Čertov švagor

Peter bol chlapec na ženenie, keď mu mama umrela. Hovorí sa, že keď si pánboh chce urobiť z dobrého človeka blázna, vezme starému mužovi ženu. To porekadlo sa potvrdilo na Petrovom otcovi; pomiatol sa a namiesto ruženca si vzal mladú ženu. Tá mu život osladila, takže o rok od samej dobroty umrel. Odkedy bola macocha v dome, nemal Peter pekné chvíle; ale do služby nechcel, lebo si myslel, že mu ocko predsa niečo odkáže, keď mu až do smrti verne slúžiť bude.
Ale úbohý chlapec sa mýlil! Macocha vedela starého ocka dobre obchádzať, a keď starý oči zavrel, ukázalo sa, že Peter nedostal okrem niekoľkých handier ani čo by za necht vliezlo. Aj ten podiel po nebohej mame mu macocha upriela. Keď sa to Peter dozvedel, zmocnil sa ho hnev a ľútosť, a s chuťou by bol macochu zabil. Ale po chvíli si to rozmyslel, vyliezol na povalu, pozbieral svoje šaty a poukladal ich do truhlice.
Keď s tým skončil, zopäl ruky cez kríž, postavil sa pred otcovu truhlicu a povedal si sám pre seba:
„Mám si vziať ten svoj podiel, alebo nemám? Nie, nevezmem si ho; keď ma tá zlá žena o všetko ošidila, nech si aj tie handry schová. Ale jedno jej predsa nenechám.“ Pritom otvoril truhlicu a vybral strieborný prsteň s granátom. „Ten mi dala mama a hovorila pri tom, aby som ho dal svojmu dievčaťu. Ó, moja zlatá mamička, keby ste mohli vstať, pozerali by ste sa na ten poriadok.“
Strčil prsteň do vrecka a polial ho slzami, potom schmatol truhlicu, zniesol ju dolu, položil si ju tam na široké plecia a šiel záhradou do tretieho statku. Gazdiná bola sestra nebohej mamy a rada ho prijala.
V tej chvíli, keď Peter odišiel z otcovho statku, vyprevádzala macocha dobrého známeho. Keď prišla a slúžky jej povedali, že Peter bol doma a že si truhlicu odniesol, vyletela na povalu ako drak a všetko-všetučičko prezrela. Našla všetko, aj ockove šaty nechal, len prsteň z truhlice zmizol, po ktorom sama túžila.
Chvíľu stála plná zlosti, potom sa však uškrnula, všetko zamkla, vystrojila sa a bežala na zámok k pánovi vrchnému. Peter jej bol dávno tŕňom v oku, lenže sa k nemu nemohla z nijakej strany dostať; teraz šla žalovať, že ju okradol. Nedlho predtým, než sa vydala, slúžila u pána vrchného ako slúžka, vedela teda dobre, ako to chodí. Najprv šla k panej, niekoľko slovíčok s ňou prehovorila, pani zasa prehovorila s pánom, a keď vošla k pánovi vrchnému do kancelárie, poklepal jej po pleci a spýtal sa:
„No, Dorotka, čo robíte, ako sa máte?“
„Ako sa patrí dobre, milostivý pane, len keby som sa nemusela s tým nezdarným chlapcom hnevať,“ odpovedala päťdňová vdova a začala pánovi vrchnému predkladať svoje sťažnosti.
Pán vrchný ju vypočul, ako sa patrí a sluší, vzal štipku tabaku, poklepal jej zasa po druhom pleci a odpovedal:
„Nemajte žiadnu starosť, Dorotka, však my mu hlavu napravíme, a ak si ju nedá napraviť, máme ešte iné prostriedky, aby skrotol.“
Dorotka poďakovala a s plnou dôverou sa vrátila do dediny. Bolo to popoludní, a večer prišiel birič po Petra. Úbohý ostal, ako keby doňho udrel hrom, a tetka zaplieskala rukami nad hlavou, keď birič prikázal, aby s ním hneď išiel na zámok, a to dobrovoľne, inak že mu dá putá na nohy.
