Najmilší Roland

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna žena, bola to naozajstná čarodejnica, a tá mala dve dcéry, jednu zlú a škaredú ako noc, ktorú milovala, pretože to bola jej vlastná dcéra, a jednu dobrú a krásnu ako biely deň, ktorú nenávidela, pretože bola nevlastná.

Toho času mala tá nevlastná krásnu zásteru, ktorú jej sestra závidela, a matke povedala, že tú zásteru musí mať. „Pokoj, moje dieťa,“ povedala stará žena: „aj ju mať budeš. Tvoja nevlastná sestra si už dávno zaslúžila smrť, dnes večer, keď bude spať, prídem a odseknem jej hlavu. Len sa postaraj, aby si ležala pri stene, a ju postrč dopredu.“ To by bol s úbohým dievčaťom koniec, keby práve nestálo opodiaľ a všetko nepočulo. Celý deň sa nemohla priblížiť k dverám, a keď prišiel čas na spanie, musela si ľahnúť na okraj postele, zatiaľ čo jej sestra dozadu k stene. Ale keď sestra zaspala, dievča sa presunulo k stene a tú druhú postrčilo dopredu. V noci sa prikradla stará žena, v pravej ruke držala sekeru a ľavou najprv skúšala, či vpredu niekto leží, potom sekeru oboma rukami zdvihla nad hlavu a svojmu vlastnému dieťaťu odsekla hlavu.

Hneď ako odišla, dievča vstalo a bežalo k svojmu milému, ktorý sa volal Roland, a klopalo na jeho dvere. Keď vyšiel, povedalo mu: „Počuj, môj najmilší Roland, musíme ujsť. Moja macocha ma chcela zabiť, ale trafila vlastné dieťa. Keď sa rozvidnie, uvidí, čo urobila, a potom sme stratení.“ „Ale ja ti radím,“ povedal Roland: „aby si jej najprv vzala čarovnú paličku, inak sa nemôžeme zachrániť, keď nás bude prenasledovať.“ Dievča vyzdvihlo čarovnú paličku, vzalo hlavu mŕtvej sestry a nechalo na zem odkvapnúť tri kvapky krvi, jednu pred posteľou, druhú v kuchyni a tretiu na schodoch. Potom sa milenci ponáhľali preč.

Keď čarodejnica ráno vstala, vzala tú krásnu zásteru a zavolala na svoju dcéru, ale tá neprišla. Zavolala znova: „Kdeže si?“ „Tu na schodoch, zametám.“ odvetila prvá kvapka krvi. Stará žena išla hore, ale na schodoch nikoho nevidela, a tak zavolala znova: „Kdeže si?“ „Tu v kuchyni, ohrievam sa tu pri kachliach.“ povedala druhá kvapka krvi. Tak išla stará žena do kuchyne, ale ani tam nikoho nenašla. Zavolala teda do tretice: „Kdeže si?“ „Tu v posteli, odpočívam.“ odvetila tretia kvapka krvi. Tak išla do komory k posteli. A čo videla? Svoje vlastné dieťa, ktorému odsekla hlavu, v kaluži krvi. Čarodejnica sa rozzúrila, vyskočila z okna, a keďže bola bystrozraká, uzrela nevlastnú dcéru, ako sa so svojím najmilším Rolandom uteká preč. „To vám nepomôže!“ volala: „Aj keď ste už pekný kus ďaleko, mne neujdete!“

Natiahla si sedemmíľové čižmy a netrvalo to dlho a oboch ich dostihla. Ale dievča, keď videlo čarodejnicu prichádzať, vytiahlo čarovnú paličku a premenilo svojho milého na jazero a seba samu na kačicu, ktorá plávala uprostred. Čarodejnica sa postavila na breh, hádzala do vody omrvinky chleba a snažila sa zo všetkých síl kačicu pritiahnuť k sebe, ale tá sa nedala, a tak sa musela čarodejnica večer vrátiť domov naprázdno.

