Neverná žena

Jeden bohatý kupec mal mladého sluhu. Ale nebol to len taký hocijaký sluha, bol to silák, skutočný bohatier. A kupec ho mal rád takmer ako vlastného. Keď sa sluha oženil, vystrojil mu svadbu, akú dlho v meste nevideli.
Za nejaký čas povedal kupec sluhovi:
„Rozhodol som sa, že vykonám púť do Jeruzalema. Priprav všetko na cestu, nech čoskoro vyrazíme.“
Sluhovi sa nechcelo nechať doma mladú ženu samú, a preto poprosil kupca, aby ju mohol vziať so sebou. Kupec nič nenamietal, a tak sa vybrali do Jeruzalema všetci s celou karavánou.
Išli, išli už niekoľko dní, vždy na noc rozložili tábor a ráno pokračovali v ceste.
Raz ráno sa bohatier zobudil a s hrôzou zistil, že mu žena zmizla. Len konské stopy, ktoré viedli v piesku ďaleko k obzoru, svedčili, že ženu niekto odviezol.
Kupec bol úprimne zarmútený nešťastím svojho sluhu a povedal:
„Nechoď so mnou do Jeruzalema, choď hľadať svoju ženu. Keď pôjdem späť, počkám tu na teba. Alebo počkaj ty, keby si ju našiel skôr.“
A tak sa spolu rozlúčili.
Išiel, išiel bohatier po stopách v piesku, išiel niekoľko dní, až jedného večera prišiel k stanu a pred stanom sedel muž.
„Buď pozdravený,“ povedal bohatier.
„I ty buď pozdravený,“ odpovedal muž.
„Prijmeš hosťa?“
„Prečo by som neprijal, hostí posiela boh,“ povedal muž a pozval bohatiera do stanu. „Kam ideš?“ opýtal sa, a bohatier mu rozprával, aké nešťastie ho postihlo.
„Tvoju ženu uniesol krutý Holobrada,“ povedal potom pán stanu. „Vráť sa späť, inak ťa Holobrada rozseká na kúsočky nie väčšie, než je tvoje ucho.“
„Aj tak pôjdem ďalej,“ povedal bohatier. „Dvakrát smrť nestretnem a jednej sa nevyhnem.“
„Ako myslíš,“ povedal muž. „Prehovárať ťa nebudem. Ale dám ti aspoň dobrú radu. V meste, kde vládne Holobrada, panoval donedávna môj otec a Holobrada bol náš sluha. Nie sluha, trest boží to bol. Bol to krutý človek a nakoniec otca zabil, mňa vyhnal a sám sa zmocnil vlády. A potom ten krutovládca začal unášať všetky ženy z celého okolia a zatvára ich do svojho paláca. Už tisíce žien ten zloduch ukradol. Určite vzal aj tvoju. Moja matka tým ženám posluhuje a vodí ich do kúpeľa. Ak ti niekto pomôže, tak to bude len ona.“
A potom podal muž bohatierovi zlatý prsteň.
„Podľa toho prsteňa spozná moja matka, že ťa posielam ja.“
Bohatier mužovi poďakoval, vzal si prsteň a líhol si spať. A ráno sa vybral na ďalšiu cestu.
Išiel, išiel bohatier ďalej, až konečne prišiel do mesta, kde vládol krutý Holobrada. Pri bráne paláca zoskočil z koňa a odvážne zabúchal na bránu. Prišla mu otvoriť stará žena.
„Čo si želáš?“
„Hľadám ženu bývalého vládcu tohto mesta,“ povedal bohatier.
„To som ja,“ povedala pomaly stará žena a bohatier jej podal prsteň a povedal jej, prečo prišiel.
„Naozaj, tvoja žena je medzi Holobradovými krásavicami,“ povedala potom stará žena. „Keď ich zajtra budem viesť do kúpeľa, ukryješ sa v húštine a môžeš si ženu odviesť. Lenže Holobrada ťa dohoní. Má nesmierne rýchleho koňa, ktorý cestu dlhú rok prebehne za deň.“
„Keď ma dohoní, budeme sa biť,“ povedal bohatier.
„Holobrada je veľmi silný,“ odpovedala stará žena. „Ešte ho nikto nepremohol a každého rozsekal na kúsočky nie väčšie, než je ľudské ucho.“
„A čo ak nerozseká?“
Stará žena už nepovedala nič, a keď na druhý deň viedla tisíc Holobradových žien na kúpanie, ukryla bohatiera v húštine aj s koňom. Bohatier uzrel svoju ženu, vyskočil z húštiny, schmatol ju do náručia, posadil na koňa a uháňal s ňou domov. Stará žena spustila krik, ale len naoko, a bežala krutému Holobradovi oznámiť, že mu bohatier odniesol ženu.
Holobrada však práve spal, a keď ten zaspal, spal štyridsať dní a štyridsať nocí v kuse a nikto ho nesmel zobudiť. A tak musela stará žena počkať štyridsať dní a štyridsať nocí, kým sa Holobrada zobudí, a potom mu povedala, čo sa stalo.
