Slnečník, Mesačník a Veterník

Bol raz jeden kráľ a ten mal syna a tri dcéry. Raz sa stalo, že odcestoval s kráľovnou na tri dni zo zámku; odovzdal teda zámok a dcéry synovi a prísne mu prikázal, aby nerobil žiadne nezbedy, lebo vedel, že si rád so sestrami uťahuje.
Sotva však kráľ zo zámku vytiahol päty, zajasal princ Silomil a pospiechal k sestrám. Našiel ich v záhrade. „Milé dievčatá,“ kričal na ne už zďaleka, „teraz sa môžeme tri dni hrať, ako dlho len budeme chcieť. Ja som kráľ a vy ma musíte poslúchať!“
„Ale kto by sa s tebou hral,“ ozvali sa na to jeho sestry, pekné to dievčatá ako ružové puky. „Ty nám ubližuješ a hneváš nás, nechaj nás radšej samé; my ťa poslúchať nebudeme.“
„Keď ma nebudete poslúchať, nedostanete ani jesť, ani piť, a dám vás zatvoriť do vašich izieb, kde musíte zostať, kým sa rodičia nevrátia.“
„Počkaj, ty ukrutník!“ zvolali dievčatá, „veď my ťa potrestáme.“
Polámali konáre, natrhali kvety a hádzali ich na brata; ten utekal a zase ich naháňal, a tak si navzájom uťahovali, chvíľami sa aj naozaj hnevali až do večera.
„Čo sa človek s tými dievčatami nahnevá!“ povedal mladý miestokráľ, keď si líhal na lôžko. Vtom sa potichu otvorí okienko a ktosi zašepká:
„Aby si sa nemusel zajtra s tromi hnevať, daj jednu mne.“
„No, to sa môže ľahko stať; a kto si?“ pýta sa princ, ktorý si myslel, že si z neho niekto robí žarty.
„Ja som kráľ slnka a chcem si tvoju sestru vziať za manželku.“
„Tak počkaj chvíľku, ja ti ju prinesiem. Bude to pre ňu veľká česť, keď sa stane takou mocnou kráľovnou.“ A bežal do spálne, kde spala najstaršia princezná, vzal ju do náručia, odniesol do svojej izby a oknom ju vonku položil. Princezná však nepadla na zem. Slnečník, jej ženích, ju vzal na svoje žeravé plecia a po zlatom moste ju odniesol do slnečného paláca.
Ráno, keď sestry vstali, rozprával im Silomil, čo sa stalo s ich sestrou. Vtedy nastal krik a vyhrážky, až bolo princovi pri tom úzko; celý deň s ním ani neprehovorili, len keď podvečer odchádzali do svojich izieb, pristúpila k bratovi staršia sestra a šepkala mu:
„Ak príde k tebe v noci zase ženích, neodbi ho naprázdno.“
Hľa! pomyslel si Silomil, ani by som nebol povedal, že budú mať sestry ženíchov tak po chuti; ráno robili, akoby so mnou do smrti prehovoriť nechceli, a teraz ešte samy prosia.
Keď vošiel do svojej izby, ľahol si síce, ale zaspať nemohol, lebo očakával nového ženícha. K polnoci zaklopal zase niekto na okno a Silomil sa hneď ozval:
„Kto je?“
„Som kráľ mesiaca a žiadam tvoju sestru za manželku.“
„Počkaj, počkaj, hneď pre ňu prídem.“ A odbehnúc po sestru, zniesol ju dolu a za okno položil. Mesačník ju vzal do náručia a po strieborných oblakoch ju odniesol do svojho mesačného paláca.
Ráno, keď Silomil vstal, rozprával to opustenej sestre; tá plakala a hrozila mu otcovým hnevom. Ale keď prišiel večer, prosila aj ona, aby jej zaopatril ženícha. Keď si teda princ znova ľahol, zaklopal zase niekto silno na okno. „Idete aj vy po jednu sestru?“ spýtal sa hneď princ.
„Idem, ak mi ju dáš.“
„A kto si ty?“
„Ja som kráľ vetrov.“
No, to budem mať poriadnych švagrov, pomyslel si Silomil a bežal po tú najmladšiu sestru. Keď ju za okno položil, vzal ju Veterník do náručia a sadol si s ňou do modrooblakového voza, do ktorého boli zapriahnuté štyri bujné kone. Len čo kráľ s nevestou doň sadol, vzniesli sa s nimi do povetria.
