Obušku, z vreca von!

Kedysi dávno žil jeden krajčír a ten mal troch synov a jednu jedinú kozu. A tá koza, pretože ich všetkých živila svojím mliekom, musela mať dobrú pastvu. Každý deň ju na najlepšiu pastvu vodili krajčírovi synovia jeden za druhým.
Raz ju zaviedol najstarší syn Radomil na cintorín, kde rástla tá najkrajšia burina. Nechal ju tam žrať a pobehovať celý deň. Večer, keď bol čas ísť domov, sa jej spýtal:
„Koza, či si sýta?“
Koza odvetila:

„Ja brucho plnučké mám,
už ani lístoček nezožerám!“

„Tak poďme domov!“ povedal Radomil, vydali sa chodníčkom a zaviedol ju do maštaľky a tam pevne priviazal.
„No,“ povedal starý krajčír, „mala koza dosť pastvy?“
„Áno,“ odvetil Radomil, „brucho má tak plnučké, že ani lístoček nezožerie.“
Ale otec sa chcel sám presvedčiť, išiel do maštaľky, pohladkal milované zviera a spýtal sa:
„Koza, či si sýta?“
Koza odvetila:

„Ako môžem byť sýta, keď behám roklinou,
nenašla som vetvičku hlohu ani žihľavu jedinú!“

„Čo to počujem!?“ zvolal krajčír, vybehol von a volal na Radomila: „Ach, ty luhár, hovoril si, že koza je sýta, a pritom si ju nechal hladovať!“
A vtom v hneve strhol lakeť zo steny a Radomila vyprášil z domu preč.
Na druhý deň bol na rade prostredný syn Dalimil, ktorý našiel na konci záhrady šťavnatý plot, kde kozu nechal, aby ho dočista spásla. Večer, keď bol čas ísť domov, sa jej spýtal:
„Koza, či si sýta?“
Koza odvetila:

„Ja brucho plnučké mám,
už ani lístoček nezožerám!“

„Tak poďme domov!“ povedal Dalimil, vydali sa chodníčkom a zaviedol ju do maštaľky a tam pevne priviazal.
„No,“ povedal starý krajčír, „mala koza dosť pastvy?“
„Áno,“ odvetil Dalimil, „brucho má tak plnučké, že ani lístoček nezožerie.“
Krajčírovi to však nedalo pokoj, išiel do maštaľky a spýtal sa:
„Koza, či si sýta?“
Koza odvetila:

„Ako môžem byť sýta, keď behám roklinou,
nenašla som vetvičku hlohu ani žihľavu jedinú!“

„Ten darebák prázdnoruký!“ kričal krajčír. „Aj toto úbohé zviera nechal hladovať!“ Vybehol von a ranami svojho lakťa vyhnal z domu aj Dalimila.
Rad prišiel na tretieho syna Jaromila, ktorý chcel túto úlohu splniť čo najlepšie, a tak našiel húštinu so šťavnatým lístím a tam nechal kozu žrať. Večer, keď bol čas ísť domov, sa jej spýtal:
„Koza, či si sýta?“
Koza odvetila:

„Ja brucho plnučké mám,
už ani lístoček nezožerám!“

„Tak poďme domov!“ povedal Jaromil, vydali sa chodníčkom a zaviedol ju do maštaľky a tam pevne priviazal.
„No,“ povedal starý krajčír, „mala koza dosť pastvy?“
„Áno,“ odvetil Jaromil, „brucho má tak plnučké, že ani lístoček nezožerie.“
Krajčír mu však neveril, išiel ku koze a spýtal sa jej:
„Koza, či si sýta?“
Koza odvetila:

„Ako môžem byť sýta, keď behám roklinou,
nenašla som vetvičku hlohu ani žihľavu jedinú!“

„Ach, ten najväčší luhár!“ kričal krajčír. „Jeden darebák prázdnoruký a na svoje povinnosti nedbalý ako druhý! Viac si zo mňa blázna robiť nebudete!“
Od zlosti celý bez seba vybehol von a tak mocne zbil lakťom aj úbohého Jaromila, že ten z domu ušiel.
Na druhý deň vošiel krajčír do maštaľky, maznal sa s kozou a povedal:
„Poď, milované zviera, ja ťa sám zavediem na pastvu.“
A viedol ju chodníčkom k zelenej ohrade pod ovčínom, kde sa koza s chuťou pustila do žrádla. Večer, keď bol čas ísť domov, sa jej spýtal:
„Koza, či si sýta?“
Koza odvetila:

