Popletený Kubo

Na samom konci dediny mal chalupu jeden gazda, volal sa Kubo. Jedni o ňom hovorili, že viac zabudol, než sa naučil, a iní zase: Skôr než iný zakopne, on už leží. Raz sa Kubo vrátil z mesta, kam viezol na predaj prasa. Voz nechal stáť vonku, a hneď ako vstúpil do izby, žena mu vraví:
„Kubo, choď do lesa a privez drevo!“
Piekla práve na ražni mäso. Kubo prešľapoval z nohy na nohu, bol by si radšej ľahol na pec. Ale žena po ňom blysla očami, že len špitol kdesi čosi, otočil sa, pohnal vola a išiel do lesa. Na jednej jedli si vyhliadol obrovský suchý konár, hrubý ako noha.
„Ten sa mi práve hodí,“ vravel si. „Ale urobím to šikovne, aby som sa veľmi nenadrel. Postavím voz pod jedľu, aby konár spadol rovno na voz, až ho odrežem.“ Vyštveral sa hore, posadil sa obkročmo na konár a začal ho sekať, až triesky lietali. Bil doň dobrú chvíľu a vtom rach a prask! Konár zapraskal a celý sa zrútil na zem. Horšie bolo, že s ním sa zrútil dolu aj Kubo. Ako by nie, keď odsekol konár, na ktorom sedel! Kým stihol vykríknuť, zase rach a prask! Ťažký konár padol na vola aj na voz a za ním spadol ešte Kubo.
„Jojoj, jojoj,“ nariekal a siahal si na hlavu, na nohy a po celom tele. Všetko mal celé, len všade samé hrbole, klobúk stratil a z nohavíc a haleny mu viseli handry. Keď zdvihol hlavu a poobzeral sa, nohy sa mu roztriasli. Vôl ležal pod konárom a nehýbal sa. Tu bola každá pomoc márna. Čo sa stalo, to sa stalo. Kubo schmatol sekeru a skrúšene sa bral domov. Cesta viedla popri rybníku. Pozerá sa ..... plávali na ňom divé kačice.
„Hej .....,“ vravel si, „zabijem nejakú, donesiem ju žene a udobrím si ju za toho vola a za voz.“ Zamieril, rozohnal sa a plesk sekerou medzi kačice. Tie sa rozpŕchli a rozleteli na všetky strany a sekera žblnk, zmizla pod vodou.
Čo teraz? Kubo sa chystal vliezť do vody, že sekeru nájde a vylovi. Ale potom ho napadlo niečo lepšie. Siahol do opasku, kde mal zlatky za predané prasa, a hvizd .....! Začal hádzať peniaze do rybníka. Vravel si: Kde to cinkne, tam leží na dne sekera. Takto ju nájdem rýchlejšie a pohodlnejšie a ani sa nezmočím. Hádzal po jednom, ale za chvíľku povyhadzoval všetky zlatky, a predsa to nezacinkalo.
„To je divná vec! Škoda tej sekery,“ povzdychol si a s prázdnymi rukami sa šuchtal domov. Žena ho už netrpezlivo vítala:
„Že už ideš! Teba poslať po smrť! Poď, budeš točiť ražeň a ja si skočím k susedke požičať cibuľku.“
Kubovi to prišlo vhod, aspoň nemusel nič rozprávať o voze, o volovi ani o peniazoch. Točil ražeň, mäso sa pieklo, až to voňalo po celej chalupe i dvore. Tá vôňa pritiahla ich psa. Postavil sa medzi dvere, zdvihol papuľu a krútil chvostom.
„Aha, chcel by si? Z toho nič nebude, milý braček,“ vravel Kubo. „Choď, odkiaľ si prišiel. To je pre ženušku a pre mňa, veď som sa dnes poriadne nadrel.“
Ako si na to spomenul, dostal veľký smäd. Napadlo ho, že v komore stojí sud s pivom. Pustil ražeň, odskočil do komory a pustil pivo zo suda do krígľa. Vtom sa obzrie späť do kuchyne ..... akoby vedľa neho udrel hrom! Pes sa rúti z kuchyne von a pečienku nesie v papuli.
„Hohó, braček, počkaj!“ vykríkol Kubo. Že mal v ruke práve ten kohútik, vytrhol ho zo suda a hybaj s ním po psovi. Ale ten už zmizol za bránou. Kubo hneď za ním, pes hop cez plot, hop cez priekopu do kapustnice, z kapustnice do obilia a bol preč.
„To som ho prehnal!“ zasmial sa Kubo. „Uháňal ako splašený zajac.“
Vtom si spomenul na pivo. Beží do komory ..... tam po členky piva, už tieklo cez prah do kuchyne.