Na druhý deň, keď sa kráľ s kráľovnou vrátil z cesty, bežal mu princ v ústrety; kráľ sa čudoval, prečo s ním nejdú princezné, a pýtal sa Silomila, kde sú.
„Milý otec,“ odpovedal ten, „ja som ich všetky tri vydal.“
„Čo to hovoríš!“ vykríkli rodičia.
„Pravdu; jedna je kráľovnou slnka, druhá kráľovnou mesiaca a tretia kráľovnou vetrov.“ Vtedy začal princ rozprávať, ako sa všetko vtedy stalo.
Keď rodičia počuli o veľkom šťastí svojich dcér, zmiernili hnev na syna a len to mu vyčítali, že nepočkal, kým oni prídu. Princovi sa však čoskoro za sestrami zaželalo; umienil si, že pôjde do sveta a že si aj on nájde ženu. Dlho mu to otec nechcel dovoliť, keď sa však aj kráľovná za neho prihovárala, nechal ho ísť. Silomil si nabral peňazí, sadol na koňa a pustil sa do sveta.
Raz, keď už niekoľko dní cestoval, prišiel na zelenú lúku, kde ležalo množstvo mŕtvych tiel. Rozmýšľal, čo sa tam asi stalo, či tam bola nejaká bitka, alebo čo iné. Šiel ďalej a vtom za malým vrchom zbadal nádherný zámok. To mu bola vítaná vec. S chuťou teda zamieril hneď k nemu. Pri otvorenej bráne sedel starček, ktorý, keď k nemu Silomil prišiel, takto prehovoril:
„Panáčik, vy idete tak s chuťou do toho zámku; či neviete, že tam na vás čaká smrť?“
„Prečo? Kto býva v tom zámku?“
„Býva tam krásna princezná, ktorá je taká silná, že premôže celé vojsko; práve v týchto dňoch zápasila s jedným premocným kráľom, ktorý si ju chcel vziať za manželku, či po dobrom, alebo po zlom; ona však privolila prijať ho za manžela len pod tou podmienkou, ak ju premôže. Načo bolo všetko, že sa kráľ aj s celým vojskom proti nej postavil? Ona ich predsa všetkých premohla. Ako by ste sa jej vy ubránili?“
„No nech je akokoľvek, skúsim to,“ odpovedal Silomil a pustil sa k hradu. Na nádvorí zosadol z koňa a bez prekážky vošiel do zámku. V jednej izbe, ktorá bola nadmieru skvostná, videl na stene meč, ako sám z pošvy vyskakuje. „Ty musíš strašne rád sekať,“ povedal Silomil, „a to sa k sebe hodíme, poď len ku mne.“ Keď to dopovedal, vytiahol nepokojný meč z pošvy a svoj strčil na jeho miesto.
Sotva to urobil, vyšla z vedľajšej izby prekrásna panna, a keď tam zbadala neznámeho, hrdo mu povedala:
„Ako sa môžeš opovážiť vkročiť do môjho zámku? Vieš, že ti hrozí smrť?“
Silomil sa zarazil nad jej krásou, a ani nevedel, čo mu povedala, až keď slová zopakovala, odpovedal jej:
„A prečo by mi mala hroziť smrť? Či by si ty, krásna panna, mohla byť taká ukrutná, že by si ma chcela zabiť?“
„Zabiť ťa nechcem, ale ty sa so mnou musíš zápasiť; ak vyhráš, som tvojou väzenkyňou a tvoje bude všetko, čo tu vidíš; ak nie, musíš zomrieť.“
„Súhlasím,“ odpovedal princ, „vezmi si teda meč.“
Princezná pristúpila k stene a vytiahnuc meč z pošvy, v horlivosti si ani nevšimla, že nie je jej vlastný. Sotva sa však dotkla princovho meča, bol jej na dvoje a vypadol jej z ruky.
„Ó beda!“ vykríkla princezná, „teraz som tvojou väzenkyňou.“
„Nie,“ povedal Silomil, „ty si víťazkou a ja tvojím otrokom; rob so mnou, čo chceš, len ma odtiaľto nevyháňaj.“
„To neurobím; ty si tu teraz pánom a ja ťa budem poslúchať.“
„Keby som ti mohol rozkazovať, vedel by som, aké rozkazy ti dať.“
„A aké?“ pýtala sa princezná, hoci dobre vedela, akú dostane odpoveď.