„Ja brucho plnučké mám,
už ani lístoček nezožerám!“

„Tak poďme domov!“ povedal krajčír, vydali sa chodníčkom a zaviedol kozu do maštaľky a tam pevne priviazal. Keď odchádzal, ešte raz sa k nej obrátil a povedal spokojne:
„Teraz si teda konečne sýta!“
Ale koza sa k nemu lepšie nemala a zvolala:

„Ako môžem byť sýta, keď behám roklinou,
nenašla som vetvičku hlohu ani žihľavu jedinú!“

Keď to krajčír počul, zhrozil sa a teraz pochopil, že svojich troch synov vyhnal bez príčiny.
„Len počkaj!“ vykríkol. „Ty nevďačné stvorenie, vyhnať ťa, to je príliš málo, ja ťa poznačím tak, že sa medzi poriadnymi ľuďmi viac neukážeš.“
Priskočil, schmatol svoju britvu, kozi namydlil hlavu a potom jej ju britvou oholil. A pretože lakťa pre ňu bolo škoda, schmatol bič a uštedril jej toľko rán, že mocnými skokmi utekala preč. Keď teraz krajčír sedel sám vo svojom dome, zaplavil ho veľký smútok a rád by svojich synov zase mal pri sebe, ale nikto nevedel, kam sa podeli.
Ten najstarší, Radomil, išiel do učenia k jednému stolárovi, učil sa pilne a neúnavne, a keď uplynul stanovený čas, keď sa mal vydať zase na cestu, daroval mu jeho majster stolček, na ktorom nebolo nič zvláštne, bol z obyčajného dreva, ale mal jednu podivuhodnú vlastnosť. Keď ho niekto postavil a povedal:
„Stolček, prestri sa!“, vtedy sa ten stolček pokryl čistým obrusom a na ňom stál tanier, nôž, vidlička a misy s vareným i pečeným jedlom a veľký pohár červeného vína žiaril, až sa srdce smialo.
Radomil si pomyslel:
„To budem mať dosť na celý život!“ a s dobrou náladou ťahal svetom a nestaral sa o to, či je tam dobrý alebo zlý hostinec a či vôbec nejaký nájde alebo nie. V hostincoch sa na jedlo ani nezastavoval, ale na poli, v lese alebo na lúke, ako mal práve chuť, zložil zo chrbta stolček, postavil ho pred seba a povedal:
„Stolček, prestri sa!“
A bolo tu, čo si srdce žiadalo.
Konečne mu prišlo na myseľ, že by sa mohol vrátiť k otcovi, že ho hnev azda prešiel a so stolčekom ho rád prijme späť. A stalo sa, že na ceste domov raz večer pricestoval do hostinca, ktorý bol plný hostí. Oni ho privítali a pozvali ho, aby si k nim prisadol a s nimi sa najedol, inak ťažko dostane niečo na jedenie.
„Nie,“ odvetil Radomil, „tých pár pokrmov vám od úst nevezmem, buďte radšej vy mojimi hosťami!“
Oni sa smiali a mysleli si, že si z nich robí žarty. Ale Radomil postavil svoj drevený stolček doprostred izby a povedal:
„Stolček, prestri sa!“
V okamihu bol stolček obsypaný jedlom tak lákavým, že také by hostinský nikdy neuvaril, taká príjemná vôňa stúpala hosťom do nosov.
„Len si berte, priatelia!“ povedal Radomil a tí hostia, keď videli, ako to je, nedali sa dvakrát nútiť, nahrnuli sa sem, vytiahli nože a mocne si brali. A čo bolo najpodivuhodnejšie, keď sa misy vyprázdnili, zase sa na ich mieste objavili plné. Hostinský stál v kúte a pozoroval tie veci, nevedel, čo by k tomu povedal, ale pomyslel si:
„Takého kuchára by si vo svojom hostinci naozaj potreboval.“
Radomil a jeho spoločníci sa veselili až do neskorej noci, napokon sa hostia uložili na spánok a Radomil šiel tiež do postele; svoj čarovný stolček postavil k stene.
Ale hostinskému to nedalo pokoj, až ho napadlo, že v komore s haraburdím stojí jeden starý stolček, ktorý vyzerá celkom rovnako, tak ho potichu priniesol a vymenil ho za ten čarovný. Na druhé ráno zaplatil Radomil za nocľah, schmatol, bez toho aby tušil, že je falošný, svoj stolček a išiel svojou cestou. Okolo poludnia prišiel k otcovi, ktorý ho privítal s veľkou radosťou.