„Nešťastný chlapče!“ zvolala stará, „čo si urobil? Akú hanbu na mňa uvaľuješ?“
„Mlčte, tetka! Akú hanbu by som na vás uvaľoval? Veď som pred nikým ani vodu nezakalil.“
„Nadarmo by páni s putami po teba neposlali.“
„Kto vie, čo im napadlo.“
Pritom si vtisol na hlavu svoju tchoríkovú čiapku, obliekol šaržový kabát a podal ruku tetke, ktorá tam so zopätými rukami stála a plakala.
Peter šiel vedľa biriča so sklopenou hlavou a za nič na svete by sa bol okolo seba nepozrel. Hanba, zlosť, ľútosť, to všetko sa striedalo v jeho duši, a keby sa nebol hanbil, bol by plakal, až by sa boli hory zazelenali. Keď ho birič priviedol na zámok, prikázal pán vrchný, aby ho dali do väzenia, pretože dostal hostí a nemá kedy ho vypočúvať. V tom okamihu sa rozkaz vykonal. Sotva sa dvere za biričom zavreli, hodil sa Peter na slamu a horko plakal, horkejšie než na pohrebe vlastnej matky. Neskoro v noci zaspal, ale celú noc ho desili strašné sny, v ktorých najstrašnejšou osobou bola zlá macocha.
Zavčasu ráno ho predvolali k pánovi vrchnému, a tam sa predniesla žaloba.
„Do hrdla luže, milostivý pane!“ vykríkol Peter, keď začul krivé obvinenie macochy. „Prsteň je môj, zdedil som ho po mame, o to druhé veno, čo som mal dostať, o to všetko ma pripravila. A teraz sa opovažuje povedať, že som ju okradol! Aby jej jazyk uschol!“
„Takú pesničku vie spievať každý,“ odpovedal nahnevane pán vrchný. „Povedz, kde máš prsteň, a nerob zbytočné okolky, inak ti dám vyťať desať.“
„Milostivý pane, nerád by som radil niekomu, aby sa ma krivo dotkol! Zdravé údy by určite neodniesol.“
„Ty sa opovažuješ mi vzdorovať? Chyťte ho!“
Birič a ešte jeden chceli Petra odviesť, ale on ich tak rázne od seba odhodil, že ďaleko odleteli, a takmer by aj pána vrchného boli na zem zrazili. Pán vrchný pobehoval po izbe a biriči stáli ako hafani. Peter mal päste zaťaté a raz blednul, raz červenel. Zrazu dostával zmodrený nos pána vrchného svoju prirodzenú pivonkovú farbu a nadutá huba sa uškrnula. Prikázal, aby Petra odviedli, sám si sadol k stolíku a písal. Ráno, keď sa macocha prišla pýtať, ako to dopadlo, hovoril pán vrchný, že dal Petrovi biely kabát.
Zatiaľ viezli Petra zviazaného do mesta. Ležal ako bez zmyslov, a až keď ho na miesto priviezli a odovzdali, videl, kde je a čo sa z neho stať má. Odjakživa mal odpor k vojenskému stavu, a teraz mal byť sám vojakom; tu si môže každý pomyslieť, s akou chuťou šaržový kabát vyzliekal a vojenský odev obliekal! To sa mu až vtedy vnútornosti krútili, keď ho pán desiatnik cvičil.
Často škrípal Peter zubami, tlačil prsty do zbrane, a pánovi desiatnikovi by sa bolo viedlo ako tupým roháčom, keby si nebol spomenul na uličku, ktorej sa bál ako smrti.
