Chytrá dedinčanka

Bol raz jeden kráľ, ktorý si stále nevedel nájsť ženu podľa svojho vkusu. A to všetko preto, že kráľovi odmalička tvrdili, že je najchytrejší človek na svete. Usmyslel si teda, že si ako manželku vyhľadá sebe rovnú, najchytrejšie dievča v celom kráľovstve.
Najprv si kráľ, ako sa na kráľa patrí, vyberal nevestu spomedzi dievčat z najslávnejších rodov. Čoskoro sa však presvedčil, že urodzené dievčatá žiaria skôr svojimi briliantmi než rozumom. Výborne tancovali a obliekali sa do nádherných rúch z hodvábu a zamatu. Mali ostré jazýčky, ktoré bez prestania súdili a odsudzovali každého, kto im prišiel do cesty, ale len čo kráľ povedal niečo múdrejšie, zapchávali si ušká a uisťovali ho, že urodzeným dievčatám sa takéto reči ani počúvať nepatrí.
Tu sa kráľ rozhodol, že si bude hľadať manželku medzi dcérami statkárov.
Statkárske dcérky sa tiež radi blysli svojimi šatami, ale rozprávať vedeli len tu a tam o poľovníckych psoch a o koňoch s rodokmeňom. Statkárskym dcérkam bolo, ako je vidno, odmeraného rozumu nie príliš veľa, práve tak ako ich otcom a matkám. Keď prišlo na vážnejší rozhovor, slová sa im na jazyku pletli ako sliepčie nôžky v kúdeli.
Čo mal kráľ robiť? Teraz mu už neostávalo nič iné, než hľadať nevestu medzi dedinskými dievčatami.
Čo na tom, že nosia hrubé šaty a dreváky, vravel si kráľ. Len keby sa medzi nimi našlo nejaké chytré dievča, však by ho už dvorný krajčír a obuvníci vystrojili ako kráľovnú.
Kráľ mal, to sa vie, za mestom kaštieľ. I vyšiel si tam nadýchať sa sviežeho vzduchu a popritom sa pozrieť na dedinské dievčatá.
A tu sa práve toho dňa prihodilo, že kôň jedného chudobného chalupníka sa zatúlal na kráľove polia a pošliapal kráľovu siatinu. Správca kráľovských statkov zahnal koňa do svojej stajne a žiadal od chalupníka veľké výkupné. Chalupník peňazí nemal, a ako sa len môže v hospodárstve zaobísť bez koňa? Šiel teda hľadať ochranu ku kráľovi.
Kráľ chalupníka vypočul a v duchu si povedal:
Toho sedliačika ku mne priviedla šťastná náhoda. Iste bude mať doma dcéru a hovorí sa, že jablko ďaleko od stromu nepadne. Pozrieme sa, aký je chytrý otec.
A kráľ povedal:
„Dobre, nech je po Tvojom, od výkupného Ťa oslobodím. Ale za to mi musíš zodpovedať tri otázky. Odpovieš‑li správne, dostaneš svojho koňa, odpovieš‑li zle, zostane kôň u mňa a Ty dostaneš poriadny výprask. Tak čo, súhlasíš?“
Chalupník sa poškrabal za ušami a opýtal sa:
„A čo to budú za otázky?“
„Po prvé mi odpovedz: Čo je na svete zo všetkého najrýchlejšie? Po druhé: Čo je v našom živote najdrahšie? A po tretie: Aký veľký je Mesiac? Dávam Ti lehotu dva dni, dobre si všetko rozmysli a príď si po to, čo si zaslúžiš.“
Chalupník sa vrátil domov celý smutný a plný starostí. Dcéra ho privítala na prahu otázkou:
„Tak ako si pochodil, oco, vyprosil si na kráľovi nášho koňa?“
„Koňa som nevyprosil,“ odpovedal chalupník, „ale vykoledoval som si pekný výprask. Kráľ bude mať asi sám rozumu málo, a tak si usmyslel, že si požičia cudzí. Dal mi tri otázky a lehotu dva dni. Ak na ne odpoviem, dostanem koníka. Ak neodpoviem, vyskúšam, ako chutí kráľovský karabáč.“
„A aké sú to otázky?“ pýtala sa dcéra.
