Snehuľka snehová

Bol raz jeden sedliak, volal sa Ivan, a jeho žena sa volala Mária. Boli už starí a nemali žiadne deti, a preto sa veľmi trápili. Raz v zime, keď napadlo mladého snehu po kolená, deti vonku stavali zo snehu snehuliaka a Ivan s Máriou sa na ne mlčky pozerali oknom.
Vtom sa Ivan usmial a vraví:
„Poď, žena, postavíme si spolu aj my snehuliaka.“
„Čoby nie,“ povedala stará veselo, „poďme, aj na staré kolená sa môžeme trochu zabaviť. Ale načo stavať snehuliaka? Ulepme si radšej zo snehu dieťatko, keď nám pánboh nedal živé.“
„Pravda je pravda,“ povedal Ivan, vzal čiapku a išiel so starou do ohrady.
A naozaj začali zo snehu lepiť dieťatko; urobili telíčko, ručičky, nôžky a hore pripevnili hrudu ako hlavičku.
„Pomáhaj pánboh!“ povedal niekto, kto išiel okolo.
„Ďakujeme pekne!“ odpovedal Ivan.
„Čo to robíte?“
„No, ako vidíš!“ povedal Ivan.
„Snehuľku,“ dodala stará a zasmiala sa.
Potom pripevnili nosík a bradičku, urobili dve jamky na oči, a len čo Ivan ešte aj ústočká vyznačil, dieťatko začalo dýchať, otvorilo pekné modré očká, krútilo hlavičkou ako živé a zatriaslo ručičkami i nôžkami v snehu, celkom ako dieťatko v plienkach.
„Ach, Ivan, Ivan,“ volala žena plná radosti, „pánboh nám dal dieťatko!“ A začala Snehuľku objímať. A zo Snehuľky sa odlúpil sneh ako škrupinka z vajíčka a už bola naozaj živým dievčatkom.
„Ach, moja drahá Snehuľôčka,“ volala stará a bežala s ňou do izby.
A Snehuľka rástla, nie po dňoch, ale po hodinách, a každý deň bola väčšia. Sedliak i sedliačka mali z nej veľkú radosť: dievčatá z dediny k nim chodili, strojili ju, rozprávali sa s ňou, spievali jej piesne, hrali s ňou všelijaké hry a naučili ju všetko, ako to robili samy. A Snehuľka za tú zimu vyrástla ako trinásťročné dievča, a bola veľmi čulá, všetkému rozumela, o všetkom hovorila; a bola belunká ako sneh, oči mala ako nezábudky a plavé vlásky až po pás; len nijaké ruže v tvári nemala, akoby v nej ani živej krvi nebolo. Ale aj bez toho bola taká krásna a pritom taká dobrá a ku všetkým milá, že srdce nad ňou plesalo.
„Hľa, Ivan,“ hovorievala stará svojmu mužovi, „predsa nám pánboh na staré kolená daroval radosť! Môj zármutok predsa pominul!“
A Ivan jej vravel:
„Nech je pánboh pochválený! Radosť na svete netrvá večne a ani zármutok nie je bez konca!“
Minula zima. Slniečko na nebi začalo hriať, na lúkach sa zazelenala tráva a vo vzduchu štebotal škovránok.
Už aj dievčatká sa pod dedinou zišli do chorovodu a začali spievať:
„Vesna krásna, na čom si prišla, na čom si prijazdila?“
„Na rozsoche, na bránke.“
A Snehuľka začala byť akási smutná.
„Čo ti je, dieťa moje?“ vravela stará. „Si chorľavá? Či ťa niekto neuhranul?“
A Snehuľka na to:
„Nič mi nie je, mamička, som zdravá.“
Roztopil sa posledný sneh, sady aj lúky sa odeli kvetom, slávik i všelijaké vtáctvo začalo spievať a všetko na božom svete sa rozveselilo. A Snehuľka bola ešte smutnejšia, vyhýbala sa družkám a stále sa pred slnkom skrývala do tône. Len keď pršalo a za súmraku bývala veselšia, a keď raz prišla búrka a napadali krúpy, mala z toho takú radosť, akoby to boli perly. Ale keď potom opäť vysvitlo slnko a krúpy roztopilo, plakala Snehuľka za nimi tak, akoby sa aj sama chcela slzami rozplynúť.
Minula jar, prišiel deň svätého Jána. Dievčatá z dediny sa schádzali do hája na veselicu a zastavili sa aj po Snehuľku.
„Pusti, pusti aj Snehuľku s nami!“ prosili. Stará sa ju bála pustiť a aj Snehuľke samej sa akosi nechcelo ísť s nimi; ale odoprieť im to nemohli.
„Len mi, dievčatá, dajte na Snehuľku pozor,“ domlúvala stará, „však viete, že ju chovám ako oko v hlave.“
„Dáme, dáme!“ kričali dievčatá veselo, vzali Snehuľku za ruku a bežali s ňou do hája. Tam si viazali venčeky, viazali z kvetov kytice a spievali svoje smutnoveselé piesne. A Snehuľka bola stále s nimi. A keď zapadlo slnko, dievčatá z trávy a z drobného chrastia zložili hranicu, zapálili ju a postavili sa všetky do radu jedna za druhou, každá s venčekom na hlave, a Snehuľku postavili úplne dozadu.
„Pozerajte sa,“ povedali, „ako my pobežíme, a bež aj ty za nami, nezostávaj pozadu!“
Potom začali spievať svätojánsku pieseň a skákali jedna po druhej cez oheň! Vtom čosi za nimi zašumelo a žalostne si vzdychlo:
„Ach!“ Preľaknuté sa pozerali jedna na druhú a spozorovali, že Snehuľka medzi nimi nie je.
„Možno sa nám schovala,“ povedali a rozbehli sa ju hľadať; volali, húkali, ale nijako ju nemohli nájsť.
„Možno utiekla domov,“ povedali a potom bežali do dediny, ale Snehuľka nebola ani v dedine.
Hľadali ju druhý, tretí deň, prehľadali celý háj, ale po Snehuľke nikde ani stopy! Kam sa podela? Možno ju odvliekla dravá zver alebo odniesol lúpežný vták? ..... Nie; ale keď Snehuľka bežala za družkami a skočila cez oheň, tu sa nečakane vzniesla hore ako ľahká para, zvinula sa do tenučkého obláčika a odletela do výšin nebeských.