Ako sa stratil mravček

Na okraji smrekového lesa sa už niekoľko rokov nachádza obrovská hromada ihličia a konárikov. Okolo tej hromady sa to hemží čiernymi šesťnohými tvorčekmi s tykadlami. Pobehujú sem a tam, stále niečo nosia a niekam sa ponáhľajú.

Mravec Mireček sa nedávno vyliahol na svet a hneď naňho čakala kopa práce. Mohol byť staviteľom, profesionálnym dojičom vošiek, opatrovateľkou, pestovateľom mravčích húb, vojakom, zásobovačom. Ale on už v kukle sníval o tom, že bude práve prieskumníkom. Povolanie prieskumníka je veľmi dobrodružné, ale zároveň aj nebezpečné. Ako prvý z mravcov preskúmava neznáme územia, hľadá nové zdroje potravy a tiež stavebného materiálu. A že bol Mireček mravček šikula! Jeden deň našiel novú lesnú bylinku s lahodnými sladkými semienkami, inokedy zasa objavil zrelé lesné maliny, ktoré spadli do trávy. Ostatných mravčekov potom doviedol až k dobrote a spoločnými silami ju potom poprenášali po malých kúskoch do mraveniska.

Do lesa prišiel nový deň. Slniečko ráno nakúkalo cez husté konáriky stromov a svojimi lúčmi zohrievalo mravenisko. Mireček už bol dávno hore a zase hľadal niečo nové a sladké na zjedenie. Tykadlá ho nasmerovali k silnej vôni v tráve. Po nejakom čase objavil naozaj úžasný objav, ktorý našiel v tráve hneď vedľa smrekovej šišky.

Najprv si tú vec ohmatal tykadlami a potom sa do nej zahryzol svojimi kusadlami. „Ó, aká dobrota! Odkiaľ sa to tu vzalo?“ pomyslel si, keď sa tak oblizoval, až sa mu horné nožičky lepili. Bola to taká žltá sladká guľôčka. A keďže to Mireček ešte nikdy neochutnal, nevedel, že je to obyčajný tvrdý cukrík, ktorý tu včera stratil z vrecka chlapec Péťa, keď bol s rodičmi na hubách.

Keď tak ochutnával, ani si nevšimol, že vôňa cukríka pritiahla aj mravce z iného mraveniska. Všimol si ich, až keď už bolo neskoro. Ich stráž ho prepadla a zajala. Mireček sa bránil, kopal, stále utekal, ale zlí mravci ho zakaždým dohonili. „Haló, kamaráti, zachráňte ma! Počujete, tu som!“ volal a volal, ale pomoc neprichádzala. Mireček tentoraz zašiel príliš ďaleko od svojho domova.

Nakoniec ho zviazali a traja zlí silní mravci ho niesli na chrbte ku svojej kráľovnej.
S Mirečkom to vyzeralo veľmi zle. „Môžeme ho hneď zjesť?“ pýtali sa, keď ho spútaného priviedli pred kráľovnú. Cudzia kráľovná dlho rozmýšľala. Mravci čakali na rozhodnutie a pritom Mirečka držali pevne kusadlami za nohy. „Zjedzte si ho,“ povedala krátko. Potom dodala: „Ale až zajtra! Teraz poďte ochutnať tú novú neznámu žltú vec. Toho votrelca zatiaľ nechajte uležať v špajzi,“ rozkázala a zamierila do obrovskej jedálne, kde si sadla na čelo obrovského stola. Mravci hodili Mirečka do tmavej teplej špajze, kde mali zásoby jedla. Priviazali ho k regálu, aby neutiekol, a odišli na svoju hostinu.

Ostatní mravci z Mirečkovho mraveniska zatiaľ svojho stratenéh priateľa všade márne hľadali. Trúbili na poplach, behali po stromoch… Volali, kričali, ale márne. Nakoniec to vzdali a zmierili sa s tým, že ho asi zobol ďateľ alebo žlna…

Prišla noc a všetci lesní mravci išli spať. Len Mireček nespal. Ten, zviazaný pri regáli, len plakal a plakal a celý sa triasol od strachu…

Kým niektoré lesné zvieratká v noci spia, iné vylezú z pelieška, aby sa vydali za potravou. Rovnako vyliezol tú noc aj zo svojej nory starý jazvec. Celý deň prespal a
v noci ho zobudil náramný hlad. Pár dážďoviek ho nasýtilo len trochu, keď tu si všimol mravenisko. Začal rýchlo hrabať svojimi pazúrmi a hľadať mravčie kukly. Keď sa dohrabal do špajze, začal oblizovať sladké zásoby semienok, bobúľ a húb. Takmer by zbaštil aj Mirečka! Tomu našťastie len prekusol jeho pevné putá. Ostatní mravci okamžite vyliezli z dier a začali sa nečakanému útoku tvrdo brániť. Hryzli, štípali jazveca do labiek a papule. To sa ale nočnému hľadačovi prestalo páčiť a odišiel radšej hľadať jedlo niekam inam.

Vyslobodený Mireček sa dal na rýchly beh. Využil tmu a chaos a utekal rýchlo preč z mraveniska. Potom zaliezol pod ihličie a tam čakal až do rána. Na druhý deň sa vydal smerom k slniečku a šiel a šiel, až narazil na miesta, ktoré už dobre poznal. Práve tam, kúsok od kŕmidla, sa rozprestieralo jeho mravenisko.

To bolo prekvapenie, keď sa objavil späť doma! Všetci ho objímali a radovali sa. A Mireček rozprával a jeho kamaráti počúvali… Potom sa zase všetci pustili do práce, až sa to okolo mraveniska len hemžilo. Z Mirečka bol po čase ten najlepší a najobozretnejší prieskumník zo všetkých mravcov, ktorý kedy ochutnal lahodný žltý cukrík.