Sedliak ich povedal.
„Veď na tom nie je nič ťažké!“ usmiala sa dcéra. „Ja Ti hneď všetky tie tri otázky zodpoviem. Len pekne počúvaj, dobre si ich zapamätaj a potom choď ku kráľovi po nášho koňa.“
Sedliačik dcéru vypočul a hneď nato bežal do kráľovského kaštieľa.
„Oho, Ty si sa nejako ponáhľal,“ povedal kráľ. „Len neviem po čo, či po koňa, alebo po karabáč.“
„Po oboje,“ odvetil chalupník. „Chcem ísť späť na koni, a možno že budem potrebovať karabáč na popohánanie.“
Kráľ sa usmial a povedal:
„Uvidíme, uvidíme. Začnime prvou otázkou: Čo je na svete zo všetkého najrýchlejšie?“
„Zo všetkého najrýchlejšia je ľudská myšlienka,“ odvetil chalupník.
„Kto Ti to povedal? Nechce sa mi veriť, že si na to prišiel sám.“
„Moja dcéra,“ priznal sa chalupník.
„A hľa! No dobre. A teraz mi povedz: Čo je v našom živote najdrahšie?“
„Nič nie je v našom živote drahšie nad spánok,“ odvetil sedliak. „Vo sne zabúdame na všetky bolesti a trápenia. Spánok dodáva sily umorenému a poteší nešťastného.“
„Kto Ti povedal toto?“ opýtal sa kráľ.
„Moja dcéra,“ odpovedal chalupník.
„Pozrime, akú Ty máš chytrú dcéru,“ povedal kráľ. „Obe odpovede sú správne. Nepovedala Ti aj, aký veľký je Mesiac?“
„To sa vie, že povedala. Štyri štvrte.“
„Zasa správne,“ povedal kráľ.
Bol veľmi udivený. Zatiaľ totiž ešte ani jedna dcérka tých najurodzenejších pánov a najbohatších statkárov nedokázala na tie otázky odpovedať. Všetky sa len smiali a hovorili, že nie je takého mudrca na svete, ktorý by na toto prišiel. A zrazu to uhádla dcéra obyčajného chalupníka! Možno však, že k tomu nedošla svojím rozumom. Bude ju musieť ešte poriadne preskúšať.
A povedal chalupníkovi:
„Splnil si podmienku, vezmi si svojho koňa a choď domov. A dcére daj odo mňa dar za to, že je taká chytrá.“
Kráľ doniesol z kráľovskej kuchyne sito, vložil do neho sedem vajec a dal ho sedliačikovi.
„Povedz svojej dcére, nech v tomto site vyvedie zo siedmich vajec sedem kuriatok a nech mi ich zajtra pošle.“
Chalupník odišiel, ale o dve hodiny už bol zase späť v kráľovom kaštieli. Na chrbte niesol veľké vrece s jačmeňom.
„Tento jačmeň,“ povedal chalupník a zhodil vrece ku kráľovým nohám, „Vám posiela moja dcéra. Prosí Vás, aby ste ho hneď zasiali, do východu slnka zožali úrodu, zomleli na krupicu a poslali kuriatkam v tom čase, keď sa budú liahnuť z vajec, aby nezahynuli od hladu.“
Kráľ sa rozosmial z celého srdca.
„Tvoja dcéra je naozaj chytré dievča. Chcem sa s ňou oženiť. Ale najprv bude treba zhotoviť svadobné šaty. Vezmi tu ten kolovrat a povedz dcére, nech do zajtra napradie tenkých nití a utká z nich to najjemnejšie plátno.“
Sedliak vzal kolovrat a vybral sa domov. Ale neuplynula ani hodina, keď celý zadychčaný pribehol ku kráľovi späť. Na chrbte mu zasa visel veľké vrece.
„V tomto vreci sú najvýberovejšie ľanové semienka,“ povedal kráľovi. „Moja dcéra Vás prosí, aby ste ich zasiali, vypestovali a natrhali ľan, ale čo najrýchlejšie. Inak nestihne do zajtra napriasť a utkať plátno na svadobné šaty.“
Kráľovi sa dievčenská odpoveď veľmi zapáčila.
