Jar svetov

„Deti, vstávajte! Vonku je nádherný deň, slniečko krásne svieti. Dnes sa konečne roztopil sneh a čoskoro bude môcť prísť jar,“ budí mamička deti.

Vendulka s Pavlom sú hneď na nohách. Po dlhej zime je prvýkrát teplejší slnečný deň. Deti sa tešili, kedy opäť uvidia záhradku, ktorá bola celú zimu pod snehom. Vendulka sa išla pozrieť na kvetinový záhon. Vzápätí však mamička začuje usedavý plač.

Vendulka s plačom pribehla a medzi vzlykaním jej bolo rozumieť iba: „Mamička, mamička, moja kvetinka!“

„Čo sa stalo, Vendulka, aká kvetinka?“ Mamička Vendulku objíme a snaží sa ju upokojiť. „Tak mi povedz, čo sa stalo?“

„Tá kvetinka, ktorú som si vlani zasadila, má úplne hnedé uhnité lístky! To ona pod snehom uschla!“ A Vendulka plače ďalej.

Pavlík sa pridal: „Všetky kvetinky sú uschnuté, uhnité alebo úplne zmizli. Mysleli sme si, že záhradka bude pekná, ako vždy býva, a ona je taká smutná. Iba v kúte pri plote kvitne pár snežienok.“

„Ale nebojte sa, moji malí záhradníci, všetko v prírode cez zimu odpočíva.

Až na jar sa všetky rastliny prebudia a opäť začnú rásť. Ich korienky, hľuzy alebo cibuľky zostali pod zemou a väčšina z nich svoje listy celkom stratila, ale to neznamená, že kvety zahynuli. Len počkajte, kým príde Vesna, bytosť jari, a všetko sa opäť prebudí k novému životu.“

„A kedy to bude?“

„No, to spoznáte. Keď raz vyjdete von a vo vzduchu bude voňať jar. Zhlboka sa nadýchnete a vaše tváre pohladí jarný vánok. Keď už má slniečko väčšiu silu, pomaly zohrieva zem a v nej sa deje zázrak za zázrakom. Bytostní, ktorí sa o kvety starajú, sú v usilovnej práci. Všetky kvety, ktoré odpočívali pod zemou, opatrne vystrčia nad zem prvý lístok ako prstík, ktorý im hovorí, či je už vonku dosť teplo na to, aby mohli povyrásť a vyslať von aj svoje krásne kvety.

Pod snehom kvety nemohli rásť, pretože im chýbalo svetlo a teplo. Žiadna rastlina bez svetla rásť nemôže.“

„Tak to sme radi, že kvietky nezahynuli! A kedy už konečne príde tá jar?“

„Len počkajte, všetko má svoj čas. Vy by ste chceli všetko hneď. Ale počúvajte, čo vám ešte poviem. Predstavte si, že celá naša Zem je teraz ako tá naša záhradka. Už dlhý, predlhý čas je tu všetko, akoby spalo pod snehovou perinou. Je to preto, že tak, ako to platí pri rastlinách, tak je to so všetkým. Nič nemôže vzkvitnúť bez svetla. Ale teraz nemyslím na svetlo, ktoré dáva slnko, to k nám predsa vysiela svoje lúče každý deň. Ale myslím Svetlo, ktoré k nám prichádza z výšin. Ako elfovia a ostatné bytosti oživujú svoje rastliny a vďaka ich pôsobeniu všetko pod lúčmi slnka rastie a vzkvitá, tak my ľudia máme prijímať a odovzdávať ďalej Svetlo, ktoré k nám prúdi zhora. Máme sa snažiť, aby všetko, čo robíme, bolo užitočné a krásne. Aby sme svojimi činmi, myšlienkami i slovami všetko zušľachťovali a skrášľovali. Ale väčšina ľudí už celkom zabudla na to, prečo tu na Zemi sú. Svoje vnútro ľudia uzavreli prúdom Svetla zhora. Ich diela, slová a myšlienky sú väčšinou len temné a škaredé a nič pekné nevytvárajú. A tak to na našej Zemi teraz vyzerá, akoby všade vládla chladná zima, a všetko vyzerá tak smutne ako teraz naša záhradka, z ktorej sa roztopil sneh.

Teraz však má prísť opäť jar svetov, keď Svetlo zhora zosilnené prúdi dole a my ľudia ho svojím vnútrom máme prijímať a odovzdávať ďalej. Máme sa pričiniť zo všetkých síl, aby sme dokázali to, čo človek robiť má a čo je jeho dávnou úlohou. V lúčoch Svetla pracovať na tom, aby mohlo všetko na Zemi vzkvitať. Všetko potrebné na to máme, len musíme využiť všetky pomoci. Ženy a dievčatá majú schopnosť svojím čistým vnútrom zachytávať prúdy Svetla a ako strážkyne túžby po Svetle majú všetko prežarovať a zušľachťovať. Muži potom skrze toto čisté pôsobenie žien a dievčat prijmú toľko sily, že môžu celú Zem pretvárať na obraz svetlých výšin.

Spolu so Svetlom našej Zemi najviac chýba láska. Keď rozhoríme vo svojich srdciach plameň lásky, keď sa opäť pozrieme nahor a rozpomenieme sa na svoju úlohu, môže všetko okolo nás opäť začať klíčiť, zelenať sa a kvitnúť.

Bytosti prírody každý rok na jar premenia celú Zem na nádhernú rozkvitnutú záhradu. A človek? Dokáže to tiež? My ľudia sa môžeme od bytostných mnohému naučiť. A spoločne s nimi môžeme Zem opäť skrášliť.

Po dlhej zime príde opäť deň, v ktorom všetci tvorovia na tejto Zemi budú môcť radostne zvolať: „Prišla jar, celá Zem sa znovuzrodila a nový život na nej povstal...“