Keď čarodejnica odtiahla, nadobudli tí dvaja svoju podobu a utekali celú noc až do rozvidnenia. Potom sa dievča premenilo na kvet, ktorý rástol uprostred tŕnia, a Rolanda na huslistu. Onedlho pribehla čarodejnica a povedala: „Milý muzikant, môžem si odtrhnúť ten krásny kvet?“ „Ale áno, mamička,“ odvetil tento: „ja vám k tomu pekne zahrám.“ Keď sa čarodejnica vrhla ku kriaku, aby ružu odtrhla, lebo dobre vedela, kto to je, začal huslista hrať a ona musela chtiac-nechtiac v tŕní tancovať. Čím rýchlejšie hral, tým viac jej bolo do skoku, tŕne jej trhali šaty z tela a pichali ju do krvi, Roland neprestával a hral tak dlho, kým nepadla mŕtva.

Keď sa takto vyslobodili, Roland povedal: „Teraz zájdem k otcovi a dohodnem svadbu.“ „Ja zatiaľ zostanem tu,“ povedalo dievča: „a budem na teba čakať. Aby ma nikto nespoznal, premením sa na červený kameň na poli.“ Tak išiel Roland preč a dievča ležalo na poli ako červený kameň a čakalo. Ale keď Roland prišiel domov, upadol do osídel inej krásavice a tá ho tak omámila, že na svoju pravú nevestu celkom zabudol.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez prestania.

Dievča ležalo na poli ako kameň dlho predlho, ale keď jeho milý stále neprichádzal, padol naň veľký smútok, sadol naň preveľký žiaľ, a tak sa premenilo na kvet a pomyslelo si: „Veď niekto pôjde okolo a zašliape ma.“ Lenže to bol ten najkrajší kvet na svete, a tak keď išiel okolo prvý človek, bol to jeden ovčiak, čo na tom poli pásol ovce, a ten kvet uzrel, odtrhol si ho a vzal so sebou domov, kde ho potom ako vzácny poklad uložil do truhlice.

Od toho času sa v jeho chalupe diali naozaj podivuhodné veci. Keď ráno vstal, už bola všetka práca hotová, izba pozametaná, utretý stôl aj stoličky, zakúrené v peci a donesená voda; napoludnie zase, keď prišiel domov, bol stôl už prestretý a na ňom stálo niečo dobré na zjedenie. Nemohol pochopiť, čo sa to deje, lebo nikdy nikoho v chalupe nevidel, a keďže bola taká malá, nikto sa tu ani nemohol ukryť. To dobré kúzlo sa mu síce páčilo, ale nakoniec mal trochu strach, tak zašiel k jednej veštici, aby ju požiadal o radu. Tá múdra žena povedala: „V tom budú nejaké čary. Zajtra ráno dávaj pozor, kde sa čo v izbe pohne, a keď niečo uvidíš, nech je to čokoľvek, hoď na to bielu šatku a potom bude čarodej polapený.“

Ovčiak urobil, ako mu poradili. Druhého rána, práve sa rozednievalo, uvidel, ako sa otvorila truhlica a von vykĺzla tá krásna ruža. Rýchlo skočil a hodil cez ňu bielu šatku a zrazu pred ním stálo pôvabné dievča. Priznalo sa, že bolo tou ružou a starálo sa mu o domácnosť. Potom mu ešte rozprávalo o svojom nešťastí, a keďže sa mu páčilo, opýtal sa, či si ho vezme za muža, ale ona odvetila: „Nie, zostanem verná Rolandovi, aj keď ma opustil.“ Ale sľúbila, že neodíde a bude u ovčiaka ďalej gazdovať.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez prestania.

Prišiel čas Rolandovej svadby. Vtedy panoval v krajine taký zvyk, že sa zhromaždili všetky dievčatá z okolia a na počesť nevesty a ženícha zaspievala každá pesničku. Keď dievča začulo o svadbe svojho najmilšieho Rolanda, myslelo si, že mu od smútku praskne srdce v tele, a nechcelo ísť spievať, ale tie ostatné dievčatá prišli a vzali ho so sebou. Tam sa však postavilo úplne na koniec radu a začalo spievať, až kým mu nič iné nezostalo. Keď jeho spev doľahol k ušiam Rolanda, vyskočil a zvolal: „Ten hlas poznám! To je pravá nevesta, žiadnu inú si nevezmem!“ Všetko, čo zabudol, čo mu zmizlo z pamäti, to bolo zrazu späť v jeho srdci.

Tak verné dievča slávilo svadbu so svojím najmilším Rolandom a ich utrpenie skončilo a začala sa samá radosť, ktorá trvala do konca ich dní.