Jedného dňa dostal na niekoľko hodín dovolenku a šiel von do poľa. Dávno sa necítil taký blažený ako v tej chvíli, zhodil zo seba tesný odev, prevesil si ho cez plece a veselo kráčal, ako keby šiel na hody. Na jednej strane šlo šesť kosačov voľným krokom po poli ako morová rana, a plné klasy skláňali zlaté hlavičky pod ostrými kosami. Druhá strana bola živšia. Uprostred poľa stál rebrinový voz s volmi a paholok, na ktorého klobúku sa pekná kytka červenala, nakladal naň mandele, chlapci viazali, dievčatá nosili a podávali. Z každej tváre sa pot len lial, každá mala ruky krvavé a opuchnuté od strniska a slnečnej páľavy, ale nikto sa na to neobzeral, všetci chvíľami veselo spievali a po poli sa vyšantili.
„Pomáhaj pánboh!“ pozdravil Peter, keď prišiel bližšie k nim.
„Daj to pánboh, poďte nám pomôcť!“ kričali dievčatá.
Peter rýchlo hodil kabát na zem a pustil sa do práce a pritom si spieval a dievčatá doberal. Tie sa spočiatku čudovali, ale za malú chvíľu s ním zaobchádzali, ako by medzi nimi bol odjakživa. Keď bol voz plný, položili navrch žrď, jedna vyliezla hore a zavesila na predný koniec veniec z klasov, nevädze, kúkoľa a divokého maku, paholok plesol do volov, dievčatá a chlapci vzali na plecia hrable, podávadlá a iné náradie, Peter svoj kabát, a spievajúc sa uberali všetci za vozom. Doma rozprávala čeľaď gazdinej, ako im pán vojak pomáhal, a gazdiná mu hneď doniesla hrnček dobrej smotany s chlebom. Peter to rád prijal, potom sa rozlúčil a šiel, ale nie k mestu, ale k lesu. Slnko už dávno zapadlo a Peter ešte kráčal, až prišiel po polnoci na vŕšok, odkiaľ videl dedinu, v ktorej sa narodil. Bol rád, že si bude môcť vydýchnuť, lebo na celej ceste ani nezastavil a stále sa strachom chvel, ako by ho desiatnik za krk držal. V dedine ešte všetko spalo, len štekot psov a spev kohútov rušil ticho. Pri tetinom statku preskočil Peter cez plot do záhrady, ticho sa kradol cez dvor až k dverám. Čierny začal vrčať, ale Peter povedal:
„Ľahni, Čierny, ľahni!“ a pes sa pokojne položil, lebo spoznal hlas bývalého pána, ktorý s ním často na poli obed zdieľal.
„Tetka, otvorte!“ šepkal ticho Peter a klopal na okienko.
„Každý dobrý duch chváli Hospodina,“ zajachtala tetka a prekrížila sa.
„Ale nekrižujte sa a poďte mi radšej otvoriť; veď som to ja, váš Peter.“
„Ideš na dovolenku?“ pýtala sa stará, keď odtiahla závoru.
Ale Peter jej neodpovedal a vkĺzol do izby. Tetka šla za ním, vzala z pece trúd, a keď rozkresala, zapálila lúč a posvietila Petrovi do očí, ktorý po izbe prechádzal, videla, že je celý zadychčaný, bez kabáta a bez čiapky.
„Chlapče, ty divne vyzeráš, čo sa to s tebou robilo?“
„Ušiel som z vojny, lebo ma tam trýznili. Verte, keby som tam bol dlhšie zostal, že by ma boli obesili. Teraz mi dajte len rýchlo moje šaty, prezlečiem sa a pôjdem ďalej. Tento odev uložte, aby ho u vás nik nenašiel, keby ma tu predsa hľadali, čo sa však nestane, lebo som hodil čiapku do rieky, aby si mysleli, že som sa utopil.“
„Svätý Ján Nepomucký, čoho sa na tebe dočkám!“ Tak sa tetka križovala a šla popredu do komory, kde mal Peter stáť truhlicu, potom urobila na ohnisku ohníček a uvarila chlebovú polievku. O malú chvíľu prišiel Peter prezlečený v sedliackom odeve a pri jedle rozprával starenke svoje nehody. Napokon si posadil široký klobúk na hlavu, do vrecka vzal kus chleba, a rozlúčiac sa s plačúcou tetkou, ktorá mu ešte na cestu dva krajce pridala, potichu ako prišiel, zasa odchádzal. Pohladil Čierneho po chrbte, preskočil cez plot, obzrel sa smutne na statok zosnulých rodičov, v ktorom jedovatá macocha spala, a potom sa uberal do sveta hľadať službu.
