Ako si užiť bezbolestný pôrod?

Ja som porodila svojho prvého syna v roku 2013. Vtedy som mala čerstvých dvadsaťtri rokov. Od začiatku som vedela, že sa nemusím báť. Napriek tomu vo mne niečo stále hlodalo. Prečítala som mnoho článkov a diskusií, ktoré sa týkali pôrodu. Z každého som si zobrala to, čo mi dodalo ešte viac pokoja a odvahy. Vnútornú istotu mi dodal aj príbeh mojej mamy, ktorá mala taký rýchly pôrod, že sotva došla do pôrodnice.

Pre mňa bolo asi najdôležitejšie to, že väčšinu kontrakcií a príprav na pôrod som strávila doma v pokojnom prostredí s podporou manžela. Ďaleko od pôrodnice, ktorá vo mne vyvoláva strach. Vedela som, že nechcem žiadne zásahy. Chcela som mať svoj pokoj a nechať pôrod prirodzene plynúť. Veľmi sa mi páči predstava pôrodných domov, kde má žena svoj pokoj, ale lekár je vždy nablízku. Žiaľ, pôrodné domy sa v Českej republike takmer nevyskytujú.

Môj pôrod nebol bezbolestný, ale nemám z neho žiadne negatívne dojmy a všetka bolesť po priložení môjho syna na telo okamžite zmizla. Rada by som ešte niekedy zažila pôrod môjho ďalšieho dieťaťa. Zaujímalo ma teda, či sa dá zažiť bezbolestný pôrod. Čo pre to urobiť? Na túto a ďalšie otázky mi Lucie odpovedala. Verím, že budú inšpiratívne aj pre vás.

Dáša: Rada by som sa opýtala, či je vhodné aktívne sa na pôrod pripravovať pomocou cvičenia? Ako predísť takému častému nástrihu hrádze? Je vhodné použiť na prípravu napríklad Aniball, masáž hrádze, alebo to nemá vplyv?

Lucie: Nie som zástankyňou univerzálnych návodov a vyhlásení. Zo svojej osobnej skúsenosti, ale aj zo skúseností desiatok iných žien viem, že každá príprava na pôrod je veľmi individuálna. Každá máme iný životný štýl a treba sa práve tomu prispôsobiť. Skrátka a dobre robiť to, čo je nám blízke, známe, v čom sa cítime prirodzene a spokojne.

Inak sa bude na pôrod pripravovať žena, ktorá žije napríklad na dedine v horách a pohyb je jej vlastný, a inak žena z mestského paneláka. Čo sa týka samotnej hrádze, opäť je to veľmi individuálne a príroda pri našej ženskej výbave myslela na všetko. Súčasťou tehotenstva môže byť stále partnerské milovanie, čo je tá najprirodzenejšia príprava na pôrod, nech ide o masáž či spevňovanie panvového dna.

Ak pri pôrode dôjde k nastrihnutiu hrádze, nemusí to byť záležitosť len na fyzickej úrovni, ale aj psychickej. Môžeme nevedomky opakovať príbeh svojej mamy alebo mať v ženskej rodovej línii ukrytú nejakú hlbokú bolesť, o ktorej nástrih či natrhnutie hrádze vypovedá.

Záleží aj na tom, či je pôrod spontánny alebo intervenovaný. Pri intervenovanom pôrode zvyčajne udáva tempo pôrodného procesu lekár alebo pôrodná asistentka. Dieťa je v podstate tlačené von rýchlejšie, než potrebuje, a natrhnutie je tu. Nástrih je čisto lekárska potreba, aby bolo viac miesta na vsunutie rúk a vytiahnutie dieťaťa. To, že je to zásah vo väčšine prípadov absolútne zbytočný, je informácia, ktorú by mala vedieť každá žena. Sama som priviedla na svet päť detí bez natrhnutia či nástrihu a ani jednu zo spomenutých pomôcok som nepotrebovala.

Dáša: Je dôležité s bábätkom komunikovať? Rozprávať sa s ním napríklad aj o jeho ceste na svet?

Lucie: Komunikácia s dieťaťom počas prenatálneho obdobia je absolútne zásadná. Kľúčom k prirodzenému pôrodu je práve spolupráca žena – dieťa. Čím skôr si žena nájde spôsob, ako komunikovať, tým bude sebavedomejšia bez potreby byť odkázaná na niekoho iného, kto jej povie, ako sa dieťaťu v jej vlastnom tele darí. Obdobie tehotenstva je časom veľkej citlivosti a vnímavosti a oplatí sa ho maximálne využiť. Schopnosť s dieťaťom neverbálne komunikovať sa nestráca ani po pôrode.

