Ako si psíček roztrhol gaťky

Keď ešte psíček a mačička spolu gazdovali (veď sme o tom nedávno rozprávali, ako si šikovne umyli podlahu a ako sa potom obaja na slnku sušili) a mali ešte svoj domček a viedli si v ňom svoje hospodárstvo, bola raz veľkonočná nedeľa, a tak si povedali, že pôjdu spolu na výlet. Slniečko pekne svietilo. „Pôjdeme napríklad do lesa,“ vraví psíček, „kam by sme išli inam, keď je tak pekne?“

„Veď prečo nie do lesa,“ povedala mačička. „Len škoda, že nemám žiadny slnečník, keď slniečko tak krásne svieti. Robila by som s ním v lese parádu. To určite ešte nikto nevidel mačičku s dáždnikom.“

„Ale veď ti to neuškodí, keď ťa slniečko trochu opáli,“ vravel psíček; „si aj tak po tej dlhej zime nejaká bledá. A teraz sa už dlho neolizuj a poď!“

„No, no, veď sa predsa musím trošku upraviť, keď idem v nedeľu von,“ povedala na to mačka. „Človek sa predsa musí o seba trochu starať. Pozri sa len na seba, ako vyzeráš: máš jedno ucho hore a druhé nakrivo. Uši sa majú nosiť rovnako.“

Psíček si narovnal uši a išli. Cestou si rozprávali, čo budú v lese robiť. Že sa tam budú hrať na schovávačku a na Janka a Marienku a chvíľu aj na naháňačku. A potom že si ľahnú na chrbát do trávy a budú sa pozerať hore na modré nebo.

Keď tak šli, pozeral sa na nich z krovia zajac. „Hehe,“ začal sa posmievať, „ten psíček má jedno ucho hore a druhé nakrivo! Takto,“ a urobil to po psíčkovi. Bola to pravda. Psíček si nedal na uši pozor a mal každé inak. „Pozri, on sa ti posmieva!“ povedala mačička. Psíček sa na zajaca nahneval a rozbehol sa za ním do krovia. Ale zajac ušiel a bol už dávno preč.

„Veď v tom kroví bolo veľa tŕnia,“ povedal psíček, „ale keby som bol chcel, bol by som ho dobehol.“

„Škoda šiat do takého tŕnia,“ povedala mačička a šli do lesa ďalej. Keď tak šli, stretli ich o kúsok ďalej Milan a Milena Tarantovi z Nuslí, Mimi a Helenka Neumannovy, Věrka Langrová a Alenka Čapková, Otík Štorchů a Boženka Sameová a obe Mazánkove deti aj Zorka Kubíková a ešte iné deti, ktoré si tu šli na výlet. Deti sa začudovali, ako pekne tu idú spolu psíček s mačičkou, a ešte sa za nimi obzreli, ale potom sa začali smiať. „Jéjej,“ volali, „pozrite, dievčatá, pozrite, chlapci, ten psíček má roztrhnuté nohavice! Trčí mu z nich košeľa!“

„Vraj mám roztrhnuté nohavice,“ vraví psíček. „Pozri sa, mačička, že nie.“ Mačička si psíčka prezerala zo všetkých strán. „Ba áno, psíček, už to tak je. Gaťky sú vzadu roztrhnuté, a to je hanba.“

„To bude od toho, ako som vletel za tým zajacom do tŕnia,“ nariekal psíček. „To je hanba, takéto roztrhané gaťky, práve na veľkonočnú nedeľu. Keby sme to aspoň mohli opraviť. Nemáš so sebou niť?“

„Nemám,“ vravela mačička, „ale azda niečo cestou nájdeme, nejaký kúsok motúza alebo niečo také.“

„Hľa,“ obzeral sa psíček, „tamto, myslím, niečo je!“ Pozerajú a bola to dlhá dážďovka. Ležala tam rovno natiahnutá a myslela si, že ju nikto nevidí. „Veď je to rovné,“ strčila do dážďovky mačka, „to je ceruzka.“ Dážďovka sa zľakla a zamotala sa do kolieska. „Ba nie,“ kričal psíček, „to nie je žiadna ceruzka, vidíš, je to motúz! Vezmi ho a zašy mi tie gaťky!“

Mačička vzala dážďovku a zašila psíčkovi dážďovkou gaťky. „Tak, teraz sa už na mne nikto nebude smiať,“ tešil sa psíček a išli zase ďalej a rozprávali sa o Snehulienke a Siedmich havranoch.