„Naozaj vidím, že Tvoja dcéra pre trefné slovo ďaleko nechodí. Povedz jej, že k nej zajtra prídem na námluvy.“
Na druhý deň zaklopal kráľ na dvere chudobnej dedinskej chalúpky.
Chalupníkova dcéra ho vpustila dnu s úctivou poklonou.
„Kdeže je Tvoj otec?“ opýtal sa kráľ.
„Otec išiel tam, kde sa voda hnevá, aby z dobrého urobil lepšie,“ odpovedala dcéra.
„A kde máš matku?“
„Matka so sestrou sa hrajú s vetrom na schovávačku.“
„A brat?“
„Ani na nebi, ani na zemi. Zabáva sa s tým, čo sa ešte nenarodilo.“
Kráľ sa zasmial a povedal:
„Ale Ty mi dávaš jednu hádanku za druhou!“
„Čo na tom,“ odpovedalo dievča. „Či nemá Vaše Veličenstvo hádanky rado? Veď ich samo dávalo otcovi aj mne.“
„A ty, chytrá hlavička, si všetky moje hádanky uhádla. Či však vieš odpovedať aj na svoje vlastné?“
„Možno že áno. Vyskúšajte ma, ak je Vám ľúbo.“
„Dobre. Povedz teda, kde sa voda hnevá a ako Tvoj otec robí z dobrého lepšie?“
„Voda sa hnevá v mlyne: kolesá jej bránia, aby utekala ďalej, a tak nimi krúti a otáča. Otec tam melie zrno na múku a krupicu.“
„Tak je to teda! No a kde sa to Tvoja matka so sestrou hrajú s vetrom na schovávačku?“
„Kde inde ako na poli! To sa vie! Je práve najvyšší čas hnojiť, a preto pália ohne z opadaného lístia a starín. A tu si chtiac-nechtiac musíš hrať s vetrom na schovávačku. Ako sa neschováš, hneď Ti vypáli oči dymom.“
„A Tvoj brat, keď nie je ani na zemi, ani na nebi? A ako je možné zabávať sa s tým, čo sa ešte nenarodilo?“
„To je predsa jasnejšie než slnko! Samozrejme že na strome. Je to taký nezbedník, nenechá na pokoji jediné vtáčie hniezdo s vajíčkami.“
Kráľ sa opäť zasmial a povedal:
„Ty však vieš hádanky dávať aj lúštiť naozaj majstrovsky! Teraz je rad na mne. Počúvaj, čo Ti poviem. Prišiel som k Tebe na návštevu, buď aj Ty mojím hosťom. Ale pozor: nechoď ani oblečená, ani vyzlečená; ani pešo, ani na koni; ani na saniach, ani na voze; ani po ceste, ani vedľa cesty. Až prídeš, nevchádzaj do domu, ale nezostávaj ani na ulici. Dar mi nenos, ale s prázdnymi rukami tiež nechoď!“
„Dobre,“ povedalo dievča. „Očakávajte zajtra moju návštevu.“
Nazajtra sa dievča ovinulo od hlavy po päty hustou rybárskou sieťou, vzalo do ruky vrabčeka, potom priviazalo koniec siete capovi na krk a hnalo capa ku kráľovskému kaštieľu koľajou, ktorú vytlačilo na lúke koleso voza.
Pri dverách odviazalo sieť capovi z krku, jednou nohou prekročilo prah a druhú nechalo pred prahom.
„Tu som,“ povedalo kráľovi. „Ako ste si želali, tak som urobila. Neprišla som k Vám ani oblečená, ani vyzlečená; ani pešo, ani na koni; ani po ceste, ani vedľa cesty; nevkročila som do domu ani som nezostala na ulici. A tu máte dar.“
Kráľ už načiahol ruku po dar, ale dievča otvorilo dlaň, vrabček zatrepotal krídlami a odletel.
Tak zostal kráľ bez daru, a dievča predsa len neprišlo s prázdnymi rukami.