„Aby si ma milovala a vzala si ma za manžela.“
„Rada tvoj rozkaz splním,“ povedala princezná a podala mu ruku, „lebo sa mi páčiš; silného a statočného muža som si vždy priala, a ty si mi dal dôkaz statočnosti.“
Plný radosti vyskočil Silomil a bozkával princeznej ruky; tá však povedala:
„Skôr než bude svadba, musíš dovoliť, aby som na sedem dní odišla zo zámku.“
„A kam pôjdeš?“
„To nesmiem nikomu prezradiť. Tu máš kľúče od všetkých izieb a skladov, aké len v zámku sú; len jedinú komoru, ku ktorej patrí tento zlatý kľúčik, nesmieš otvoriť, ak ma chceš mať za ženu.“
Silomil vzal kľúče a sľúbil, že sa do komory nepozrie; potom sa s princeznou rozlúčil a ona odišla. Prvý deň chodil princ po zámku, obzeral záhrady, rozprával sa so sluhami a zabával sa, až mu prvý deň uplynul. Druhý deň sa mu už viac cnelo a od dlhej chvíle nemyslel na nič iné ako na zákaz milenky. „Možno ma chcela len skúšať,“ hovoril sám k sebe a zlatý kľúčik stále v ruke otáčal. „Čo by tam aj mohlo byť, aby som to ako budúci manžel nesmel vidieť? A veď to ani nespozná, aj keby som sa tam pozrel.“ Tak si to zvedavý Silomil vyhováral, až napokon kľúčik odviazal a do komory išiel. Keď otvoril, zbadal tu človeka pripútaného k stene rozpálenou reťazou.
„Kto si a čo tu robíš?“ pýtal sa princ.
„Ach, prosím ťa, pomôž mi odtiaľto. Som kráľ ohňa; premožený v bitke s mocnou princeznou, do ktorej som sa zaľúbil, musel som utiecť, keď boli všetci moji ľudia pobití; ona ma však dohonila a zajatého tu pripútala.“
Silomilovi sa nezdalo radno pripútaného kráľa odviazať, ale keď tak naliehavo prosil, aby mu aspoň na chvíľku uľavil, zmiloval sa nad ním a reťaz mečom presekol. Kráľ, len čo bol na slobode, hneď z izby zmizol. Až vtedy sa Silomil zľakol; bežal rýchlo na nádvorie a obzeral sa, či by ho niekde nezazrel, ale nadarmo.
S veľkým strachom teraz očakával nevestu, ale tá neprichádzala. Už uplynulo dvakrát sedem dní, a ona tu ešte nebola! Vtedy videl, že je zle a že sa slová milenky splnia; nariekal a bedákal bez prestania, ale nebolo to nič platné. Spomenul si na svojich švagrov, že azda oni budú vedieť, kde sa ocitla, a že mu k nej dopomôžu. Hneď teda rozkázal, aby mu osedlali najrýchlejšieho koňa, a vyšvihnúc sa naň, uháňal zo zámku. Najprv prišiel k Slnečníkovi, a keď ho sestra i švagor s radosťou privítali, pýtal sa predovšetkým, či vie o silnej princeznej.
„Milý braček, to neviem. Možno však vie o nej tvoj druhý švagor, Mesačník; ak chceš, odprevadím ťa k nemu.“ Ochotne Silomil ten návrh prijal a Slnečník ho na zlatých krídlach zaniesol k švagrovi Mesačníkovi.
„Vitaj, švagrík; akože si sem zablúdil?“
„Ach, milý švagor, stratila sa mi nevesta a ja neviem, kde ju hľadať, prichádzam teda k tebe po radu. Slnečník mi nemohol dať správy, a tak myslím, že azda ty o nej vieš.“
„Milý chlapče,“ odpovedal švagor po krátkom rozmýšľaní, „ja o nej tiež neviem, ale švagor Veterník iste pozná jej stopu, veď ten zaduje do každého kúta. Ak chceš, zanesiem ťa k nemu.“
„Ak budeš taký láskavý, rád to prijmem.“
Zastavili sa aj u sestry, ktorá Silomila s radosťou objímala a začala sa ho vypytovať na tisíce vecí. On však pospiechal, nemal pokoja a švagra k odchodu nabádal. Zatiaľ sa Slnečník zase vrátil domov a Mesačník zaniesol Silomila na strieborných oblakoch k Veterníkovi. Práve stáli štyri bujné kone pri modrooblakovom voze zapriahnuté a čakali na svojho pána, keď sa Silomil k Veterníkovmu palácu prihnal.
