Ako hlúpik vyslobodil princeznú

Bol raz jeden chudobný človek a ten mal jednu jedinú kravu. Posielal s ňou na pašu svojich synov, ale len tých dvoch starších, najmladšieho radšej neposielal. Najmladšiemu sa to nepáčilo. Vraví otcovi:
„Ocko, pošlite ma tiež niekedy pásť kravu.“
„Čo ťa napadlo, Hlúpik,“ bránil sa otec, bál sa, že by Hlúpik kravu dobre nenapásol, alebo že by sa mu niekde zatúlala.
„Len ma pustite,“ vravel Hlúpik, „uvidíte, že aj ja viem, čo vedia bratia.“
Otec Hlúpikovi dlho jeho nápad vyhováral, ale potom povedal:
„Keď tak veľmi prosíš, choď si kravu pásť.“
Ráno dostal Hlúpik krajec chleba, vzal kravu za povraz a viedol ju za dedinu. Tráva za dedinou bola suchá a rástli tu bodliaky a žihľava.
„Úbožiatko,“ povedal kravi Hlúpik, „tu by si sa mi nenapásla. Počkaj, nájdem ti niečo lepšie.“
Ťahal kravu na povraze ďalej a ďalej, chvíľu ťahal Hlúpik kravu, chvíľu krava Hlúpika. Tak prešli pekný kus cesty, až prišli k veľkej rieke. Krava vliezla prednými nohami do rieky a Hlúpik si myslel:
„Aha, chce sa napiť,“ a popustil jej povraz. Krava vliezla do rieky aj zadnými nohami a ťahala Hlúpika za sebou rovno do stredu rieky. Hlúpik nepúšťal povraz. Keď mu voda siahala po krk, schmatol kravu za chvost a vraví si:
„Nech sa stane, čo sa stane, od kravy sa nepohnem.“
Plávali riekou a priplávali na druhý breh. Len čo boli na suchej zemi, ťahala krava Hlúpika ešte ďalej a ďalej, až prišli k nádhernému zámku. Brána do zámku bola otvorená a v zámku boli samé chlievy. Neboli to chlievy, aké mali v dedine, Hlúpik si mohol oči vyočiť. Žľaby zo zlata, jasle zo striebra a v nich najkrajšie a najskvostnejšie seno a bolo ho tam, že by stačilo pre celé stádo. Krava sa hneď k jedným jasliam postavila a pustila sa do sena. Keď sa nasýtila, ľahla si a prežúvala. Potom zase vstala a nažrala sa ešte raz a odviedla Hlúpika zase zo zámku. V rieke chytil Hlúpik kravu za chvost a priplávali k druhému brehu. Keď prišli domov, bežal sa otec aj bratia na kravu pozrieť.
„Takto napasenú kravu som ešte nevidel,“ povedal otec. „Hlúpik vie kravu pásť lepšie ako vy. Nech ju zajtra vyženie na pašu zase on.“
Bratia sa hnevali, že otec chváli Hlúpika, ale čo sa dalo robiť. Na druhý deň všetko išlo ako prvýkrát. Keď prišli za dedinu, krava odtiahla Hlúpika k rieke, Hlúpik chytil kravu za chvost a rieku preplávali. Došli do zámku, krava si tam pochutnala na voňavom sene, ľahla si a prežúvala. Ako tu ležala, pribehol malý čierny psík a dal sa do strašného štekotu. Hlúpik si myslel, že psík chce kravu pohrýzť, preto sa zahnal bičom a chcel udrieť. Psík uskočil a povedal ľudským hlasom:
„Nebi ma, zle by si pochodil. Príď zajtra zase a urob, čo ti poradím.“
„A čo?“ spýtal sa Hlúpik.
Psík odpovedal:
„Prines zajtra so sebou sekeru a odtni mi hlavu.“
Hlúpik sľúbil, a keď sa krava nasýtila, išli domov. Doma povedal otcovi a bratom, že zajtra pôjde na pašu zase. Bratia sa mračili, ale otec povedal:
„Však vy tak dobre pásť neviete. Len ho nechajte, nech ide pásť.“
Hlúpik si musel sekeru požičať od suseda, doma taký poklad nemali. Keď bratia videli Hlúpika so sekerou, smiali sa, len aby si niečo neurobil, a či vraj vie, za ktorý koniec sekeru držať. Hlúpik sa o bratov nestaral a ráno sa vydal na pašu so sekerou. Čoskoro sa dostali do zámku, krava chrúmala seno a potom si ľahla ako predtým a prežúvala. Sotva ležala, pribehol psík a povedal Hlúpikovi:
„Teraz poď so mnou, ale báť sa nesmieš.“
Hlúpik vzal sekeru a išiel za psíkom dlhou, predlhou chodbou. Na konci chodby psík prikázal:
„Odtni mi hlavu!“
Hlúpik sa zahnal sekerou a hlava odskočila. V tom okamihu stála pred Hlúpikom spanilá princezná a celý zámok ožil. Grófi, kniežatá, grófky v zamate a hodvábe, sluhovia v livrejách a samá žiara, iskrenie a zlaté a strieborné svetlá. Všetka šľachta pospiechala k princeznej s úctivými poklonami. Princezná padla Hlúpikovi okolo krku a spýtala sa ho, či nechce byť jej manželom. Hlúpik sa dlho nerozmýšľal. Kývol hlavou a svadba musela byť ešte ten deň.
Či kravu doviedol späť do dediny, neviem, na to sa musíte opýtať jeho otca.