„No, môj syn, čo si sa vo svete naučil?“ spýtal sa Radomila.
„Otec, stal som sa stolárom.“
„To je dobré remeslo,“ odvetil starec. „Ale čo si to z vandrovky priniesol?“
„Otec, to najlepšie, čo som priniesol, je tento stolček.“
Krajčír si ho poobzeral zo všetkých strán a povedal:
„No, to nie je žiadny majstrovský kúsok, je to len starý a škaredý stolček.“
„Ale to je Stolček, prestri sa!“ odvetil Radomil. „Lebo keď ho postavím a poviem mu, aby sa prestrel, hneď na ňom stojí to najlepšie jedlo a víno k tomu, až sa srdce smeje. Pozvite teraz všetkých príbuzných a priateľov, nech sa raz dobre posilnia a občerstvia, lebo ten stolček nasýti všetkých.“
Keď bola spoločnosť pokope, postavil Radomil stolček doprostred izby a povedal:
„Stolček, prestri sa!“
Ale stolček sa ani nepohol a zostal prázdny ako každý iný stôl, ktorý reči ľudí nerozumie. Vtedy úbohý Radomil pochopil, že mu stolček vymenili, a zahanbil sa, že vyzerá ako luhár. Príbuzní sa mu vysmiali a museli sa vrátiť domov nenajedení a nenapití. Jeho otec vzal zase ihlu a niť a venoval sa ďalej krajčírstvu. Radomil išiel pracovať k jednému majstrovi.
Druhý syn Dalimil prišiel zase k jednému mlynárovi a dal sa k nemu do učenia. Keď uplynul rok, povedal mu majster:
„Pretože si bol pilný v práci, dám ti jedného zvláštneho osla, neťahá voz ani nenosí vrecia.“
„A načo mi teda bude?“ pýtal sa Dalimil.
„Pľuje zlato,“ odvetil mlynár, „keď ho postavíš na obrus, povieš čarovnú formulku Briklebrit! vtedy ti to predobré zviera napľuje zlaťákov spredu aj zozadu.“
„Tak to je krásny dar!“ povedal Dalimil, poďakoval majstrovi a ťahal do sveta. Keď potreboval peniaze, stačilo povedať oslíkovi:
„Briklebrit!“ a vtedy pršali zlaťáky a nepotreboval na to viac námahy, než aby ich pozbieral zo zeme. Kamkoľvek prišiel, bolo mu dobre, kto je bohatý, je aj milovaný, lebo mešec mal stále plný. Keď nejaký čas ťahal svetom sem a tam, pomyslel si:
„Musíš svojho otca rýchlo vyhľadať, keď prídeš s tým zlatým oslíkom, možno na svoj hnev zabudne a teba zase rád prijme.“
A stalo sa tak, že dorazil do toho istého hostinca, v ktorom jeho staršiemu bratovi stolček vymenili. Viedol oslíka a hostinský mu chcel zviera vziať a priviazať, ale Dalimil povedal:
„Len sa nenamáhajte, svojho sivka si zavediem do stajne sám, priviažem ho tiež sám, lebo musí vedieť, kde bude stáť!“
Hostinskému to prišlo čudné, pomyslel si, že ten, kto sa musí starať sám o svojho osla, asi nemá na zaplatenie, ale cudzinec siahol do torne, vytiahol dva zlaťáky a povedal, že mu má pripraviť niečo dobré. Vtedy hostinský vyvalil oči, bežal a hľadal to najlepšie, čo by mohol hosťovi predložiť. Po hostine sa Dalimil spýtal, čo dlhuje, hostinský ho nechcel šetriť, a tak mu povedal, že musí ešte pridať dva zlaťáky. Dalimil siahol do torne, ale jeho zlata bolo koniec.
„Počkajte chvíľočku, pán hostinský,“ povedal Dalimil, „ja si len zájdem po zlato!“ a vzal so sebou obrus zo stola.
Hostinský netušil, čo to všetko znamená, a pretože bol zvedavý, vyplížil sa za Dalimilom. Keď cudzinec zavrel za sebou dvere stajne, pozoroval ho vypadnutým sukom v dreve. Dalimil pod oslíkom rozprestrel obrus a zvolal:
„Briklebrit!“
V tom okamihu začalo to zviera pľuť spredu aj zozadu zlato, ktoré padalo na podlahu.
„Celý tisíc dukátov za takú chvíľku!“ povedal si hostinský. „Taký oslík nie je zlý.“
