Kotlík s kašou

Pred dávnymi časmi žil muž a žena, jedli a pili a dobrú vôľu spolu mali. Muž bol mlynár, hádajte sami, čím bola jeho žena. Mali dcéru, jedinačku. Bola taká pekná, že v lete, keď sedávala pri potoku a brodila si bosé nohy vo vode, priplávali ryby a vyskakovali radosťou z vody.
Ale raz sa darí tak a raz inak. V krajine nastala drahota a hlad. Aj mlynárovi sa prestalo dariť. Jedného dňa mlynárka vyškrabala všetky debny a truhlice, vytriasla všetky vrecia, pridala poslednú soľ a uvarila kašu. Hovorila:
„Toto bude naše posledné jedlo. V dome už nič nie je. Keď kašu zjeme, môžeme si ľahnúť a umrieť.“
Keď bola kaša skoro uvarená, prišiel do kuchyne mlynár, vzal drevenú lyžicu a chcel ochutnať. Žena mu bránila, ale mlynár ju odstrkoval a div že nezasunul lyžicu do kotlíka. Žena schmatla kotlík, dala si ho na hlavu a vybehla von. Bežala, až jej vlasy okolo hlavy viali. Muž bežal za ňou s lyžicou v ruke. Keď ich uvidela dcéra, vzala črievice do ruky a rozbehla sa za nimi.
Prebehli lúku, preskočili potok a poskakovali v lese medzi stromami. Tu dcéra niekde stratila črievik. Hľadala vľavo, hľadala vpravo, vpredu, vzadu, a nájsť ho nemohla. Akože by ho aj našla. Visel na konári. Oriešok si z neho potom urobil hniezdo a pani Orieškova v ňom kolísala mladé. Črievik nájsť nemohla, a tak začala hľadať rodičov. Ale kdeže už otec s matkou boli! Nikde ich nevidela. Dala sa do plaču. Bála sa, že je sama v lese, a nohy ju bolely. Len čo si spomenula na stratený črievik, plakala ešte oveľa viac.
Pri tom nárekanie sa za ňou rozhrnuli kry a objavila sa starenka.
„Čo ti chýba, milé dieťa?“ spýtala sa.
Dievča odpovedalo:
„Ach, matka uvarila z poslednej múky kašu a otec chcel kašu ochutnať. Matka pred ním ušla s kotlíkom na hlave a otec bežal za ňou s lyžicou v ruke. Bežala som za nimi tiež, ale stratila som črievik. Ako som črievik hľadala, stratil sa mi otec aj matka medzi stromami. Čo mám robiť? Keby som aspoň mala ten črievik!“
„Tu máš iný,“ povedala starenka, siahla do kapsy a vytiahla krásnu novú črievičku. Potešovala dievča:
„Len buď pokojná a urob, čo ti poviem, všetko sa na dobré obráti! Choď hlbšie do lesa a nájdeš veľký dom. Je to kráľovský zámok a ty choď dovnútra. Predložia ti všelijaké šaty, hodvábne, bavlnené a ľanové, a povedia ti, aby si si jedny vybrala. Ty si vyber najkrajšie hodvábne šaty. Keď sa ťa opýtajú, prečo si si ich vybrala, odpovedz: Pretože som vychovaná v hodvábe.“
Dievča poďakovalo, išlo hlbšie do lesa a čoskoro našlo zámok. Vnútri jej predložili množstvo šiat hodvábnych, bavlnených aj ľanových, ale ona si vybrala najkrajšie hodvábne šaty. Kráľ sa čudoval a spýtal sa jej:
„Prečo si si vybrala práve hodvábne?“
Odpovedala:
„Pretože som vychovaná v hodvábe.“
Kráľ mal mladého syna. Len čo mlynárova dcéra prišla do komnaty v hodvábnych šatách, zabolelo princa pri srdci a povedal:
„Milý otec, keď sa mám oženiť, dajte mi za ženu tohto dievča. Inú nechcem!“
Kráľovi sa nevesta tiež páčila a začal chystať svadbu. Jedného dňa stála nevesta hore v sále pri okne a pozerala von. A koho nevidela! Dolu bežala cez lúku matka s kotlíkom na hlave, až jej vlasy povievali okolo hlavy, a za ňou otec s veľkou drevenou lyžicou v ruke.