„Priznávam,“ povedal kráľ, „že si ma zasa prechytrila. Žiadna kráľovná, žiadna statkárska dcérka sa s Tebou nemôže rozumom merať, predčia Ťa, pravda, krásou i šatami. No, o šaty vlastne nemusíme mať starosť.“ Tu kráľ otvoril hosťovi dvere do susednej komnaty a požiadal dievča, aby vstúpilo. A v tej komnate boli všade rozložené také nádherné šaty, o akých sa dievčatám nikdy ani nesnívalo. Mladá dedinčanka vošla dnu a zavrela za sebou dvere.
Kráľ musel čakať dosť dlho, lebo ani pre také chytré dievča nebolo nijako ľahké vybrať si odev, keď pred sebou videlo toľko šiat, a jedny krajšie než druhé.
Ale keď sa vtom dvere susednej komnaty zase otvorili a dievča sa objavilo na prahu, kráľ len vydýchol. Dedinčanka bola v nových šatách stokrát krajšia než najkrajšia slečna na jeho dvore.
Kráľ by bol viedol dievča k oltáru hoci hneď, ale včas si spomenul, že nehľadal ženu krásnu, ale chytrú, a rozhodol sa, že ju vyskúša ešte raz.
„Môžeš mi povedať,“ opýtal sa, „kde je stred Zeme?“
Dievča duplo nožičkou, obutou do novej topánočky, o podlahu a povedalo:
„Tu! Neveríte‑li, račte si to premerať.“
Kráľ sa zasmial a povedal:
„Naozaj vidím, že si veľmi chytrá a veľmi krásna.“
„Vôbec nie som nijako zvlášť chytrá,“ odvetilo dievča. „Chcela by som byť stokrát chytrejšia.“
„Myslím, že Ti celkom stačí to, čo máš,“ povedal kráľ. „A teraz mi odpovedz na poslednú otázku: Chceš byť mojou ženou?“
Dievča sklopilo oči a potichučky povedalo:
„Prečo nie, keď si to praje sám kráľ?“
Kráľ už dlhšie nemeškal a prikázal správcovi, aby pripravil všetko, čo je treba na svadobnú hostinu. O týždeň slávili skvostnú svadbu. Kráľ zvolal všetkých nevestiných príbuzných a všetkých svojich dvoranov s manželkami a dcérami.
Keď dcéry začuli o neobyčajnej nevestinej chytrosti, po celú hostinu ani ústa neotvorili, aby pred ňou neprezradili, aké sú hlúpe.
A manželky dvoranov boli veľmi urazené, že kráľ pohrdol ich dcérami a že česť stať sa kráľovnou pripadla obyčajnej dedinčanke. Krútili nad tým hlavami a šepkali si navzájom: „To nerobí dobrotu, keď sú v dome dve chytré hlavy! Z toho budú čoskoro len rozbroje a hádky.“
A dvorania si tiež šepkali vo všetkých kútoch:
„Dnes sme sedeli za jedným stolom s obyčajnými sedliakmi. Len aby sme s nimi zajtra nemuseli zasadať v kráľovskej rade! Čo ak si kráľovná zrazu spomenie a urobí svojho otca ministrom? Potom nebudú chcieť poslúchať ani ostatní sedliaci. Kto potom bude pre nás orať a siať?!“
Všetky tieto rozhovory sa, samozrejme, viedli potajomky. Ale kráľ sa o nich predsa len dopočul. A keď sa hostia rozišli zo svadobnej veselice, povedal svojej mladej manželke:
„Vieš čo, milá ženička, porozprávajme sa radšej hneď. Predovšetkým sa už nebudeš smieť stýkať so svojimi príbuznými; veď si teraz kráľovná. Po druhé sa nebudeš miešať do mojich záležitostí; veď som kráľ. A po tretie ..... po tretie, ak porušíš našu dohodu, pošlem Ťa hneď späť k Tvojmu otcovi.“
Mladá kráľovná muža vypočula a nič mu na to neodpovedala. Keď muž rozhodne a žena mlčí, znamená to, že s ním súhlasí.
I začali spolu šťastne a spokojne žiť.
