Múdra princezná

Dvaja remeselníci išli svetom. Raz prídu k peknému zámku a cez plot sa obaja pozerajú do záhrady, kde sa prechádzala krásna kňažná.
„Bořek, vieš, čo by som si prial?“ pýtal sa jeden z nich, mladý pekný chlapec.
„Azda aby si bol pánom toho zámku, nie?“ odpovedal Bořek.
„Chyba lávky, neuhádol si! Tú princeznú by som chcel.“
„Jurko, Ty nie si hlúpy; ja som myslel len na jedno, ale Ty myslíš na princeznú aj na zámok. Ale nerob si darebné chúťky a poď, máme ešte pekný kus cesty pred sebou.“
„Bořek, čertovi by som dušu dal, keby som dostal tú princeznú.“
„To by som teda nedal,“ odpovedal Bořek a ťahal Jurka od plota. Išli až do chladného boru, bližšie k mestu, a tam si v tieni ľahli, aby umorené údy trochu odpočinuli. Bořek zaspal, sotva si ľahol, ale Jurko nemohol za nič zaspať, neustále myslel na krásnu princeznú. Vtom ide okolo mládenec zelene oblečený a keď videl, že Jurko nespí, zastavil sa pri ňom.
„Dobré zdravie, mladý, kam idete?“ pýtal sa Jurka.
„Veď chodíme tak svetom, ale ja som už toho sýty, človek pri tom vystojí ako pes.“
„To rád verím, najlepšie je byť pánom.“
„No to sa vie, že je, len keby ním mohol byť každý.“
„Veď niekedy to závisí len od vôle.“
„Čo na vôli, oni by si ľudia všeličo žiadali, keby sa im to splnilo. Ja napríklad by som chcel mať tú princeznú z neďalekého zámku, a hovoril som už predtým, že by som čertovi dušu dal, keby som ju dostal.“
„Myslíš to naozaj?“
„Vážne, naozaj.“
„Tvoje želanie sa Ti má splniť. Ja som čert, a keď sa mi zapíšeš, za štvrťhodinu budeš bohatým princom a môžeš ísť za princeznou, ktorá si Ťa obľúbi a za manžela si Ťa vezme. Tu je lístok a pero, natrhni si malíček a krvou sa podpíš.“
Bez rozmýšľania vzal Jurko tŕň, natrhol si malíček a krvou sa čertovi na lístok podpísal.
„Tak, teraz si môj. A o koľko rokov si mám po Teba prísť?“
„No ja myslím, že o dvadsať rokov; keď užijem tak dlho lásky krásnej princeznej a svetských rozkoší, pôjdem rád s Tebou.“
„Dobre teda, tu máš váčok plný dukátov; nech z nich uberáš, ako dlho chceš, bude vždy plný. Rozviaž svoj vak, máš tam svoje šaty premenené na kniežacie. Obleč sa a za hájikom na Teba čaká niekoľko sluhov s koňom pre Teba pripraveným. Sadni naň, choď k zámku a daj si meno nejakého princa alebo kniežaťa.“
„Ale veď ja neviem tak rozprávať, ako sa na kniežaťa patrí, a v prvom okamihu sa prezradím.“
„O to sa nestaraj, budeš vedieť všetko, na čo si pomyslíš, a všetko sa Ti bude veriť. Len choď, kým sa Tvoj kamarát nezobudí.“
Nato čert zmizol a Jurko, rozviazal vak, našiel naozaj skvostné šaty a začal sa obliekať. Potom šiel za hájik, kde mu už vyparádení sluhovia v ústrety prichádzali a viedli bujného koňa. Jurko sa naň vyšvihol tak šikovne, ako keby bol u najslávnejšieho podkoniho vo výcviku býval. Nato sa obrátili ku kniežaciemu zámku.
Bořek sa medzitým zobudil, a keď Jurka vedľa seba nevidel, myslel, že šiel napred; pozbieral teda svoje veci a ponáhľal sa ďalej. Nechajme ho ísť, kam chce, a nazrime, čo sa zatiaľ v zámku robilo.
Mladá princezná bola ešte v záhrade, keď Jurko do zámku prišiel. I dal sa u kráľa ohlásiť, že je ten a ten princ z tej a tej krajiny, aby mu knieža dopriaľ krátke pohostinstvo vo svojom zámku.
Kráľ ho s veľkou úctivosťou prijal a hneď sa izby chystali a sluhovia museli vaky a veci princove, ktorými ho čert zásobil, do nich nosiť. Skvostná tabuľa bola pripravená a Jurko sa obliekol do samého zlata, aby sa len princeznej zapáčil. A to sa mu skutočne aj podarilo. Ako ho princezná zazrela, hneď sa jej zapáčil, a jediné jej želanie bolo, aby pekný princ u nich navždy zostal. Ale Jurko sa tiež okolo nej točil ako na praslici a od úst sa mu len prášilo; mal radosť sám zo seba, že mu reč plynie ako voda. Keď bol nejaký deň v zámku, robil, akoby chcel už preč, zatiaľ však mal strachu dosť, či ho pustia.