„No hľa, hľa, to je švagor; čo ťa k nám privádza?“ Tak sa s údivom spýtal Veterník a zavolal na ženu, ktorá brata s veľkou radosťou privítala.
„Milý švagor, ja by som ťa prosil, aby si mi povedal o mojej neveste, tej silnej princeznej; ona sa mi stratila a ty vraj iste budeš vedieť, kde je.“
„Samozrejme, že viem,“ odpovedal Veterník, „ale načo ti to je, keď ju odtiaľ nedostaneš?“
„A kde je?“
„Hlboko pod zemou v jednom ohnivom zámku pripútaná; muž, ktorého si odviazal z reťazí, bol kráľ, ktorého ona premohla; ten, keď bol na slobode, pustil sa za ňou, a keď ju dohonil, vzal ju so sebou do svojho ohnivého zámku a z pomsty ju tam pripútal. Ver, že by sa už dávno bola upiekla, keby som ju neochladzoval.“
„Ó, za to trápenie môže len moja neposlušnosť!“ nariekal úbohý princ. „Nie sú nijaké prostriedky, ako by som ju odtiaľ vyslobodil?“
„Áno, len jediný; počúvaj, poviem ti o ňom. Ohnivý kráľ má bystrého koňa, ktorý by ťa dohonil, aj keby si bol sto míľ vpredu. Nebolo by teda nič platné, keby si aj na najčerstvejšieho koňa nasadol a nevestu odtiaľ uniesť chcel. Kráľ skočí na svojho bystráka, zdvihne sa do povetria a v okamihu ťa dostihne. Že by sa vám potom ešte horšie viedlo, o tom niet pochýb. ..... Musíš teda mať koňa, ktorý je rýchlejší ako kráľov kôň.“
„A kde takého dostanem?“
„Takého koňa má jedna čarodejnica. Je však veľmi zlá a mnoho ľudí, ktorí od nej niečo žiadali, už pripravila o život. Predsa sa o to môžeš pokúsiť; ja ťa donesiem do jej hradu, a prv sa ešte so Slnečníkom a Mesačníkom o tebe poradím. Zostaň zatiaľ u mojej ženy.“
„Poď, bratec, poď, trochu sa jedlom na cestu posilníš a pritom mi povieš, čo robí otec a matka,“ povedala sestra a viedla Silomila do paláca.
Veterník sadol do oblakového voza, kone zatriasli lesklou hrivou, hrdo sa vzopli a letom odnášali svojho pána. Silomil ešte svoj celý príbeh sestre nedopovedal, a Veterník bol už zase späť.
„S akou ideš?“ pýtal sa princ dychtivo.
„S dobrou; tu máš paličku z polovice zlatú, z polovice striebornú, tú si od nás schovaj na pamiatku. Kedykoľvek by si potreboval našu pomoc, zastrč ju do polovice do zeme a my ti pomôžeme. Ver a smelo sa na nás spoľahni, my ťa nedáme zahynúť.“
Rýchlo sa Silomil pozbieral, rozlúčil sa so sestrou a nastúpil ku kráľovi do voza. Tri dni a tri noci išli bez zastavenia, kým prišli k údoliu, kde čarodejnica bývala. Tam sa spustili dolu a kráľ sa so švagrom rozlúčil. Bujné, doteraz neunavené vrance zafrkali a už boli princovi z očí.
Zmužilo kráčal princ k hradu, ktorý stál medzi čiernymi skalami. Namiesto záhrad boli okolo neho blatá a suchopáry, kde ani bodliak nerástol; namiesto múrov bol tu čierny plot, na ktorom bolo dokola čosi napichnuté. Ako sa však Silomil zhrozil, keď prišiel bližšie a zbadal, že sú to samé ľudské lebky! ..... Vtom sa otvoria vráta a oproti nemu vyjde čarodejnica; namiesto vlasov sa jej po spánkoch krútili samé háďatá, v očiach jej sedeli baziliskovia, a keď otvorila vpadnuté bezzubé ústa, vykúkali z nich hadie žihadlá; nos mala ako orlí zobák, líca zvráskavené a bradu, ktorá ako hrbol vyčnievala, obrastenú ryšavými chĺpkami. Na zhrbenom tele visel sivý rubáš, okolo ktorého sa namiesto pásu ovíjal had. „Čo tu hľadáš?“ pýtala sa Silomila sípavým hlasom.
„Chcem k tebe do služby,“ odpovedal, a dušička sa v ňom chvela, čo mu asi tá ohyzda odpovie.