Tak uplynul rok, uplynul druhý, a tretieho roku sa prihodilo toto:
Kráľovnin otec chodieval so svojou kobylkou pracovať na kráľove pole. Kobylka mala prekrásne žriebätko. Raz žriebä omrzelo chodiť sem a tam po poli za matkou a ušlo na susednú lúku. A na lúke sa pásli kráľove kravy s teliatkami. Hlúpe žriebä sa zničoho nič spriatelilo s jedným teliatkom. Behalo po lúke všade za ním. Kam teľa, tam žriebä.
Kráľovský správca na to žriebätko dávno pozeral: nesmierne mu padlo do oka. Ako zbadal, že sa žriebä pridalo ku kráľovým kravám, rozkázal pastierovi, aby rýchlo zahnal celé stádo do chlieva.
Navečer chalupník hľadal žriebätko, ale po žriebätku akoby sa zem prepadla.
Chalupník bežal k správcovi.
„To a to sa prihodilo,“ prosil ho, „moje žriebä sa pridalo k Vašim kravám, nariaďte, aby mi ho vrátili.“
Ale správca sa len pochechtával.
„Keď sa Tvoje žriebä pridalo ku kravám, tak to nie je žriebä, ale teľa. A teľa predsa nemáš. Hľaď, aby som Ťa už nevidel, kým Ti nevyprášim chrbát býkovcom.“
Čo teraz počať? Chalupník sa znova vybral hľadať ochranu u kráľa.
Ale kráľ nebol toho dňa v dobrej nálade, buď sa nejako nepohodol so susedným kráľom, alebo si pokladník nastrkal z kráľovskej pokladnice do svojich vreciek viac než obvykle, nechcel skrátka svojho svokra ani vypočuť.
„Ako správca rozhodol, tak bude,“ povedal.
Chalupník sa nedomohol ničoho ani u kráľa. Otočil sa teda a išiel domov. Kráčal kráľovským parkom a div neplakal. Bolo mu žriebätka na smrť ľúto. Práve v tej chvíli si vyšla mladá kráľovná na prechádzku. Zbadala otca a spýtala sa:
„Čo Ťa tak zarmútilo, oco?“
„Ach dcérenka,“ odpovedal sedliak, „neviem, ako s kráľom vychádzaš Ty, ale ja sa s ním ani s jeho správcom nijako nemôžem dohodnúť. Hovorím im, že je to čierne, a oni hovoria nie, je to biele.“
„Tak mi, oco, pekne po poriadku rozprávaj, čo máš s kráľom za jednanie,“ požiadala ho dcéra.
„Keby som nemusel s kráľmi jednať, ako je život dlhý, bol by som najšťastnejší človek na svete,“ začal chalupník. „Ale moja kobyla mala veľmi pekné žriebätko. To žriebätko zničoho nič napadlo pridať sa ku kráľovým kravám. Správca ho pri tom chytil. A nechce ho dať späť. Vraví: Keď sa žriebä pridalo ku kravám, tak to nie je žriebä, ale teľa. Išiel som teda hľadať ochranu ku kráľovi, ale kdeže on! Vraj: Ako povedal správca, tak bude.“
„Nenariekaj. Tá vec sa dá napraviť,“ povedala dcéra. „Naučím Ťa, ako to urobiť, aby z bieleho bolo zasa biele a z čierneho čierne.“
A naučila ho to.
Nazajtra ráno sa chalupník vybral do kráľovského parku a pritiahol so sebou obrovskú rybársku sieť. Rozprestrel sieť na trávnik, sadol si pod strom a čakal.
Neskôr vyšiel z kaštieľa kráľ na malú prechádzku pred zasadaním kráľovskej rady.
Ako chalupník zbadal kráľa, vyskočil a začal zo všetkých síl ťahať sieť, akoby bola až po okraj naplnená rybami.
„Čo to robíš?“ podivil sa kráľ.
„Sám vidíte, lovím ryby,“ odpovedal chalupník.
„Ty si ale hlupák! Veď ryby nežijú v tráve?“
„Prečo by nežili? Odkedy kravy začali rodiť žriebätá, je možné všetko.“
„Ty si ale líška podšitá!“ povedal kráľ a nariadil vydať chalupníkovi jeho žriebä.
Chalupník vzal sieť aj žriebätko a veselo kráčal domov.
Ale kráľ sa zamyslel:
Na toto si vlastným rozumom neprišiel, ty môj milý! V tomto mala iste prsty moja žena.