Hosť zaplatil a uložil sa na spánok. Hostinský sa však v noci vplížil do stajne, odviedol toho mincmajstra preč a na jeho miesto priviazal iného osla. Nasledujúceho rána ťahal tovariš so svojím oslom preč a netušil, že to nie je jeho zlatý osol. Okolo poludnia prišiel k otcovi, ktorý sa potešil, keď ho uvidel, a rád ho prijal.
„Tak čím si sa v tom svete stal, môj synak?“ spýtal sa krajčír.
„Mlynárom, milý otec,“ odvetil.
„A čo si si z vandrovky priniesol?“
„Nič iba jedného osla.“
„Osol tu nie je na nič,“ povedal otec, „väčšiu radosť by mi urobila pekná koza.“
„Áno,“ odvetil syn, „ale to nie je obyčajný osol, ale zlatý osol, keď poviem: Briklebrit!, napľuje mi to dobré zviera plný obrus zlaťákov. Nechajte zvolať všetkých príbuzných, urobím z nich bohatých ľudí.“
„To si nechám páčiť,“ povedal krajčír, „nemusel by som sa dlhšie trápiť s krajčírstvom. Len či je to pravda.“
Vyskočil a zvolal príbuzných. Keď boli všetci pokope, poručil mlynárovi urobiť miesto, rozprestrel obrus, priviedol oslíka do izby.
„Teraz dávajte pozor!“ povedal im a oslíkovi poručil: „Briklebrit!“
Ale neboli to zlaťáky, čo padalo, a ukázalo sa, že to zviera tej reči málo rozumelo, lebo robilo ako každý iný osol.
Vtedy úbohý mlynár natiahol tvár; videl, že bol oklamaný, prosil príbuzných o prepáčenie, tí odišli domov tak chudobní, ako boli. Nebolo pomoci, krajčír sa musel ďalej živiť krajčírstvom a Dalimil sa nechal u jedného mlynára najať do služby.
Tretí brat išiel do učenia k jednému sústružníkovi, a pretože je to zložité ručné remeslo, musel sa ho učiť dlhšie. Jeho bratia mu v liste hlásili, ako zle sa im darilo a ako ich hostinský posledného večera pripravil o ich veci. Keď sa konečne vyučil a chcel pokračovať vo vandrovaní, daroval mu jeho majster, pretože bol taký šikovný, vrece a povedal:
„Je v ňom vnútri obušok.“
„No to vrece sa mi môže hodiť, ale čo budem robiť s tým obuškom? Len je to zbytočne ťažké,“ povedal Jaromil.
„To ti hneď poviem,“ odvetil mu majster, „keď ti niekto urobí niečo zlé, len povedz: obušku, z vreca von!, vtedy obušok vyskočí na tých ľudí a zatancuje im veselo po chrbte, že sa osem dní nebudú môcť pohnúť, skôr toho obušok nenechá, kým mu nepovieš: obušku, do vreca!“
Jaromil mu poďakoval, zavesil si vrece na chrbát a vydal sa do sveta. Keď sa k nemu niekto priblížil, aby mu urobil niečo zlé, len povedal:
„Obušku, z vreca von!“ Obušok hneď vyskočil a vyklepal jednému po druhom kabát či kazajku a išlo to tak rýchlo, že kým by sa tí druhí dali na útek, prišli na rad.
Jedného večera dorazil Jaromil do toho hostinca, kde boli oklamaní jeho bratia. Položil svoj ruksak pred seba na stôl a dal sa rozprávať, aké podivuhodnosti vo svete videl.
„Áno,“ povedal, „človek nájde pravý stolček, prestri sa! aj zlatého oslíka či podobné, dobré veci, ktorými som však pohrdol, lebo to nie je nič oproti tomu pokladu, ktorý som si zaslúžil ja a nosím ho pri sebe v tomto vreci.“
Hostinský našpicoval uši:
„Čo by to mohlo byť za celý svet?“ pomyslel si. „To vrece je iste plné ryších drahokamov, to musím mať aj ja, dobré veci sú tri do počtu.“
V čase spánku sa Jaromil natiahol na lavicu a vrece si dal pod hlavu ako vankúš. Hostinský, keď myslel, že hosť už hlboko spí, vošiel dnu, zohol sa a opatrne vytiahol to vrece a podsunul tam iné. Ale Jaromil práve na toto čakal, a práve keď mal hostinský jeho vrece pritisnuté na tele, zvolal:
„Obušku, z vreca von!“