„Do služby, hm! Či vieš, aká je u mňa služba?“
„To neviem, ale myslím, že u teba vydržím.“
„U mňa trvá služba len tri dni a tri noci; kto však moje rozkazy nesplní, tomu sa vedie ako tým, ktorých lebky tu vidíš.“ Pritom ukázala po strašnom plote kostnatým prstom, na ktorom mala necht na tri palce dlhý. „A akú mzdu žiadaš?“
„Nič iné ako toho koníka, ktorého máš schovaného.“
„Keď vykonáš, čo ti prikážem, budeš ho mať,“ povedala stará a baziliskovia jej v očiach poskakovali od radosti, že zase jeden do pasce vbehol.
Prvý deň ho viedla do maštale, kde stálo dvanásť železných žrebcov, a povedala mu:
„Tých žrebcov vyženieš do ohrady tu za zámkom, a ak bude večer čo len jediný chýbať, prídeš o život.“ Potom švihla každého koňa bičíkom a oni odbehli sami do ohrady. Bola to však kruté práca pre nového sluhu, lebo mu žrebci rozutekali, len čo z brány vyšli, a on by sa ich iste nebol dovolal, keby mu švagri neboli pomohli. Na tých si v najväčšej úzkosti spomenul a paličku rýchlo do zeme zastrčil. V tom okamihu začalo slnko tak náramne všade okrem ohrady páliť, že žrebci ešte radi do chladnej ohrady pospiechali. Večer, keď po ne baba prišla, veľmi sa čudovala, že sú všetci pokope; nepovedala však Silomilovi ani slova.
Druhý deň ho zase dovedla do maštale, kde stálo dvadsaťštyri žrebcov.
„Tých žrebcov vyženieš opäť do tej ohrady, a ak bude večer čo len jediný chýbať, prídeš o život.“ Tak povedala čarodejnica princovi; potom švihla každého bičíkom a oni utekali ako zbesilí do ohrady.
Ale tentoraz bol Silomil múdrejší. Aby mu nerozutekali, vrazil paličku hneď do zeme. Vtom začala taká víchrica fúkať, že sa jej kone nemohli ubrániť a museli v ohrade zostať. Večer, keď ich baba všetky našla, prikázala sluhovi, aby ich vohnal do maštale; ale v srdci ju to náramne hnevalo. Rozmýšľala, čo by mu uložila na tretí deň, aby to nebolo možné vykonať.
Večer neskoro si princ vyšiel z hradu von. Tu ho stretol Mesiac a povedal mu:
„Zajtra budeš mať kúsok ťažkej práce, musíš podojiť dvanásť divokých kráv a z toho mlieka pripraviť kúpeľ pre čarodejnicu. Ona ti prikáže, aby si sa prv sám okúpal; urob to bez bázne. Teraz choď za hrad a kde najviac svieti moja žiara, tam nájdeš zlatý bič, ten vykopaj a dobre schovaj, a keď budeš mať kravy dojiť, každú ním švihni a uvidíš, že budú stáť ako baránky; až potom odtiaľto na koníkovi pôjdeš, vykúpaj ho v najbližšom rybníku a potom choď po svoju nevestu.“
Silomil poďakoval láskavému švagrovi a išiel hneď po bič. Neďaleko za zámkom svietil mesiac najjasnejšie na jedno miesto, kde stála vysoká lipa, tam teda začal kopať a našiel naozaj zlatý bič. Dobre ho schoval a išiel spať.
Zavčasu ráno ho zobudila čarodejnica a viedla na dvor do chlieva, kde bolo dvanásť kráv, ktoré ako divé pobehovali po chlieve a strašne revali.
„Tie kravy musíš podojiť a z toho mlieka mi urobiť kúpeľ,“ povedala baba a odišla.
Silomil vzal bič a každú kravu ním švihol. Všetky hneď stáli ako baránky a nechali sa dojiť. Keď mlieko do džbera vlial, bolo také horúce, že sa div nevarilo. Potom išiel po čarodejnicu; tá sa celá trasela od zlosti a vybehla na dvor, aby sa presvedčila, či je to pravda, lebo si nemyslela, že by bol Silomil schopný udržať divoké kravy. Tam však videla, že urobil, ako jej bol prikázal. Strčila teda prst do horúceho mlieka a potom povedala princovi:
„Teraz sa v tom musíš okúpať,“ mysliac, že sa bude báť.