Keď tak chvíľu rozmýšľal, vybral sa čo najrýchlejšie ku kaštieliu.
„Počuj, povedz mi,“ spýtal sa ženy, „nestretla si včera v parku svojho otca?“
„Stretla,“ odpovedala kráľovná.
„Tak to Ty si ho učila robiť si zo mňa dobrý deň!“
„Robiť si z Teba dobrý deň som ho neučila, ale poradila som mu, ako sa dostať z nešťastia.“
„Nech je to ako chce,“ skríkol kráľ, „miešala si sa do mojich záležitostí! Porušila si našu dohodu a ja Ťa ešte dnes pošlem späť k Tvojmu otcovi, navždy. Ale pretože si mi bola dobrou ženou, dovoľujem Ti vziať so sebou to, čo je Ti najdrahšie a najmilšie v celom kráľovstve.“
„Nech je teda po Tvojom,“ odvetila kráľovná. „Hneď opustím palác. Ale rada by som s Tebou na rozlúčku vypila víno z jedného pohára.“
„Dobre,“ povedal kráľ, „prines vína.“
Kráľovná priniesla fľašu starého vína a krištáľový pohár. Naplnila pohár až po okraj a nasypala doň potajomky uspávací prášok. Potom sa dotkla perami nápoja a podala pohár kráľovi.
Kráľ vyprázdnil pohár do dna a zvolal:
„Aké výborné sladké víno! Takéto dobré víno som ešte nikdy nepil.“
Chcel znova naplniť pohár, ale tu ho zrazu premohla taká driemota, že skĺzol späť do kresla a tvrdo zaspal.
To práve kráľovná potrebovala. Zavolala sluhov a rozkázala, aby preniesli spiaceho kráľa do koča. Posadila sa vedľa neho a koč vyšiel z brány.
Neuplynula ani hodina, keď koč zahrmel k sedliačikovej chalupe. Kráľovná zavolala na otca, spolu s ním opatrne vyniesla kráľa z koča a uložila ho do postele.
Kráľ sa ráno prebudil a udivene sa obzeral dookola. Ležal na prostej drevenej posteli, a nie vo svojej nádhernej kráľovskej spálni, ale v chudobnej vidieckej chalúpke.
„Čo to znamená?!“ skríkol kráľ. „Asi som sa ešte neprebudil a vidím to všetko vo sne.“
„Nie, Ty si sa prebudil a všetko, čo vidíš, je skutočnosť,“ povedala kráľovná a pristúpila k posteli.
„Ale ako som sa tu ocitol?“
„Si v chalupe môjho otca a ja som Ťa sem priviezla.“
„Ako si sa mohla niečoho takého opovážiť?“ skríkol kráľ.
„Nedovolil si mi snáď vziať so sebou do otcovského domu to, čo je mi zo všetkého najdrahšie a najmilšie?“ opýtala sa kráľovná.
„Dovolil. A čo z toho?“
„Posúď sám,“ povedala kráľovná, „či je žene niečo milšie a drahšie než jej muž?“
„Tak je to teda!“ zvolal kráľ. „Zasa si ma prechytrila. Nie, nič nepomôže, Ty si skutočne najchytrejšia žena na svete.“
Kráľ vyskočil z postele, objal manželku a prosil ju, aby sa s ním vrátila do kaštieľa.
Ale ona ho od seba odstrčila a povedala:
„Neviem, či som taká chytrá, ako vravíš. Ale ako je vidno, ani toho rozumu, ktorý mám, nie je v kráľovskom paláci potrebný. Ty sám si ochotný počúvať najhlúpejšie reči a pred rozumnými slovami si zapchávaš uši. Radšej zostanem tu a vyhľadám si muža medzi obyčajnými dedinčanmi. Ten sa iste nebude hanbiť za mojich rodičov, a ak mu dám dobrú radu, iste mi nikdy nepovie, že sa pletiem do jeho vecí. Budeme sa spoločne deliť o žiaľ, radosť i starosti.“
Marne kráľ žobronil, aby mu odpustila. Žena nechcela o ničom ani počuť. A tak sa musel vrátiť do kaštieľa sám.