Nevesta sa nemohla udržať a dala sa do smiechu. Princ začul v vedľajšej izbe smiech a spýtal sa:
„Prečo sa, miláčik, smeješ?“
Nevesta nechcela rozprávať o rodičoch. Odpovedala:
„Smejem sa, že máme sláviť svadbu v tomto malom zámku. Kam uložíme toľko hostí?“
A princ na to:
„Veď ty máš väčší zámok?“
Odpovedala:
„To sa rozumie, oveľa väčší.“ Ale nemala vôbec nič.
„Aha,“ povedal princ, „odložme teda svadbu ešte o týždeň. Pozveme všetkých hostí na tvoj zámok a budeme sláviť svadbu tam.“
Hneď šiel ku kráľovi, aby mu o tom povedal. Nevesta posmutnela. Ako si len k veľkému zámku pomôcť? Sadla si do záhrady a plakala. Vtom sa objavila zasa starenka a hovorila:
„Čože ti chýba?“
„Stála som hore v sále pri okne, pozerala som von a predstav si, babička, okolo zámku bežali moji rodičia a ja som sa hlasno zasmiala. Môj ženích začul smiech a spýtal sa ma, prečo sa smejem. Zaklamala som, že sa smejem jeho malému zámku, a povedala som, že mám oveľa väčší. Teraz sa má svadba konať na mojom zámku, a ja žiadny nemám.“
„Ale máš,“ odpovedala starenka, „len buď pokojná a choď so ženíchom. Keď prejdete kúsok cesty, vyskočí z kríkov biely psík. Psíka uvidíš iba ty, nikto iný. Kam pobeží, tam prikáž ísť.“
Starenka zmizla a dievča sa vrátilo do zámku. O týždeň sa zišli hostia na svadbu a nevesta so ženíchom išli vpredu, aby im ukázali cestu k veľkému zámku. Prešli kus cesty a z kríkov vyskočil biely psík. Videla ho iba nevesta. Prikázala kočišovi, kam má ísť, a ostatné kočiare išli za nimi. Hosťom sa cesta zdala dlhá a pýtali sa:
„Budeme tam už čoskoro?“
Nevesta povedala:
„Hneď tam budeme.“
V tom okamihu sa psík zastavil a zmizol v kríkoch. Tam, kde zmizol, objavil sa veľký zámok s vysokými vežami, okná v zámku sa len tak blýskali a z komínov veselo stúpal dym.
„Toto je môj zámok,“ povedala nevesta a všetci vystúpili a išli dovnútra. A hľa, stoly boli prestreté, postele ustlané a sluhovia pobehovali sem a tam. Hostia si sadli so ženíchom a nevestou za stôl a celého pol roka sláviť svadbu. Posledného dňa, keď už mali zbalené a chceli sa vrátiť na princov zámok a naposledy sedeli za stolom, udrelo niečo do dverí, až sa s praskotom rozleteli.
„Pani kráľovná, pani kráľovná!“ volala žena, ktorá vbehla do miestnosti s kotlíkom na hlave, „pani kráľovná, zachráňte ma, môj muž ma chce biť!“
Do miestnosti sa vrútil muž s drevenou lyžicou v ruke, bol bez seba od zlosti a chcel ženu biť. Len čo uvidel vznešenú spoločnosť, klesla mu ruka.
„To sú moji milovaní rodičia,“ povedala mladá kráľovná a mladý kráľ mal radosť a starý tiež, pretože si peknú mladú kráľovnú obľúbili. Rozprávala im, ako sa všetko zbehlo, a sluhovia museli vziať veľkú drevenú lyžicu a každý hosť dostal na tanier vrchovatú lyžicu kaše. Veď to bola kaša, ktorá priniesla šťastie. Hostia kašu jedli a pochvaľovali si ju. Mlynár s mlynárkou si pochutnali na pečeni a víne. Zjedli a vypili, koľko mohli. A že mohli veľa, keď tak dlho bežali, to mi verte.