Okrem inej komunikácie dávame dieťaťu správu o tom, že ho berieme na vedomie. Vo chvíli, keď niekoho beriem na vedomie, dávam mu správu o tom, že JE, existuje, a to je základ jeho seba-vedomia. Keď ma ako dieťa nikto do pomyselnej „hry“ neprizve, na mojom sebahodnotení sa to stopercentne prejaví a ovplyvní to celý môj následný život. Teda do času, kým si neuvedomím, že niekde na počiatku môjho života som ako dieťa prežila niečo, čo malo zo svojej podstaty byť inak, a nepodniknem potrebné kroky na nápravu.

Dáša: Vy ste sa pôrodom prespievala. Prezradíte, čo si napríklad pospevujete a ako veľmi je spev dôležitý? Aké ďalšie veci boli pre Vás pri pôrode dôležité?

Lucie: Áno, prespievala som tri zo svojich piatich pôrodov až do chvíle, keď som si chytila deti do svojich rúk. Ten text nie je celkom najdôležitejší, aj keď žáner a spôsob, ktorým spievate, určite pôrod ovplyvní. Spev je okrem krásneho príchodu na svet aj prirodzené dýchanie. Spevom sa prispôsobujete dynamike pôrodu a nemusíte myslieť na to, či dýchate správne alebo nie. Jednoducho sa necháte viesť a hlasom sa prispôsobujete.

Spevom tiež vypúšťate obrovské pôrodné vlny, ktoré ženským telom prechádzajú. Vo chvíli, keď ich žena nevypustí, zostávajú uväznené v tele a prichádza na rad bolesť. Pôrod je niečo ako obrovská búrka, veľmi silná energia, ktorá musí prejsť ženským telom. Úlohou ženy je tú „búrku“ nechať prejsť, byť čo najviac uvoľnená, a aj v tom spev veľmi pomáha.

Pre mňa bola dôležitá intimita, bezpečie a môj muž, ktorý mi bravúrne už počas tehotenstva vytváral zázemie. Pre dobre prežitý pôrod je potrebné, aby bola žena citlivá, vnímavá, a také tie oblasti života, kde treba byť skôr racionálna či dokonca bojovná, aby prenechala svojmu mužovi. Bez môjho muža by som nikdy neprežila pri pôrodoch svojich detí to, čo som prežila, a nebolo dôležité, aby bol fyzicky priamo pri pôrode. Alebo keď to poviem opačne, určite pre mňa bolo dôležité, že som mohla byť pri pôrode bez fyzickej prítomnosti môjho muža. Prvý pôrod som s partnerom prežila a aj keď robil to najlepšie, čo mohol, jeho prítomnosť ma veľmi rušila.

Dáša: Ako ste sa cítili Vy bezprostredne po Vašom prvom pôrode? A čo Vám tento okamih dal? Čo vlastne bolo impulzom vydať knihu „Aby porod nebolel“?

Lucie: Môj prvý pôrod prebehol pred viac než šestnástimi rokmi v pôrodnici. Svojím spôsobom by to bol pre niekoho ideál, pretože som rodila v krásne zariadenej izbe s veľkou vaňou a prítomná bola iba pôrodná asistentka (ak teda nepočítam študentku medicíny na praxi). Napriek tomu ma pôrod veľmi bolel, bola som veľmi sklamaná, rozčarovaná. Z tej úžasnej izby ma odvážali na kolieskovom kresle. Bola som taká zoslabnutá tlačením, že som nemohla chodiť. Svojich prvých štrnásť dní materstva som mala vysoké teploty a pohybovala sa po štyroch. Spodná časť tela ma neskutočne, alebo skôr veľmi skutočne bolela.

Bola som rozhodnutá, že niečo ako „pôrod“ už nechcem v živote zažiť. Nikdy. Ani za nič. Skutočne sme s mojím mužom uvažovali o adopcii ďalšieho dieťaťa. Potom ale prišla potreba pochopiť, čo sa vlastne stalo. Prečo tá šialená bolesť. Trvalo mi to päť rokov, ale pochopila som. Ďalšie deti som už priviedla na svet doma.

Prečo kniha? Keď zažijete niečo také nádherné, že sa to v podstate slovami ani nedá vyjadriť, máte potrebu sa o to podeliť. Prajete si, aby to mohli prežiť aj ostatné ženy, vaše dcéry. Tak vznikla knižka. Už niekoľko rokov je jednou z najpredávanejších kníh v oblasti materstva a rodičovstva. Je tiež súčasťou Národnej lekárskej knižnice v Česku.