„Ej, škoda toho piva!“ zaúpel Kubo. Napadlo ho, že by mal rozliate pivo vysušiť, kým sa žena vráti od susedky, inak bude oheň na streche. Hneď si vedel rady. Vybehol hore, vzal tam vrece pšeničnej múky a vysypal ju na pivo. Lenže piva vytieklo celé more, a tak musel na sýpku ešte viackrát. Za chvíľu šťastne vysypal celých sedem vriec peknej múky. Vtom sa žena vracia späť. Zatlieskala rukami:
„Čo tu vystrájaš?“
„To nič, ženuška. Vytieklo trochu piva, zaprášil som to popolom!“
„Popolom? Či nemám oči? Veď je to najlepšia múka!“ volala žena a zlosť ňou lomcovala. „A kde je pečienka?“
„Odniesol ju pes. Keby si videla, ako som ho prehnal! Od strachu nevedel, kam beží.“
„A kde je voz a vôl, že ich nevidím ani pred chalupou, ani na dvore? A kde máš drevo?“
„Drevo som nasekal, mala si vidieť, aký hrubý konár. Lenže spadol práve na vola. No, už je po ňom. Ale čo, bol lenivý, aj tak som myslel, že si kúpime iného.“
„A kde máš peniaze za prasa? Povedz mi už všetko naraz!“
„No, peniaze ležia v rybníku a sekera tiež. Veľmi nechýbalo, bol by som ti doniesol peknú kačičku na pekáč. Nerob si starosti, krstný nám dlží pätnásť grajciarov, až ich vráti, kúpime si novú sekeru, a možno aj dve.“
„Kubo!“ lomila žena rukami. „To už presahuje všetko. Ty vystrájaš horšie ako malé decko. Vieš čo? Pošlem ťa do školy. Nech pán rektor z teba aj kožu stiahne, len keď ťa trochu vychová.“
Požičala od susedovej dcérky šlabikár, dala mu pár buchiet a hneď na druhý deň ráno ho vypravila do mesta do školy. Kubo sa vliekol, čo noha nohu mine, na staré kolená sa mu do školy nechcelo. Vtom mu niečo pod nohami zacinkalo, pozrie sa, oho! Na ceste ležal kožený vačok. Rozviazal ho ..... svietili v ňom samé zlatky a každý ako čerstvo razený. Kubo si vravel:
„Toto mi samo nebo posiela za všetky tie včerajšie škody.“ Zaviazal ho a strčil do vrecka.
Keď škola skončila, bral sa tou istou cestou domov. Na lúke ho dohnal vyparádený pán na koni, na hlave klobúk s perím a na krku čipkovaný golier. Štuchol Kubu bičíkom do rebier a pýtal sa:
„Nenašiel si tu kožený vačok?“
„Našiel, milostpane, našiel.“
„A kedy? Hovor pravdu!“
„Milostpane, to sa stalo, keď som išiel prvý raz do školy,“ vypravil zo seba Kubo.
„To bolo tak pred päťdesiatimi rokmi, čo?“
Pán mávol rukou, švihol koňa a zmizol v prachu. Kubovi zostal mešec plný zlatiek! Posadil sa na medzu a po jednom tie peniaze rátal. Bolo ich veľa! Kubo si vravel:
„Keď mám toľko peňazí, stanem sa pánom. Kdeže, sedliačenie zavesím na klinec. Kúpim si vraného koňa, hodvábne šaty, zlatý prsteň, za opaskom budem mať pištoľ a po boku kord. Všetci vojaci ma budú poslúchať. Aló! vykríknem a pustíme sa do boja, ja v prvom rade. Vtom priletí guľka a pri mojom šťastí ma trafí rovno do hlavy, spadnem z koňa a budem mŕtvy. Budem ležať v tráve, liezť budú po mne mravce a všetci ma budú oplakávať.“ Ako na to pomyslel, začal nahlas nariekať:
„Ach, že si tie peniaze nevzal ten pán! Bol by zahynul on, a nie ja.“ Zastavil sa nad ním nejaký tulák a pýtal sa:
„Strýčko, čo sa vám stalo za nešťastie?“
„Veru stalo, ešte sa mi len stane, priateľu, tá najhoršia vec, aká sa môže prihodiť. Ani sa radšej nepýtajte.“
„Len mi to povedzte, možno si uľavíte.“
Kubo mu všetko vykladal a utieral si slzy. Tulák poznal, akého Kubu má pred sebou, zamyslel sa a vravel dobromyseľne:
„Strýčko, viete čo? Najlepšie urobíte, ak mi tie dukáty dáte.“
„Milý priateľ, vy by ste si ich vzali? Čo by ste za tú službu odo mňa chceli?“
„Dáte mi za to len váš klobúk a topánky. Ja to pre vás rád urobím. Nech ma na vojne zabijú, nikoho na svete nemám, žiadny majetok ani rodinu, živú dušu, čo by za mnou smútila.“
Kubo mu hneď strkal mešec, vnútil mu topánky a klobúk, mnohokrát mu ďakoval a uháňal odtiaľ, aby si to tulák náhodou ešte nerozmyslel. Keď prichádzal k domovu, už sa trochu upokojil a vravel si:
„To bude ženuška rada, až jej poviem, ako som o vlások unikol smrti. Tá bude čumieť, aký som múdry a ako som to všetko pekne zariadil! Konečne bude na mňa pyšná a odpustí mi ten včerajšok. A večer ..... “