„Prečo by som sa nekúpal? Skôr však, než do kúpeľa vlezem, priveď mi sem toho koníka, aby som sa presvedčil, či ho naozaj máš.“
Baba šla a za chvíľku koňa priviedla; bol však taký zašpinený a vychudnutý, že princ ani veriť nechcel, že by ten kôň mohol byť najrýchlejší na svete. Vzal ho za uzdu, uviazal k stĺpu a vliezol do kúpeľa. Vtom zavial vetrík a mlieko schladil, takže sa Silomil mohol smelo kúpať. Keď sa okúpal, bol sedemkrát krajší ako predtým, že sa doňho zaľúbila aj tá zatvrdnutá duša. Pomyslela si: Počkaj, teraz ja do toho kúpeľa vlezem a budem tiež sedemkrát krajšia, a potom si toho chlapca tu nechám. Povedala teda Silomilovi:
„Keď si to všetko tak dobre vykonal, vezmi si teda toho koníka, ale skôr odtiaľto neodchádzaj, kým sa ja neokúpem.“ Keď do kúpeľa vliezla, začalo slnko tak náramne páliť, že sa mlieko v tej chvíli jedným klokotom varilo; baba kričala a chcela von, ale nemohla pre slnko, ktoré na ňu svoje lúče tak mocne upieralo, že sa zdalo, akoby prúdy plameňov pršali zo všetkých strán. Tak sa do polovice uvarila a do polovice upiekla. Silomil nebol však taký hlúpy, aby jej bol pomohol; len čo vliezla do kúpeľa, sadol na koňa a úprkom z hradu uháňal.
Keď prišiel k najbližšiemu rybníku, zosadol a koňa v ňom vykúpal. A hľa, aká zmena ..... ten špinavý vychudnutý kôň bol biely ako sneh a hladký ako zamat; hriva a chvost boli zo samých strieborných nití, ktoré sa len leskli, nohy mal ako struny a podkovičky z ryžieho zlata, ušami strihal a hlavou hrdo hádzal, až mu hriva ako strieborné strapce okolo krku povievala. Až vtedy naň Silomil s radosťou vyskočil a dolinou uháňal, až iskry za ním pršali.
Netrvalo to dlho a Silomil sa ocitol v hrade ohnivého kráľa, kde videl svoju nevestu pripútanú. Len čo ho zbadala, prosila, aby rýchlo ušiel, inak že ho kráľ usmrtí; on však vytiahnuc meč reťaz presekol, milenku vzal do náručia a nasadnúc s ňou na koňa ujazdil preč. Kráľ sa práve díval z okna, keď sa mu striebrohrivák cez cestu mihol; poznal na ňom princa s vyslobodenou princeznou. Zúrivosťou celý bez seba letí na dvor, vsadne na svojho rýchleho koňa a chce ich dohoniť. Ale tentoraz sa pomýlil! Striebrohrivák bol už tak ďaleko pred ním, že ho bolo vidieť len ako bielu holubičku; márne kráľ svojho rýchlika popoháňal, ten sa nemohol pohnúť z miesta, lebo ešte k tomu všetkému slnko tak páliло, že sa z neho len pot lial. Kráľ mu však predsa oddych dopriať nechcel. Vtom sa zrazu strhne taký vietor, že kráľa aj s koňom do povetria vznesie, krúti ním a naspäť k ohnivému zámku ho ženie, kde ho utrmáceného bez dychu zrazí. Kráľ sa zaprisahal, že až do svojej smrti silnej princeznej škodiť nechce.
Zatiaľ doniesol striebrohrivák pána a pani až do ich zámku. S radosťou ich čeľaď privítala. Silomil tam však nezostal; na druhý deň sedol zase s milenkou na striebrohriváka a ten ich zaniesol k jeho rodičom. Úbohí mysleli, že je ich syn dávno mŕtvy, lebo o ňom ani chýru nebolo. Aké bolo ich potešenie, keď svojho jedináčika oveľa krajšieho a s takou peknou nevestou zase zazreli, to si každý ľahko domyslí. Na svadbu, ktorú hlučne a skvostne oslavovali, prišli aj Veterník, Slnečník a Mesačník so svojimi ženami, ktorým Silomil za ich služby srdečne ďakoval. Po svadbe išli mladí manželia zase naspäť do svojho zámku, kde spokojne žili. Striebrohrivák sa mal dobre a ešte vnuci kráľa Silomila sa radi hrávali s jeho striebornou hrivou a jazdili na ňom.