seba už ani jediný vtáčí tón. Bola preto veľmi smutná a tak veľmi závidela ostatným vtáčikom to ich zlato v hrdle. Vtáčikovia ju však radi prijali medzi seba aj v podobe ryby a všetky tie ich príjemné árie teraz spievali len pre ňu. Rybička bola rada, že má takých báječných kamarátov, ktorí ju nezradili, sú na ňu milí a cítia s ňou všetku jej bolesť i sklamanie.

Čoskoro si však na svoj život v rybej podobe začínala postupne zvykať a naučila sa s tým žiť. Vrabčekovia túto novinu hneď rozniesli po celom okolí a čoskoro už každý vedel všetko o tom, že vtáčik modrinka je teraz rybou, ktorá vie lietať vzduchom ako lietadlo. Nenašiel sa asi nikto, kto by túto začarovanú modrinku neobdivoval, a v celom širokom kraji sa vtedy nehovorilo o ničom inom než práve o nej.

Každý zatúžil preletieť sa s ňou vzduchom a pozorovať svet z výšky, preto modrinka začala slúžiť všetkým, ktorí o let s ňou stáli. Každý si na ňu sadol, pevne sa chytil a už vzlietal a preháňal sa spoločne s modrinkou v oblakoch!

To sa všetkým, môj milý, páčilo, len čo je pravda! Rybička modrinka sa tak stala veľmi skoro populárnou a slávnou. Život sa jej vmig na nepoznanie zmenil, ale predsa je dnes v rozprávke znova spokojná a šťastná. Vtáčí spev si nahradila cestujúcimi, ktorí vždy radostne výskajú a veselo jasajú, pretože let s modrinkou nemôžu dostatočne vynachváliť. Často s nimi lieta práve nad chatrčou ježideda a ten je z pišťania, kvílenia a jasotu cestujúcich celý bez seba. Tak veľmi túžil po pokoji, ale teraz ho už nikdy mať nebude, a to je celkom správne, pretože modrinke ublížil a za svoje chyby musí zaplatiť každý.

Od tých čias je táto modrinka nielen vtáčik, ale aj rybička a rozprávku o nej poznajú dnes už všetky deti.