Vtedy obušok vyskočil von rovno hostinskému na telo a dal sa mu prášiť kožuch, že bola radosť pozerať. Hostinský prosil o zľutovanie, ale čím hlasnejšie kričal, tým silnejšie mu obušok do taktu na chrbte bubnoval, kým sa ten zlodej celý vyčerpaný nezvalil na zem.
Vtedy povedal Jaromil:
„Ak mi nevrátiš stolček a oslíka, tak ten tanec začne nanovo!“
„Ach, nie,“ zvolal hostinský úpenlivo, „ja ti to rád všetko dám, len nechaj toho zakliateho škriatka zaliezť do vreca.“
Vtedy povedal Jaromil:
„No dobre, zľutujem sa nad tebou, ale žiadne úskoky!“
A potom zvolal:
„Obušku, do vreca!“
Na druhý deň ťahal k otcovi so stolčekom aj oslíkom. Krajčír sa zaradoval, keď ho opäť uvidel, a tiež sa ho spýtal, čím sa v cudzine vyučil.
„Milý otec,“ odvetil, „stal som sa sústružníkom!“
„Tak to je skvelé remeslo!“ povedal otec. „Čo si si z vandrovky domov priniesol?“
„Jeden cenný kúsok, otec,“ povedal, „obušok v tomto vreci.“
„Čo?“ podivil sa otec. „Obušok? To je mi drahá námaha! Ten si môžeš urobiť z každého stromu!“
„Ale takýto nie, milý otec. Keď poviem: obušku, z vreca von! tak obušok vyskočí a urobí s tým, kto mi urobil niečo zlé, poriadok a skôr s tým neskončí, kým nelezí na zemi a neprosí o zľutovanie. Pozrite, s týmto obuškom som získal späť stolček, prestri sa aj zlatého oslíka, ktoré ten zlodejský hostinský mojim bratom vzal. Teraz oboch zavolajte a pozvite aj všetkých príbuzných, chcem ich pohostiť a torne im naplniť zlatom.“
Starý krajčír tomu nechcel práve veriť, ale predsa len príbuzných zvolal. Vtedy Jaromil rozprestrel v izbe obrus, priviedol zlatého oslíka dnu a povedal bratovi:
„Milý brat, poruč mu!“
Dalimil povedal:
„Briklebrit!“
V tom okamihu sa začali na obrus sypať zlaťáky ako lejak. A ten osol skôr neprestal, kým nemali všetci toľko, že to uniesť nemohli.
Potom priniesol Jaromil stolček a povedal:
„Milý brat, poruč mu!“
A sotva Radomil povedal:
„Stolček, prestri sa!“ vtedy sa stolček prestrel a stáli na ňom krásne misy plné jedla. To vám bola hostina, aká sa v krajčírovom dome ešte nikdy nekonala, celé príbuzenstvo spolu vydržalo do noci a boli všetci veselí a spokojní.
Krajčír zamkol ihlu, nite, lakeť aj žehličku do truhlice a žil odvtedy so svojimi synmi v dostatku a šťastí.
A ako sa darilo tej koze, čo zavinila, že krajčír vyhnal svojich troch synov? To ti môžem tiež povedať.
Ona sa hanbila, že má oholenú hlavu, bežala k líščej nore a vplazila sa dnu.
Keď prišiel líšák domov, svietil mu na privítanie z tmy pár obrovských očí, že sa veľmi zľakol a utiekol. Stretol medveďa, a keď ten videl, ako je líšák celý vydesený, povedal:
„Čo je, brat líšák? Čo to robíte za tváre?“
„Ach,“ odvetil ryšavec, „v mojej nore sedí strašidelné zviera a gúľa na mňa ohnivými očami.“
„Tak to musíme vyhnať!“ povedal medveď a išiel s líšákom k nore a pozrel sa dnu. Ale keď tie ohnivé oči uvidel, prišiel naňho naraz taký strach, že s tým zlostným zvieraťom nechcel nič mať a dal sa na zúfalý útek.
Vtedy ho stretla včela, a keď videla, že sa mu od strachu ježí srsť, povedala:
„Kmotor medveď, ty máš taký zachmúrený výraz, kam sa podela tvoja dobrá nálada?“
„To sa ti povie,“ odvetil medveď, „v líšákovej diere sedí strašné zviera s ohnivými očami, nedá sa odtiaľ vyhnať.“
Včela povedala:
„Len počkaj, kmotor, ja som síce úbohé, slabé stvorenie, ktoré na ceste ani neuvidíš, ale myslím, že aj napriek tomu vám pomôžem.“
Letela k líščej nore, posadila sa kozi na hladkú, oholenú hlavu a pichla ju tak mocne, že ona vyskočila revúc:
„Méé, méé!“ ako šialená vybehla von a nikto dodnes nevie, kam až vtedy utiekla.