Ako tak šli, dážďovka sa zo svojho zľaknutia spamätala. „Ja predsa nie som žiadny motúz, ja som dážďovka,“ pomyslela si a začala sa potichu z tých gatiek pomaly driapať von. Šlo to ťažko, pretože mačička prešila dážďovkou dieru krížom-krážom, ale nakoniec sa jej to predsa podarilo a vyvliekla sa polahučky až do polovice von. „Tak prosím, že som dážďovka,“ povedala, „to ešte len bude vidieť, keď vyliezem celá von.“

Išla okolo sliepka a vidí, že psíčkovi vylieza z gatiek dážďovka. „Počkajte trochu,“ povedala psíčkovi, „tuto,“ a vyklovala a vytiahla dážďovku a prehltla ju, „tuto bola dážďovka a tá vám, myslím, vyžrala do nohavíc dieru. Ani by som neverila, že dážďovky žerú aj nohavice. To by ani nikto nepovedal, čo je dnes na svete zlosti. – Veď som ju za to potrestala: zjedla som ju a už je po nej.“

Mačička sa pozerá a vidí, že psíček má gaťky zase celé rozpárané. „Veď to bol motúz na zašitie nohavíc,“ povedala sliepke, „a vy ste nám ho, kmotra, zjedli. Čím teraz zašijeme psíčkovi nohavice?“

„Ba nie,“ vraví sliepka, „namojdušu, bola to dážďovka a žiadny motúz; to by ste pozerali, ako sa krútila! Dážďovky, tie ja poznám, a práve som mala na dážďovku chuť. A ak chcete tie nohavice zašiť – veď taká diera v gaťkách robí naozaj hanbu, osobitne dnes, na veľkonočnú nedeľu – ja síce žiadnu ihlu a niť nemám, ale keď pôjdete ešte o kúsok ďalej, tak tam býva švadlena a tá vám to azda zašije.“

Tak teda šiel psíček s mačičkou k švadlene. „Hm, panečku, to je poriadna diera,“ vraví švadlena, „ale dnes je veľkonočná nedeľa a to ja nešijem. Leda by ste mi za to urobili aj nejakú prácu: to by ste mi museli vychytať v komore všetky myši. Ale to vám vravím, nie aby ste mi tam vypili mlieko a zjedli mazanec a teľacie s nádivkou!“

Psíček s mačičkou sľúbili, že myši vychytajú a že v komore nič nepolakomia. Švadlena ich zaviedla do komory. Myši sa zľakli psíčka a mačičky a zaliezli do svojich dier. „Veď ja ich dostanem von,“ šepkala mačička. „Postav sa, psíček, do stredu komory a rob tam Tancuj, tancuj, vykrúcaj’ a ja potom zariadim to ostatné.“

Psíček sa postavil do stredu komory a čile sa tam do kolieska vykrúcal. „Jéjej!“ začala volať mačička, „to je na smiech, to je na smiech, tu je psíček v roztrhaných gaťkách a on sa ešte k tomu vykrúca!“ Myši boli zvedavé a chceli sa tiež zasmiať. Tak vyliezli zo svojich dier, chichotali sa psíčkovým gaťkám a mačka ich vychytala, že tam ani jedna myš nezostala.

„Dobre ste to urobili,“ pochválila ich švadlena a zašila psíčkovi dieru v nohaviciach. „A pretože ste sa mi v komore nič nepolakomili, tak vám dám niečo so sebou.“ Dala im každému hrnček mlieka a kus mazanca a psíček s mačičkou šli spokojne domov.