Ale princezná sa otcovi zverila a prosila ho, aby princa dlhšie zdržiaval; to otec aj urobil, a Jurko zostal rád, lebo pozoroval, že je rád videný. Jedného dňa bol s princeznou osamote, i využil tú chvíľu, odhalil jej svoju lásku, a keď počul, že aj ona jeho miluje, šiel k otcovi a žiadal o jej ruku. Povedal, že nemá žiadne kniežatstvo, preto vraj, že je najmladší syn otcov, ale že si môže v tejto chvíli aj to najväčšie kúpiť. Bez všetkých prekážok ich starý knieža požehnal a Jurka za svojho spoluvládcu ustanovil. Čoskoro sa slávila svadba, a Jurko bol ako v nebi!
Ľudia ho mali radi, lebo bol dobrý a nikomu bez príčiny neublížil. Za niekoľko rokov nato zomrel starý kráľ, a Jurko bol sám panujúcim kniežaťom.
Už mal dvoch synov a dcéru a žil so svojou manželkou veľmi šťastne. Niekedy však spomenul na čerta, ale vždy si myslel:
„Ešte je do toho času dlho, kto vie, čo sa nestane.“
Ale čas ten ubehol ako nič, a už chýbal do dvadsiatich len rok. Keď sa Jurko spamätal, zľakol sa tej krátkej lehoty tak, že od strachu dňom i nocou spať nemohol. Bledý ako tieň chodil po zámku a s bolesťou sa pozeral na svoje deti a na svoju drahú manželku. Čo by ušlo oku milujúcej manželky! Často sa Jurka pýtala, čo mu chýba, ale on sa všelijako vyhovárajúc nikdy príčinu povedať nechcel. Tak to trvalo celý rok, a už mu zostával len deň. Celý deň nič nejedol a zamkol sa do svojej izby, aby nevidel slzy manželkine a jej otázkam sa vyhol. Večer sa však dvere samy otvoria a do nich vkročí zelene oblečený mládenec.
„No Jurko,“ povedal bledému kniežaťu, „či si už spomenul, že je dnes dvadsať rokov a že máš ísť so mnou?“
„Bodaj by som zabudol; ale vidíš, mám ešte všeličo na riadenie, ešte som sa nerozlúčil so svojou manželkou, dopraj mi ešte tri dni.“
„To Ti urobím, a omnoho viac. Vyvoľ si počas troch dní každý deň jednu vec, nech je to čokoľvek, a ak by som Ti to nebol schopný urobiť, dám Ti ceduľku späť, a už nijaké právo k Tebe mať nebudem.“
Jurko poďakoval čertovi a bol mu veľmi vďačný, lebo sa domnieval, že čerta azda nejako oklame. Omnoho veselší vyšiel z izby a šiel ku kňažnej, aby sa s ňou potešil. Kňažná, vidiac úsmev na tvári svojho miláčika, bola tiež veselšia; išli spolu na prechádzku.
„Povedz mi, drahá, čo by Ťa tak tešilo, keby si to ešte mala?“ pýtal sa Jurko, dúfajúc, že sa od manželky niečo dozvie, lebo si nemohol na nijakú prácu pre čerta spomenúť.
„Ja mám všetko, a len by som si priala, aby si bol veselší.“
„Veď som už zase dosť veselý. Ale povedz predsa, veď je to len reč. Akože by si ešte chcela mať zámok vyzdobený?“
„Náš zámok je spredu dosť pekný, ale zozadu nie je nijaký výhľad. Keby tá krutá skala nebola, bolo by to lepšie.“
„Máš pravdu,“ odpovedal Jurko a hneď si umienil túto prácu čertovi uložiť. K večeru stál čert pred kniežaťom a pýtal sa ho, čo žiada, aby urobil.
„Ja chcem, aby si mi do rána skalu, ktorá nám vzadu celý zámok zatieňuje, zrovnal.“
„Má sa Ti to stať, ako žiadaš,“ odpovedal čert a odišiel.
Knieža myslel, že to čert neurobí, a že mu zostane viac času, ale veľmi sa zľakol, keď ráno vstal, a pristúpiac k oknu, širokú pláň uzrel, na ktorej po skale ani pamiatky nebolo. Ide pre manželku a ukazuje jej to.
„Pre Boha, muž, Ty máš spolok s čertom, alebo si čarodejník!“ zvolala kňažná a s údivom sa pozerala von.