Kým bol v bližších krajoch, nepýtal sa po nijakej službe, až prišiel ďalej. Tu sa zastaví v jednej dedine a zamieri do veľkého statku. Sedliak stál na prahu, štvrť bochníka chleba v ruke, kus nátierky, a desiatoval.
„Pochválený buď Ježiš Kristus, gazda!“ pozdravil Peter.
„Naveky; čo by si chcel?“ pýtal sa s plnou hubou sedliak.
„Či by ste nepotrebovali paholka. Prišiel som z vojny a hľadám si službu.“
„Vysluhovaný vojak? Tak mladý? Ty si bol asi dobrá kvetinka, keď s tebou ani na vojne nevedeli vyjsť! Ráno aby ležal na poličke chlieb, na stole karty a za stolom dievča, to majú títo páni najradšej. Ja by som musel robiť paholka a ty by si robil gazdu. Choď s pánom Bohom.“
Peter začínal sedliakovi vyvracať zlé mienenie, ale ten ho poslal k čertovi, obrátil sa a šiel dnu. Petrovi líca len horeli, ako sa hanbil, že ho sedliak tak zhanil, ale čo mal povedať? V druhej dedine si umienil, že pôjde k správcovi o službu žiadať, a že o vojne ani necekne, aby sa mu zasa tak nedarilo. Príde k bráne, vezme za kľučku, ťažké dvere sa otvoria a prenikavý hlas zvončeka nad nimi sa ozve po celom dome. Z kuchyne vybehne gazdiná, za ňou tri mačky. A pýta sa Petra, čo chce.
„Chcel som sa spýtať pána správcu, či by nepotreboval paholka. Otec mi umrel, na mňa sa málo dostalo, musím ísť slúžiť.“
„Spýtam sa,“ odpovedala gazdiná a šla do izby, kde pán správca s dvoma hosťami hral karty.
„Vonku je sedliacky chasník a pýta sa po službe; zdá sa byť poriadny chlapec. Na budúci týždeň pôjde náš paholok preč, myslela som, keby ste s ním ráčili prehovoriť.“
„Teraz mi daj pokoj, nech ide k čertovi! Alifer!“ odpovedal pán správca, vyhodil kartu, a gazdiná sa hnala z dverí. Peter začul správcovu odpoveď až vonku, a dal zbohom a nevrlo dverami buchol. „Už vidím, že nedostanem v dedine službu, pôjdem radšej do mesta,“ povedal si sám pre seba a šiel k mestu. Ale ani v meste sa mu nevodilo lepšie, lebo ho poslal aj ten najbohatší kupec k čertovi, a ešte mu nadal do sedliackych hlupákov.
„Keby som len vedel, kade do pekla, išiel by som tam rovno cestou, a možno že by som dostal u čerta lepšiu službu ako u tých nemilosrdných ľudí.“ Tak nariekal Peter v lese na trávniku, kam si celý zmorený ľahol. Krajce od tety boli preč, čo si teraz počať? A bolo mu už ľúto, že ušiel z vojny. Tu ide okolo pekne oblečený pán.
„Pochválený buď Ježiš Kristus!“ pozdravil Peter a zodvihol klobúk, ale pán neodpovedal a šiel ďalej, kým sa zasa neobrátil a nepýtal sa Petra, čo sa mu stalo, že sa zdá byť smutný a mrzutý.
„Kto by sa nehneval,“ odpovedal Peter a pomaličky vstával, „veď je na svete čoraz horšie. Na troch miestach som prosil o službu, a všade ma poslali k čertovi. Naozaj by som k nemu išiel, keby som vedel, kade tam.“
„A nebál by si sa ho?“ pýtal sa pán.
