Štedrý večer

Prišli Vianoce. Zimná krajina bola zasypaná snehovým popolčekom, mrzlo, až praskalo, a tak boli všetky deti zaliezané vo svojich teplých domovoch, kde už netrpezlivo vyčkávali na príchod Ježiška. Svoje listy preň mali už dávno odoslané a teraz len s obavami vyčkávali, či sa im všetky tie tajné a túžobné želania splnia.

Konečne nastal ten tak očakávaný Štedrý deň a deti sa konečne dočkali! Malý Jurko s Janičkou boli už od samého rána ako na tŕní.

„Čo ak na nás ten Ježiško zabudne? Čo ak k nám nenájde cestu? Čo ak k nám nepríde včas, veď je tento rok málo snehu a to sa mu na saniach so všetkými tými darčekmi pôjde veľmi zle? Čo ak niekde uviazne? A čo až, ak náš list nedostal? Čo ak sa cestou niekde stratil?“ kládli si obaja kopu otázok typu čo keby a líca im horeli napätím.

Mamičke obaja poslušne vo všetkom pomáhali, ocinovi v žiadnom prípade neodvrávali, len aby si ešte na poslednú chvíľu niečo npokazili, veď vedeli, že práve Ježiško vidí a počuje úplne všetko.

Svoju detskú izbičku mali vzorne upratanú, stromček ozdobený a štedrovečerná večera už voňala po celom byte. Počúvali koledy, pozerali rozprávky, ale pritom mali hlavu plnú len toho Ježiška.

Konečne ich mamička zavolala na večeru a hneď po nej nadišla tá tak očakávaná chvíľa a čas darčekov bol tu! Vianočný stromček sa rozsvietil, zvončeky sa rozozvučali, len Ježiško s darčekmi stále nikde! Jurko s Janičkou pobehovali z miestnosti do miestnosti, od stromčeka k oknu, ale všetko zostávalo po starom. Inokedy už mali dávno všetky darčeky rozdané, dokonca aj rozbalené, ale tentoraz na nich Ježiško asi naozaj zabudol?

Sklamané deti už začínali vešať nosy a všetko im bolo ľúto. Mamička s ocinom ich museli ustavične utešovať a uisťovať ich, aby nestrácali nádej.

Vonku už bola tma ako vo vreci, len niekoľko hviezdičiek osvetľovalo večernú oblohu. Deti sa dlho pozerali z okienka von a slzičky im stekali po rozpálených tváričkách. Vtom obe uvideli padať hviezdu a v tom okamihu si Jurko aj Janička priali len to jediné, aby konečne prišiel ten Ježiško!

Mamička im vždy rozprávala, že Ježiško je neviditeľný a kto ho vyruší pri nakladaní darčekov, nedočká sa ich, pretože hneď zmizne preč aj s darčekmi a už sa potom nevráti!

Jurko s Janičkou išli spoločne opäť nakuknúť k stromčeku, ale znova sa vrátili k okienku s nepořízenou. Pozorovali všetky tie ostatné rozsvietené okienka v iných domoch a v nich žiaru vianočných stromčekov, keď vtom neverili vlastným očiam!

V okamihu, akoby zázrakom, uvideli priamo pred svojou chalúpkou na vlastné oči živého Ježiška, ktorý im vopred chystal všetky tie darčeky. Mal svoju veľkú knihu, kde mal napísané úplne všetko. Zajačik mu musel svietiť, lebo v tej tme sa Ježiškovi v knihe zle hľadalo a on nechcel nič popliesť. Janička s Jurkom boli ticho ako myšky! Ani sa nepohli, len aby si ich Ježiško náhodou nevšimol a oni ho tak nevyrušili pri chystaní darčekov.

Po chvíli radšej od okienka odišli a poslušne vyčkávali vo svojej izbičke, kým nezačujú zacinkať Ježiškov zvonček.

„Vidíš, Jurko, že Ježiško nie je neviditeľný, to sa asi len tak hovorí!“ zašepkala Jurkovi sestrička, ale ten hneď na to:

„Možno sme ho videli len preto, že nám to splnila padajúca hviezdička, kto vie?“ vyhlásil Jurko, ale nech to bolo, ako chcelo, hlavné je, že na nich Ježiško nezabudol!

To už však zazvonil Ježiškov vianočný zvonček a Jurko s Janičkou nadšene vbehli rovno pod stromček.
„Jééé, koľko je tu darčekov!“ vykríkla potešená Janička a tak sa už konečne mohli pustiť do tak očakávaného rozbaľovania!

Jurko dostal loptu, kolobežku, slona a vláčik, Janička bábiku v peknej kolíske, plyšáky a nábytok pre bábiku a k tomu obaja ešte kopu nového oblečenia.

Mamičke Ježiško nadelil novú kabelku, parfum a látku na šaty, ocinovi nový oblek, topánky a dve knihy a tak bol spokojný úplne každý.

Predsa len všetci prežili krásny Štedrý večer a čaro Vianoc si tak vychutnali do poslednej kvapky. Jurko s Janičkou boli plní dojmov, prekvapení aj nezabudnuteľných zážitkov a všetko to si vo svojich srdciach uschovali už navždy.

Od tých čias na Ježiška verili ešte oveľa viac, pretože práve im sa ho podarilo uvidieť na vlastné oči a tak si Ježiškovu tajomnú tvár pamätajú možno ešte aj dnes, kto vie?