„To by som Ti bol už dávno takú radosť urobil, ale ja sám neviem, čo sa to stalo, azda nejaký škriatok našu rozmluvu včera počúval. Prajže si teda naschvál ešte nejakú vec, či sa aj tá splní!“
Kňažná však bola múdra žena, ona vedela, že to nie je s dobrým a že jej manžel niečo strašné tají. Naoko teda povedala, že si praje celú tú širokú pláň premenenú na najkrajšiu záhradu, v ktorej by kvetín a byliniek a stromov zo všetkých krajov sveta bolo, a to všetko v plnom kvete. Ale v duchu si myslela: Počkaj, ak to zajtra bude, nepoľavím, Jurko sa mi musí priznať. Večer dostal čert úlohu na rovine záhradu urobiť, v ktorej všetky kvety a stromy zo všetkých dielov sveta byť majú. Čert to sľúbil a odišiel; keď sa ráno knieža zobudil, zarazila ho vôňa tisícerých kvetov, ktoré sa v najkrajšom kvete skvievali po rozsiahlej rovine. Bol to ďaleký krásny raj! Prišla aj kňažná, ktorej to pokoj nedal, a s hrôzou i záľubou spočinulo jej oko na rozkošnej kvetnici. Zrazu sa však odvrátila, vzala Jurka za ruku a povedala:
„Teraz, môj drahý muž, mi nesmieš dlhšie tajiť, že máš spolok s čertom. Ja to iste viem, a radšej mi povedz, na ako dlho si zaviazaný, aby som Ťa mohla potešiť alebo Ti dobrou radou pomôcť.“
„Už je neskoro, srdce moje, dnes je posledný deň, večer príde ešte pre jednu vec a potom som jeho.“ Nato Jurko od začiatku až do konca povedal, čo bol a čo sa s ním stalo. Kňažná mu rada všetko odpustila, pretože ho veľmi milovala a vedela, že iba z lásky k nej zhrešil.
„Nebuď smutný a nenariekaj, nech si toho nikto nevšimne. Budeme veselí, a keď večer príde čert, pošli ho len ku mne. Ja si dovtedy niečo vymyslím.“
Jurko bol ako znovuzrodený a všetka ťarcha z neho spadla. Hneď šiel so svojou manželkou a celý deň bol s deťmi veselý, ako by nikdy nič nebolo. Večer sa v určitý čas čert dostavil:
„Čože si dnes vymyslel?“ pýtal sa kniežaťa.
„Choď len k mojej panej, ona Ti povie, čo chce, ja už nič neviem.“
Čert vošiel do izby kňažninej, ktorá ho už očakávala.
„Ty si ten čert, čo máš môjho manžela odniesť?“
„Áno.“
„Môžem si teda namiesto neho vyvoliť jednu vec, nech je to čokoľvek?“
„Áno.“
„A ak mi to neurobíš, nemáš naňho viac moci?“
„Nemám.“
„Dobre teda; poď sem a vytrhni mi tri vlasy z hlavy; ale nesmie ich byť viac ani menej, a nech ma to ani trochu nebolí.“
Čert sa zamračil, pristúpil bližšie k panej a rázne vzal tri vlásky a vytrhol. Ale pani predsa vykríkla:
„Vidíš, to máš už jednu zárezku, ja som Ti povedala, nech ma to ani trochu nebolí, ale nech, to Ti prepáčim, teraz vezmi tie tri vlasy a zmeraj ich.“
Čert ich zmeral a pani opäť povedala:
„Teraz mi urobíš tie vlasy každý o dva lakte dlhší, ale nie aby si myslel nastaviť ich, tie isté natiahni, aby boli každý o dva lakte dlhší.“
Čert sa chvíľu na ne díval, ale nevedel si rady, prosil teda kňažnú,
aby mu dovolila vziať ich so sebou do pekla a poradiť sa s tovarišmi. Kňažná mu to dovolila, a čert s vlasmi zmizol.
Keď prišiel do pekla, zvolal všetkých svojich tovarišov, položil vlasy pred Lucifera na stôl a hovoril, čo sa s nimi stať musí.
„Tentoraz si prehral, múdrelin,“ povedal pán, „natrafil si na iného kosa. Čo s nimi? Ak ich natiahneme, pretrhnú sa, ak do nich buchneme, roztlčú sa, ak ich dáme do ohňa, spália sa. Nezostáva Ti nič iné ako sa vrátiť a namiesto vlasov odovzdať ceduľku.“
„Ó, ja k nej nepôjdem, mohlo by sa mi zle viesť.“
„Prečo si nedáš lepší pozor? Teraz choď a odovzdaj, čo Ti viac nepatrí.“
Čert musel ceduľku vziať a odovzdať tomu, komu patrila. Zletel teda do zámku, ale bojac sa tam vstúpiť, striehol pri okne, kým ho knieža neotvorí. Keď sa toho dočkal, hodil ceduľu do izby a zmizol. S nevýslovnou radosťou zdvihol Jurko ceduľku a bežal k svojej manželke, ktorá už vopred vedela, ako to dopadne. A žili spokojne až do smrti.