Víly

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna vdova a tá mala dve dcéry. Staršia bola povahou aj podobou celá matka, akoby jej z oka vypadla. Obe boli rovnako protivné a nafúkané, život s nimi nebol možný. Mladšia dcéra, pravý obraz svojho otca láskavosťou aj dobrotou, vynikala navyše ešte krásou, akú len málokde nájdeš. Rovný rovného si hľadá: matka bola do staršej dcéry celá bez seba a mladšiu strašne nenávidela. Nútila ju, aby jedla v kuchyni a pracovala do úpadu.

Okrem inej práce muselo úbohé dieťa chodiť dvakrát denne po vodu a doniesť jej plný džbán. K studničke sa išlo pol hodiny. Keď tak raz bola mladšia dcéra pri studničke, prišla k nej úbohá žena a prosila, aby jej dala napiť.

„Ale áno, mamička,“ povedala tá spanilá dievčina. Hneď vypláchla džbán a tam, kde bola studnička najčistejšia, nabrala vody. Potom podala džbán žene. Pridržiavala ho tak, aby sa žena mohla čo najpohodlnejšie napiť. Keď sa tá prostá žena napila, povedala:

„Že si taká dobrá a milá, niečím ťa obdarujem.“

Tá žena bola totiž víla. Vzala na seba podobu úbohej dedinskej ženy, aby zistila, či je dievča naozaj dobré a láskavé. Víla pokračovala:

„Dám ti darom zvláštnu vec. Pri každom slove, ktoré vyslovíš, ti z úst vypadne kvet alebo drahokam.“

Keď sa tá pekná dievčina vrátila domov, matka sa do nej pustila, že ide s vodou tak neskoro.

„Prosím vás, mamička, odpusťte mi,“ povedala úbohá dievčina, „nerada som sa zdržala.“ A sotva to dopovedala, vypadli jej z úst tri ruže, tri perly a tri veľké diamanty.

„Čo to vidím?“ zvolala prekvapená matka. „Že jej padajú perly a diamanty z úst? Čím to, dcérenka?“ Bolo to prvýkrát, čo ju nazvala dcérenkou.

Úbohá dievčina jej jednoducho porozprávala, čo ju stretlo, a pritom jej stále padali diamanty z úst.

„Na moju dušu,“ povedala matka, „musím tam poslať aj staršiu dcéru. Pozri sa, Fanuška, pozri sa, čo padá sestre z úst, keď hovorí. Že by ťa veľmi tešilo, keby si taký dar dostala aj ty? Stačí, keď pôjdeš ku studničke, a keď ťa úbohá žena poprosí o trochu vody, ochotne jej dáš napiť.“

„To si počkáte, kým ma uvidíte ísť po vodu,“ odpovedala nezdvorilka.

„Chcem, aby si tam išla,“ povedala matka, „a okamžite!“

Fanuška poslúchla, ale stále mrmlala. Vzala striebornú nádobu, najkrajšiu, akú doma mali. Sotva došla ku studničke, uvidela, ako z lesa prichádza pani v nádherných šatách, a tá pani ide rovno k nej a prosí ju o trochu vody. Bola to práve tá víla, čo sa zjavila jej sestre, teraz však na seba vzala podobu kráľovskej princeznej. Chcela zistiť, či je dievča naozaj také zlé a nezdvorilé.

„Som tu preto, aby som vám dala napiť,“ povedalo nafúknuté dievča. „Vzala som naschvál striebornú nádobu. Tak je to! Tak sa už pozrite napiť, ak máte chuť!“

„Zdvorilá práve nie si,“ odpovedala víla, ale nehnevala sa. „No dobre, za to, že si tak máloúslužná, dostaneš odo mňa dar: za každým slovkom, ktoré vyslovíš, ti z úst vypadne ropucha alebo had.“

Keď matka dcéru zbadala, zvolala na ňu:

„No, dcérka, ako si dopadla?“

„Dopadla som, ako som dopadla, milá matka,“ odpovedala nezdvorilka a z úst jej vypadli tri zmije a štyri ropuchy.

„Preboha!“ zvolala matka. „Čo to vidím? Tým je vinná sestra. Však mi za to zaplatí!“ A hneď bežala mladšiu dcéru zbiť.

Úbohé dievča utieklo a skrylo sa v neďalekom lese. Práve sa vracal z lovu kráľovský princ a zbadal ju tam. Keď videl, aká je spanilá, spýtal sa jej, čo tak sama v lese robí a prečo plače.

„Ach beda, pane, matka ma vyhnala z domu!“ Kráľovský princ videl, ako jej z úst vypadlo niekoľko perál a diamantov. Prosil ju, aby mu povedala, čím to je. A vyrozprávala mu celý svoj príbeh. Kráľovský princ to vypočul a hneď sa do nej zamiloval. Uvážil, že taký dar má väčšiu cenu ako desať kráľovstiev, a odviedol ju do kráľovského paláca. Čoskoro sa s ňou oženil.

Horšie sa darilo jej sestre. Tým, že jej z úst padali hady a ropuchy, sa matke strašne zunovala. Tiež ju vyhnala z domu. Ale nešťastnicu si k sebe nikto nechcel vziať, dlho blúdila sem a tam, až kdesi opustená zahynula.