„Nebojím sa ani celého pekla,“ odpovedal ľahostajne Peter.
„Tak sa na mňa pozri, ja som ten, koho hľadáš,“ povedal pán a premenil sa na čerta. Ale Peter sa ani nehol a pokojne si čerta prezeral. Nato mu čierny povedal, aby šiel k nemu do služby, že nebude mať veľa čo robiť a že sa mu bude dobre dariť, ak bude pritom poslušný, že ho za sedem rokov pustí a štedro obdaruje. Peter podal čertovi ruku, ten ho vzal okolo tela, vzniesol sa s ním do vzduchu, a kým sa Peter spamätal, boli v pekle. Tam mu dal čert kožené šaty a viedol ho do jednej siene, kde stáli tri kade, pod ktorými horelo. A povedal čert Petrovi:
„Tvoja práca po celých sedem rokov bude pod tie kotly prikladať. Pod prvý kotol dáš za deň štyri polená, pod druhý kotol dáš osem, pod tretí dáš dvanásť. Len maj na pozore, aby ti oheň nevyhasol, a nikdy sa do kotlov nepozeraj, inak ťa bez platu vyženiem. Ak však budeš poslušný mojich slov, nebudeš pykať.“
Keby to nebolo v pekle, mohol Peter povedať, že sa má ako v nebi. Jesť a piť mal do sýtosti, a práce málo; keď chcel, prechádzal sa po záhrade, keď nechcel,
sadol k čiernym kamarátom, a tí rozprávali také kúsky, že mohol od smiechu puknúť. Pod kotly prikladať nezabudol a veká odkryť mu ani nenapadlo. Raz mu bolo, ako keby v kotle niečo zabrblalo, a bežal k čertom to oznámiť, tí mu však odpovedali, že to nie je ich starosť, a Peter šiel zasa ku kotlu, hovoriac:
„Nuž, pre mňa nech sa to tam na škvarok spáli, ja sa tam nepozriem.“
Už sa to Petrovi videlo veľmi dávno, čo ho čert do služby prijal, a tak sa ho raz pýta, ako dlho má ešte slúžiť.
„Zajtra uplynie sedem rokov, čo si u mňa,“ odpovedal čert.
Peter bol rád, lebo sa mu v posledný čas predsa cnelo za svetom. Na druhý deň nato vojde čert k nemu, práve keď prikladal, a povedal:
„Dnes, Peter, máš odslúžené; aby si sa nemusel s toľkými peniazmi vláčiť, vezmi tento mešec, kedykoľvek ho rozviažeš a povieš: ‚Syp, vrecúško,‘ vysype ti toľko dukátov, koľko budeš chcieť. Maj sa dobre, Peter; myslel som, že u nás ešte zostaneš, lebo na svete aj tak veľa nevyužiješ, ľudia sa ťa budú báť, pretože si sa už sedem rokov nemyl, sedem rokov vlasy ani nechty nestrihal.“
„Veru na moju vieru, na to som ani nepomyslel. Ale to je hneď, voda a nožnice všetko napravia. U vás predsa nezostanem.“
„Od tej černoty si nepomôžeš, len keby som ti dal dobrú radu. Zatiaľ ostaň, aký si, a choď do sveta; keď budeš chcieť, pomôžem ti. Keby sa ťa ľudia pýtali, kto si, povedz, že si čertov švagor, a nebudeš luhať.“
„Ale počúvaj, pane čerte, keď som ti všetko tak poriadne obstaral, mohol by si mi teraz povedať, čo v tých kotloch tkvie.“
„Pozri sa teda,“ povedal čert a odkryl prvé veko. Peter videl svoju macochu.
„Máš šťastie, že som to skôr nevedel, inak by som bol miesto štyroch osem polienok priložil,“ vykríkol Peter zúrivo. V druhom kotle bol pán vrchný, v treťom pán desiatnik.
