Pán Poberta

Ako sa v Čechách usadil a ako poslednú obživu chudobným pobral a na nič iné nehľadel, len o svoj majetok sa staral

Neďaleko mesta Sušice stojí hrad Velhartice, kedysi pevné sídlo pánov z Hradca. Ľudia mali v kraji všelijakých pánov, ale najviac ich sužoval don Martin de Huerta, ktorému po celých Čechách hovorili Poberta. Keď sa stal za tridsaťročnej vojny generálom cisárskeho vojska, za svoje zásluhy dostal od cisára niekoľko statkov a medzi nimi aj hrad Velhartice. Tam sa potom usadil a staval nový palác pre svoju milú chránenku Annu Máriu, vojvodovnú z Moldavy. Tej sa dostalo všetko, čo za veľkej vojny Huerta v Čechách nalúpil.
Keď bol don Martin povýšený na slobodného pána velhartického, veľmi si na svojom stave zakladal a cisárovi sľuboval, že všetkých svojich poddaných privedie znovu k pravej viere katolíckej, pretože až do bitky na Bielej hore bola väčšina poddaných protestantského vyznania.
„Ani jeden pikart nebude na mojom panstve! O to sa postarám ja sám, aj keby som ich mal dať ako vlkov honiť!“ kričal don Martin Huerta na richtárov, ktorých si zvolal na hrad zo všetkých dedín a mestečiek.
Richtári pred ním stáli a mlčali. Nikto sa neodvážil pozdvihnúť hlas a prosiť o zľutovanie. Pán bol cudzinec a chcel čo najrýchlejšie ešte viac zbohatnúť. Nadiktoval im svoje požiadavky a prepustil richtárov domov, aby ich čo najskôr splnili. Niekto doniesol na Velhartice, že na pánových gruntoch je jeden pisár, ktorý tajne vyznáva vieru podobojí. Ako sa to don Martin dozvedel, hneď prikázal hajtmanovi, aby po neho poslal vojakov.
„Nech mi ho privedú v reťaziach ako dobytča! Nič iné si ten kacír nezaslúži.“ Páni jezuiti ho chválili za jeho horlivosť a dávali ostatným pánom za príklad. Keď úbohého pisára priviedli vojaci na Velhartice, don Martin nelenil a pred všetkými ho začal vypočúvať ako sprostého zlodeja. Pisár mal ale tvrdú hlavu a nechcel sa viery dobrovoľne vzdať.
„Keď sa nezrieknes svojho kacírstva, zahyneš ako pes! Takého chlapa by som nechcel na zámku ani za honáka, nieto aby si mi sedel v kancelárii a písal lejstrá. Naposledy sa ťa pýtam, pisár! A ty dobre vieš, že zo mňa si žarty robiť nebudeš.“ Všetci čakali, že sa pisár podvolí, ale on stál na svojom. Hlavu mal sklonenú ako baran a slovo z neho nedostali.
„Hoďte ho teda do hladomorne, nech tam hoci zhnije! Škoda ho aj tak nebude,“ nariadil potom vojakom.
Odviedli teda pisára do veľkej veže, zvanej Putna, a tam ho zhodili do tmavej diery bez okien a dverí, len s kruhovým otvorom uprostred. Odtiaľ živý nikto nevyšiel a pisára tiež už nikdy nikto nevidel.
Ľudia sa báli dona Martina viac ako čerta. Keď ich nútil predávať lúky a polia alebo kus lesa, každý predal hoci za pár sliviek, len aby ich pán neprenasledoval väčšou robotou. Boli ale iní, ktorí zo svojich gruntov a chalúp radšej zutekali, než by takému pánovi slúžili. Veľa stavení bolo vtedy opustených a polia ležali úhorom, pretože nebolo nikoho, kto by ich obrábal.
Pod velhartickým hradom bola pekná lúka a tá patrila trom sirotám, ktorí vo vojne prišli o oboch rodičov. Deťom zostala len stará chalupa a jedna koza. Živili sa všelijako, až jedného dňa prišiel po ne panský dráb.
„Pôjdete so mnou k pánovi! Ale poponáhľajte sa, ja tu dlho postávať nebudem!“
„My sme našej vrchnosti nič zlé neurobili,“ bránil sa ten najstarší.