„A na ktorú stranu odišli?“ opýtal sa Holobrada.
Stará žena ukázala na opačnú stranu.
Holobrada vyskočil na svojho rýchlonohého koňa a išiel hľadať bohatiera. Skúsil to postupne na všetky strany a nakoniec ho predsa len dohonil. Bohatier sa už blížil k stanu dobrého muža, čo mu dal prsteň pre svoju matku.
„Predsa som ťa dohonil, ty Adamovo plemeno!“ zakričal na bohatiera. „Vráť mi ženu!“
„Je to moja žena a ty si mi ju uniesol,“ povedal bohatier.
„Vráť ju po dobrom, inak ťa rozsekám na kúsočky nie väčšie, než je tvoje ucho!“ rozkričal sa ešte viac Holobrada.
„Len to skús!“ zasmial sa bohatier.
Obaja muži zoskočili z koní a schmatli sa do zápasu. Holobrada bol obrovský a tučný, na hlave nemal ani jeden fúz, ani jeden vlas a vyzeral ako netvorné, obrovské novorodeniatko. Ale bol nesmierne silný a mrštný a udatný bohatier ho nemohol nijako premôcť.
Zápasili tak hodinu, zápasili dve, a až po tretej hodine začal Holobrada umdlievať. Bohatier ho položil na lopatky a vytiahol dýku, aby ho usmrtil. Vtedy však pribehla bohatierova žena, všetkou silou schmatla svojho muža za hrdlo a stisla, ako najviac vedela.
To však bohatier nečakal. Pustil dýku aj Holobradu a ten mu dal takú strašnú ranu do hlavy, až mládenec stratil vedomie. A keď sa prebral, bol zviazaný na rukách a nohách a Holobrada kopal v piesku hlbokú jamu. Do tej jamy potom so ženou bohatiera zahrabali až po krk a išli si odpočinúť do tieňa neďalekého stromu. Pred bohatiera postavili krčah s čerstvou vodou, aby ešte viac trpel smädom.
„Radšej ma mal Holobrada hneď rozsekať na kúsočky nie väčšie ako moje ucho,“ nariekal bohatier. „Aby som nemusel tak trpieť smädom a horúčavou a hlavne nevernosťou svojej ženy, pre ktorú som nasadil život.“
A vtedy uzrel obrovského hada, ako sa k nemu pomaly plazí.
„Akoby nebolo už dosť utrpenia,“ povzdychol si. „Ešte ma had uštkne. Ale aspoň budem mať všetko za sebou.“
Had sa však doplazil ku krčahu, napil sa a vpustil do vody niekoľko kvapiek smrtiaceho jedu. Potom sa zase odplazil preč.
Čoskoro prišiel Holobrada s nevernou ženou bohatierovou a povedal mládencovi:
„A teraz ťa rozsekám na kúsočky nie väčšie ako tvoje ucho.“
Potom schmatol krčah, naraz ho vypil a okamžite sa zvalil mŕtvy na zem.
Bohatierova žena sa nesmierne zľakla. Veď zrazu bola sama v šírej púšti s mŕtvym milencom a spútaným mužom, zahrabaným v piesku.
„Vyhrab ma zo zeme a rozviaž mi ruky a nohy!“ povedal jej bohatier.
„Lenže ty ma zabiješ!“ bála sa žena.
„Nezabijem ťa a ani ťa nepotrestám,“ povedal bohatier. „Ale ponáhľaj sa, inak zahyneme obaja.“
Žena vyhrabala muža zo zeme, rozviazala mu putá a on ju mlčky posadil na svojho koňa a sám si sadol na rýchlonohého koňa Holobradovho. A išli ďalej, až prišli k stanu dobrého muža, ktorý bohatierovi tak dobre poradil.
„Si skutočný bohatier!“ zvolal muž, keď uvidel mládenca s jeho krásnou ženou. „A čo sa stalo s Holobradom?“
„Leží mŕtvy neďaleko odtiaľto,“ povedal smutne bohatier.
„Prečo sa teda neraduješ?“
A bohatier po pravde rozprával, čo sa všetko prihodilo.
„Čo teraz urobíš?“ opýtal sa ho muž.
„Neviem,“ odpovedal bohatier. „Zabiť svoju ženu nesmiem a žiť s ňou nemôžem. A ako bude žiť ona? Pre hanbu nebude môcť ani nos z dverí vystrčiť.“
Pán stanu pokýval hlavou a potom povedal:
„Ja sa vrátim do mesta a vezmem tvoju ženu so sebou. Tam nikto nevie o jej vine a ja budem mlčať. Azda sa polepší. A ty všade hovor, že si svoju ženu nenašiel.“
Bohatier súhlasil. Dal mužovi svoju ženu a rýchlonohého koňa Holobradovho a sám na svojom koni sa vybral na to miesto, kde sa rozlúčil s kupcom.
Kupec už naň čakal. Keď videl, že prichádza sám a smutný, povzdychol si:
„Vidím, že si svoju ženu nenašiel.“
„Nenašiel,“ povedal bohatier. „Svoju vernú a dobrú ženu som naozaj nenašiel.“