„Vidíš,“ povedal čert a priložil na oheň, „v týchto kotloch sa varia nemilosrdné srdcia.“ Nato sa Peter s čertmi rozlúčil, pán ho vzal na chrbát a doniesol opäť do hájika, v ktorom pred siedmimi rokmi sedel. Keď stúpil na zem, otriasol sa, strčil mešec do vrecka a šiel do blízkej dediny. Ale len čo prišiel k prvej chalupe, začali deti kričať, ako keby ich na nože brali, všetko sa to rozutekalo a volalo:
„Ocko, mama, čert, čert!“ Ľudia vybiehali z chalúp, ale každý hneď zasa hlavu schoval, prekrížil sa a dvere zavieral. Peter zamieril do hostinca; hostinský i jeho žena stáli na prahu, keď Peter vchádzal do brány.
„Zachráňte dušu, to je čert!“ Tak vykríkli obaja, chceli utekať, ale v strachu a chvate vrazili jeden do druhého, a obaja na zem padli; kým sa zasa pozbierali, stál Peter pri nich a smial sa.
„Dajte mi piť!“ prikázal a šiel do izby. Ale hostinský sa bál ísť za ním; až keď sa trochu spamätal a Peter neustále piť žiadal, šiel do maštale, kde viazal pastier seno, a zavolal ho dolu. Dal mu do ruky džbánok a povedal:
„Jurko, dones ten džbánok piva do izby, sedí tam škaredo zarastený človek, ty sa ho však nemusíš báť.“
Jurko vzal džbánok a šiel, ale keď otvoril dvere a zbadal Petra, pustil pivo na zem a dverami tresol, až sa okná otriasli.
„Hlúpy chlapec!“ povedal zlostne hostinský, „choď hneď, kam ťa posielam, inak dostaneš výprask a džbánok ti zrazím z mzdy.“ Jurko bol úbohý sirota a slúžil hostinskému za stravu a tri zlaté ročne. A natočil trasúcou rukou opäť piva, v duchu si spomenul na svojho patróna a otvoril dvere.
„Poď len, chlapče!“ volal ho Peter, „ja ti nič neurobím, som človek ako ty.“
Týmito slovami upokojený dodal si Jurko srdca a pristúpil až k samému Petrovi, ale do očí sa mu nepozrel a nohy sa mu pod ním triasli ako osika. Peter sa ho začal vypytovať, odkiaľ je, u koho slúži a ako sa má. Spočiatku mu rozprával Jurko zajakavým hlasom svoj príbeh, ale čoraz viac sa osmelil, zabudol, že je u čerta, a bez bázne sa naňho pozeral a rozprával. Peter ho ľutoval, že toľko zakúša, a prikázal mu, aby zložil čiapočku. Jurko poslúchol a Peter mu ju nasypal plnú dukátov.
„A čo si počnem s toľkými peniazmi?“ pýtal sa Jurko, nepoznajúc ich veľkú cenu.
„Rob s nimi, čo chceš,“ odpovedal Peter.
„Ja viem, čo urobím, Kudrnovic a Bartošovic pastierom dám trochu; oni nemajú ani topánky, ani kamizolu na zimu, a často so mnou plakávajú; to ostatné doniesem pánu kantorovi. Keď mi mama umrela, hovoril, že by si ma nechal a naučil ma písať a čítať, keby len nemal sám toľko detí. Teraz mu dám všetky tie peniaze, a on ma naučí čítať a písať, a ja u neho zostanem. Bude to dosť, pane čerte?“
„Ak nebude, pridám ti.“
Jurko skákal po izbe, a vybehnúc von, všetkým ľuďom to ukazoval. Hostinský a hostinská a ešte mnoho iných, keď to zazreli a od Jurka počuli, ako s ním čert hovoril a že nemá ohnivý jazyk ani rohy, dostali chamtivosť, osmelili sa a šli k čertovi prosiť o peniaze. Ale Peter sa k tomu nemal. Zostal v hostinci cez noc. Sotva zaspal, schmatol ho niekto za ruku, a keď sa prebral, spoznal čerta, bývalého pána.