„Ja sa ťa tiež na to nepýtam,“ osopil sa naňho dráb. „Čo pán nariadil, to je mi sväté.
Len žiadne reči a bežte, skôr než na vás vezmem karabáč!“
Bratia sa obliekli a sestru chceli nechať doma. Ale dráb nedal inak, než že dievča musí tiež s nimi. Išlo sa im nevesele, nevedeli, čo s nimi pán zamýšľa.
Keď došli na hrad, zaviedli ich rovno k pánovi do komnaty. Don Martin sedel za stolom a prezeral si nejaké lejstrá. Chvíľu to trvalo, kým zdvihol hlavu a pozrel sa, koho k nemu priviedli. Potom na nich zhurta spustil:
„Ja viem, že ste siroty. Ale ja vám z tej chudoby rád pomôžem. Pod hradom vám patrí jedna lúka a tú od vás kúpim.“
Bratia so sestrou sa po sebe ustrašene pozreli. Najstarší si dodal odvahy, padol pred pánom na kolená a prosil ho:
„Milosť, zmilujte sa nad nami! Keby tej lúky nebolo, dávno by sme už pomreli od hladu. Je to naša jediná obživa. Po celý rok na nej pasieme kozu a nasušíme trochu sena, aby sme ju uživili cez zimu.“ Pán sa zamračil a praštil rukou do stola.
„Dosť tých bláznivých rečí! Ty pomáhaš pri dvore, tak od hladu nezomrieš. Toto dievča vezmem do kuchyne ako slúžku, lebo je mladé a nejakú prácu zastane. Brata potom ľahko uživíte. Veď je ako prút a veľa toho nezje. Až trochu zosilnie, môže tiež ísť pomáhať do dvora.“
Bratia stáli ako obarení, len ich sestra potichu plakala. Vedela, že starú kozu inde ako na tej lúke nenapasie, pretože don Huerta vzal ľuďom všetku pastvu a vyhlásil ju za panskú. Bratia pána prosili, aby sa nad nimi zmiloval, ale on ich odbil.
„Preto som vás sem nepozval, aby som počúval také nariekanie,“ hneval sa. „Buď sa mi tu upíšete na zmluvu, alebo vás dám do väzenia. Tam už prišli iní k rozumu a vy k nemu tiež prídete.“
Keď to siroty počuli, radšej sa pánovi upísali. Na jedno lejstro urobil každý po troch krížikoch a lúka patrila pánovi. Don Martin prikázal zbrojnošovi, aby každému doniesol po jednom bochníku chleba a nakoniec im dal ešte plný hrniec navarenej prosovej kaše.
„Ten hrniec mi už nemusíte vracať, ten si nechajte odo mňa na pamiatku!“ povedal im milostivo, potom ich prepustil.
Tak lacno pán kupoval kus po kuse a onedlho mu patrila väčšina polí, lesov i každá medza.
Siroty sa s plačom vracali domov a cestou nariekali, ako predali lúku. Ľudia ich ľutovali a preklínali pána Pobertu, ale pomôcť im nemohli. Sami sa báli o holé živobytie, drábov i šafárov podplácali, aby im pri robotách niečo uľahčili.
Keď lúku pod hradom stratili, museli starú kozu dať zabiť, aby nezomrela od hladu. Chlieb čoskoro zjedli, aj tú panskú kašu. Nakoniec predali hrniec kupcovi, pretože v ňom aj tak nemali čo uvariť, a on im za neho dal kúsok chleba, ten posledný, čo kedy jedli.
Okolo lúky obchádzal vo dne v noci panský dráb a strážil ju, aby z nej pánovi nikto ani hrsť trávy neukradol. Boli to zlé časy a prišli ešte horšie, ľudia umierali na morovú ranu. Siroty tiež zomreli a mali po trápení.
Panská lúka pod hradom, ktorú Huerta Poberta zobral sirotám, mu veľa úžitku nepriniesla. Zakaždým, keď bola senosež a kosci trávu pokosili, dalo sa do veľkého dažďa a trávu odplavila voda. Ľudia verili, že to sú vyplakané slzy úbohých sirôt, ktoré chamtivý pán ošudil.