O spievajúcej trstine

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kráľ, ktorý mal prekrásnu dcéru, a ten sa rozhodol, že ju dá za manželku tomu, kto z neďalekého lesa chytí a privedie na zámok divokú sviňu s dvanástimi prasiatkami. Ale nebola to len tak obyčajná sviňa; táto pripravila o život nemálo mladých kniežat a grófov, všetkých rozcupovala, roztrhala a pošliapala, a teraz už nebol v krajine nikto, kto by sa na kráľovské námluvy hrnul. Tu sa o tom dopočuli aj traja bratia a hneď ich schytila chuť riskovať kvôli princeznej život.

Najskôr sa na námluvy vybral ten najstarší. Upiekli mu na cestu medový koláč, ktorý bol veľký ako koleso od voza. Keď si okolo poludnia z toho koláča ukusoval, prišiel k nemu starý žobrák a prosil: „Daj mi tiež kúsok, som hladný.“ „Choď preč, lump!“ zreval tento: „Pre teba sme nepiekli!“ A bolo to! Žobrák s dlhým nosom odtiahol. Keď najstarší brat dorazil do lesa, kde prebývala sviňa, natiahol medzi stromy sieť a vyliezol na jeden z nich. Tu sa prihnala sviňa, prebehla sieťou, akoby to bola len pavučina, a bola preč. Keď najstarší videl, že jeho lov vyšiel navnivoč, zliezol zo stromu a išiel domov.

Teraz prišiel rad na toho prostredného. Tomu upiekli na cestu koláč z bielej múky veľký ako misa na zemiaky. Keď si z neho okolo poludnia ukusoval, prišiel k nemu starý žobrák a prosil: „Daj mi tiež kúsok, som hladný.“ „Vypadni, ty budižkničomu!“ zreval tento: „Pre teba sme nepiekli!“ A bolo to! Žobrák s dlhým nosom odtiahol. Keď prostredný brat dorazil do lesa, kde prebývala sviňa, opäť rozprestrel sieť a vyliezol na strom. Tu sa prihnala sviňa, prebehla sieťou, akoby to bola len pavučina, a bola preč. Keď prostredný videl, že aj jeho lov vyšiel navnivoč, zliezol zo stromu a išiel domov.

Teraz sa chcel vydať na skúšku ten najmladší: „Ja tú sviňu chytím!“ Tu sa mu starší bratia smiali a povedali: „Ty úbožiak, ty nechytíš ani mačku a trúfaš si na divokú sviňu?!“ Ale najmladší nedal inak, než že pôjde, a tak mu na cestu upiekli koláč z popola veľký ako dlaň. Keď si okolo poludnia z toho koláča ukusoval, prišiel k nemu starý žobrák a prosil: „Daj mi tiež kúsok, som hladný.“ „Len si vezmi,“ povedal chlapec a koláč mu podal: „ale je len z popola.“ Starec si ho však nechal chutiť, a keď chcel chlapec ísť ďalej, povedal mu: „Tvoji bratia ma nechali hladovať, preto nemohli sviňu chytiť, ale keďže si ma ty nasýtil, pomôžem ti. Vezmi si tento hodvábny povraz a keď budeš v lese, zavolaj: Barka! Barka! Sviňa hneď pribehne aj so svojimi dvanástimi prasiatkami. Ovin jej povraz okolo krku a ona pôjde za tebou, kam len budeš chcieť!“ Tak to chlapec urobil a stalo sa, ako starec povedal. Keďže už bol večer, zaviedol sviňu s prasiatkami najprv domov, kde jej zložil povraz, zavrel ju do chlieva a išiel spať. Jeho bratov zatiaľ zožierala veľká závisť, pretože mu princeznú nepriali.

Keď sa teda najmladší brat nasledujúceho dňa vybral ku kráľovi, aby mu doniesol dobrú správu, že chytil sviňu aj prasiatka, jeho bratia si naňho cestou počkali, prepadli ho a zabili. Potom vykopali hrob a svojho brata zahrabali. Doma sa hrnuli do chlieva, aby sviňu s prasiatkami zaviedli ku kráľovi, ale tej sa, keď nemala na krku hodvábny povraz, vrátila jej veľká divokosť a sila, vyrazila z chlieva von a utiekla aj s prasiatkami späť do lesa. Tu bratia pochopili, že princeznú nedostanú, a tak nikomu nič nepovedali a svoj zlý skutok držali v tajnosti.

Na hrobe zavraždeného chlapca vyrástla vysoká trstina, z ktorej si jedného dňa kráľovský ovčiak urobil píšťalku, a keď na ňu prvýkrát zapískal, dala sa trstina do spevu: „Počuj, ovčiak švárny, akú pieseň ti zaspievam!“ a vyspievala celý ten smutný príbeh, ako jeden chytil sviňu, ako ho bratia zabili, ako ho zakopali a v lese nechali, a to všetko kvôli svini. Keď to ovčiak počul, bežal s píšťalkou rovno ku kráľovi. Kráľ vzal píšťalku, zadul a tu sa trstina rozospievala: „Počuj, kráľu mocný, akú pieseň ti zaspievam!“ a spievala presmutnú pesničku o jednom, ako chytil sviňu, ako ho bratia zabili, ako ho zakopali a v lese nechali, a to všetko kvôli svini.

Kráľ hneď prikázal, aby sa zhromaždili všetci ľudia v jeho ríši a každý zadul. Tak to urobili všetci po rade a trstina každého oslovila menom a potom mu zaspievala tú smutnú pesničku o jednom, ako chytil sviňu, ako ho bratia zabili, ako ho zakopali a v lese nechali, a to všetko kvôli svini. Nakoniec prišiel rad aj na oboch bratov. Len čo zadul ten prvý, dala sa trstina do spevu: „Počuj, brat milý, ty, ktorý si ma zabil, akú pieseň ti zaspievam!“ A spievala, ako jedného zabil, v lese nechal, a to všetko kvôli svini. Teraz musel vziať píšťalu aj ten druhý a tá sa dala do spevu: „Počuj, brat milý, ty, ktorý si ma zakopal, akú pieseň ti zaspievam!“ A spievala, ako jedného zakopal, v lese nechal, a to všetko kvôli svini. Kráľ dal oboch bratov zadržať a odviesť pred súd, kde svoj zločin priznali a boli obesení.

Už sa však nikdy nenašiel nikto, kto by skúšal divokú sviňu chytiť, a tak musel pyšný kráľ prizerať sa tomu, ako krása jeho dcéry nakoniec bez úžitku zvädla.