„Vstaň a choď do komory,“ povedal čert, „hostinský chce zabiť úbohého sirotu pre tie peniaze.“
Peter vyskočil, otvoril dvere a vletel do komory, práve keď chcel hostinský chlapcovi nôž vraziť. Ako sa však zľakol, keď videl pred sebou stáť Petra.
„Ty hriešnik!“ kričal tento, „priprav sa, pôjdeš so mnou do pekla, kde sa v žeravom oleji variť budeš.“
Hostinský odpadol a Peter ho odvliekol do izby; keď prišiel k sebe, kľakol pred Petrom a za všetko na svete ho prosil, aby mu to odpustil, že sa polepší.
Peter však povedal:
„Od tejto chvíle musíš Jurka ako vlastného syna chovať; daj ho učiť a dobre s ním zaobchádzaj. Ak tak neurobíš, v tej chvíli ťa do pekla odnesiem, lebo poznám tvoje myšlienky a v okamihu sa ocitnem pri tebe, keby som bol akokoľvek ďaleko.“ Hostinský všetko sľúbil, a aj to dodržal; odvtedy bol dobrým človekom a Jurkovi pravým otcom.
Čoskoro sa dozvedel aj knieža o Petrovi, že rozdáva samé dukáty. A odkázal mu, aby k nemu prišiel, ale Peter ho pozval k sebe, a pýtal sa hostinského, čo je to za človeka.
„Ba čo, náš knieža by nebol najhorší, ale má dve dcéry po nebohej prvej pani, tie rozhadzujú hrôzu peňazí, a ak im chce vyhovieť, musí ľud utláčať, pretože je veľmi zadlžený. Aj druhá pani už umrela, a zanechala dcéru Angelinu; to je dievča, nič iné ako anjel, tak milá, tak dobrá, že by človek pre ňu do ohňa skočil. Tej aby sa až do smrti dobre darilo, ale tie dve keby chcel čert vziať.“ Tak povedal hostinský, ale rýchlo sa plesol cez hubu, lebo zabudol, že pri ňom stojí.
„Nič si z toho nerob, veď ja sám čert nie som, ale jeho švagor.“ Hostinský si však myslel, že to je skoro jedno.
Keď knieža prišiel, zľakol sa, keď uvidel škaredého Petra, predsa však s ním jednal ako s najväčším pánom, pozýval ho k sebe na zámok, a napokon ho prosil o nejaké peniaze. Peter povedal kniežaťu, že mu dá peňazí, koľko bude chcieť, ak súhlasí, aby si jednu z jeho dcér vybral. Knieža sa zamyslel, napokon sa však opýtal, ktorú by chcel.
„Ktorúkoľvek,“ odpovedal Peter a sľúbil, že sa príde na nevestu pozrieť.
Knieža bol chytrý, nepovedal dcéram ani slova, že peniaze dostal, a keď sa pýtali, aká je to obluda ten čertov švagor a či mu dal peniaze, odpovedal im takto:
„Ak chcete krajinu udržať a mňa šťastným urobiť, musí byť jedna z vás jeho ženou, inak peniaze nedostaneme. Je síce taký škaredý, ale keby si vlasy a nechty ostrihal a trochu sa umyl, bol by aj pekný. Ak peniaze nezískame, vojsko ma opustí a ľud sa vzbúri.“
Staršie dve kňažné sa nafúkli, ústa ohrnuli a pyšne prehodili:
„Z nás dvoch, otec, si žiadna takú obludu nevezme. My sme kniežacie dcéry a nezahodíme sa, keby aj celá krajina mala zahynúť.“
„A čo si počnem?“
„Otec, keď na tom záleží tvoje blaho a blaho celej krajiny, ja sa obetujem, a boh mi sily popraje.“ Tak povedala tichým hlasom s bledou tvárou Angelina, najmladšia dcéra.
„Moje dobré dieťa!“ povedal knieža a s plačom pobozkal svoju dcéru. Sestry sa jej vysmiali a posmešnými slovami jej srdce rozrývali:
„Keby to bol aspoň Lucifer, mohla by si byť kňažnou, ale jeho švagrovou, to nestojí za to.“
Angelina radšej odišla, aby nepočula bohaprázdne táranie svojich sestier. Boli to také prostopášne dievčatá, že im nebolo ďaleko-široko rovno. Na druhý deň ráno prišiel Peter na zámok; keď ho staršie sestry videli, boli rady, že na sobáš nepristali, ale Angelina náhle odpadla, a keď ju priviedli k sebe, bola biela a studená ako z mramoru. Knieža ju viedol sám k ženíchovi, ktorý si ľahko pomyslel, prečo sa nevesta tak trasie a bledne, a povedal prívetivým hlasom:
„Môžem veriť, krásna kňažná, že sa vám nepáčim; ale nebojte sa ma, však ja budem krajší a milovať vás budem ako oko v hlave.“
Angelina počúvala rada jeho príjemný hlas, ale keď sa naň pozrieť musela, bolo jej, ako by po nej smrť siahala. Peter to dobre pozoroval, a preto sa ani dlho nezdržal, dal otcovi peniaze, koľko ich žiadal, dohovoril s ním, že bude o osem dní svadba, a potom odfrčal. Zo zámku pospiechal do hájika a volal, čo mu hrdlo stačilo, na čerta. Sotva ho ten začul, už stál pri ňom.
„Čo žiadaš, švagor?“ pýtal sa.
„Aby si ma urobil takým, aký som bol predtým; čo by som z toho mal, že si mi pomohol ku kniežacej neveste, keď by sa na mňa nemohla ani pozrieť?“
„Poď so mnou, švagríček, za chvíľu budeš ako vylúpnutý.“
Rýchlo sa Peter čerta chytil, a ten ho odniesol Boh vie do ktorej krajiny a postavil ho pri malej studničke.
„V tej studničke sa umy, a budeš krajší, než si bol kedykoľvek predtým.“ Peter skočil do nej celý, a vyliezol krásny ako panna.
„Švagríček, za tie peniaze ti tak neďakujem, ako za to, že si ma urobil takým pekným. Teraz ma bude mať Linka rada.“ Od samej blaženosti padol čertovi okolo krku, a obaja leteli do veľkého mesta, kde si Peter nakúpil krásne šatstvo, kočiare, kone, najal sluhov, a ako nejaký princ sa k neveste vrátil.
Bolo to deň pred svadbou; nevesta chodila po izbe ako tieň a so strachom pozerala, či ženích nejde. Sestry boli vyklonené z okna, hovorili bezbožné reči a čakali, kedy privezie veno. Tu ide celý rad vozov, koní a ľudí, na čele však prekrásny kočiar, v ktorom sedí skvostne vystrojený mladík. Vyskočí z voza, beží hore, a keď vojde do izby, vezme Angelinu za ruku a prosí o odpustenie, že ju tak dlho trápil a v tej príliš škaredej postave sa jej ukazoval.
„Ale o to radšej ťa budem mať, moja Angelínka, lebo viem, aká si predobrá.“
Že sa Angelínke pekný ženích páčil a že mu teraz bozk neodoprela, to nemusím ani písať, každý to sám uhádne.
Sestry stáli pri okne ako primrazené.
Zrazu ich vzal zozadu niekto okolo tela, ony sebou mykli, obzreli sa a videli medzi sebou čerta.
„Len sa nezľaknite, nevesty spanilé, veď nie som žiadny pobehaj, ja som sám knieža. Čo som povedal, Peter, že budeš mojím švagrom! Vidíš, teraz mám za jednu dve.“ Tak povedal knieža pekelný a zmizol s bezbožnými sestrami.
Peter bol dobrým, bohatým kniežaťom a Angelina bola matkou svojim poddaným.