Dáša: Čo ak sa na pôrod po psychickej stránke pripravím a zrazu prídem do pôrodnice, kde bude nepríjemná pôrodná asistentka, ponáhľajúci sa lekár a vzápätí sa všetky istoty vytratia. Je v tomto prípade šanca zažiť bezbolestný pôrod?

Lucie: Pôrodný proces je vo väčšine prípadov namáhavá činnosť, prirovnateľná k fyzicky náročnému vrcholovému športovému výkonu. Jednoducho povedané, keď sa rozhodnete vyšliapať na bicykli na Sněžku, bude to úžasný športový výkon, a keď si dobre rozvrhnete svoje sily, budete k sebe vnímaví, budete dýchať tak, aby vám bolo dobre, budete piť kedykoľvek pocítite potrebu, spomalíte tempo vždy, keď si to vaše telo vyžiada, alebo naopak v niektorých úsekoch pridáte... Dorazíte na Sněžku unavení, ale nemusí to bolieť. A o tom to je aj pri pôrode. O spolupráci so svojím telom, bábätkom a na nejakej úrovni aj so svojím mužom. Podotýkam na nejakej úrovni. Podmienkou pre čo najjednoduchší priebeh celého procesu je nemať aktívny neocortex. Jeho úlohou je bedlivo strážiť intimitu a bezpečie priestoru a v prípade ohrozenia dáva telu signál, že nie sú vhodné podmienky na pôrod, a telo proces pozastavuje. Záleží na tom, ako sa žena od rušivých a neocortex aktivujúcich vplyvov v pôrodnici dokáže odpojiť a nenechať sa nimi ovplyvniť.

Dáša: Čo si myslíte o všetkom urýchľovaní a zásahoch do pôrodu, ako je napríklad časté vyšetrovanie, podanie oxytocínu či epidurálu?

Lucie: Nedá sa k tomu povedať nič iné, než konštatovať, že to všetko v skutočnosti pôrodný proces komplikuje, pozastavuje a robí ho bolestivým. Ľudské telo je múdre a tak ako sme stále ešte nestratili schopnosť počatia a následného rastu a vývoja v maternici, vieme bez intervencií aj prísť na svet. Často sa stretávam s otázkou typu: Ako budem vedieť, čo mám robiť, keď som prvorodička? Každé ženské telo vie, ako má priviesť na svet dieťa, a každé rodiace sa dieťa dostalo do vienka schopnosť prísť na svet. Ak do tohto procesu nezasahujeme, môže byť pôrod rýchly, svojím spôsobom jednoduchý a možno aj bez bolesti. Nie je to vždy nevyhnutne nutné a nie je zlyhaním prežiť čokoľvek iné. Každá z nás máme svoj životný príbeh a každá z nás prežívame iné „učebné lekcie“. Život je múdry učiteľ aj sprievodca sám o sebe.

Dáša: Okrem nastavenia pozitívnej mysle, čo všetko by ste odporučili nastávajúcim mamičkám chcieť/nechcieť, mať/nemať pri pôrode, aby nebolel?

Lucie: Ja nie som zástankyňa pozitívnej mysle. Viem, znie to zvláštne. Lenže pozitívna myseľ sama o sebe nič nevyrieši. Je to len súčasť nejakej oveľa hlbšej práce. Odporúčam poznať svoj vlastný pôrodný príbeh. Nie je vždy nutné ho ťahať z mamy. Existuje mnoho techník, ktorými možno svoj vlastný pôrod prežiť. Aj ja s touto témou pracujem. Je dobré vedieť, aké témy mám pod slovom „pôrod“ ukryté a ktoré by ma mohli negatívne ovplyvniť.

Dôležité je počúvať samu seba a dať na svoje pocity. Jeden gynekológ kedysi vyhlásil, že ženské pocity počas tehotenstva nie sú nijako smerodajné. Sú! Sú tie najsmerodajnejšie a je načase si skutočne túto oblasť vziať znova späť do svojich ženských rúk. Žena vytvára zázemie svojmu dieťaťu prostredníctvom svojho tela, muž vytvára zázemie žene. Neučí ju rodiť, ani ju „nerodí“.

Dáša: Organizujete aj semináre, aký typ žien k Vám chodí?

Lucie: Organizujem semináre, zdieľania, workshopy. Jeden celodenný seminár organizujem aj s mojím mužom. Už ho robíme desiaty rok a máme ho veľmi radi. Chodia všetky typy žien. Vysokoškoláčky prevažujú. Niektoré prídu, pretože vnútri seba vedia, že prirodzený pôrod skutočne dostali do vienka, a chcú byť v spoločnosti podobne zmýšľajúcich ľudí. Iné majú možno v pláne cisársky rez, aby sa vyhli bolesti, ale keď pochopia, o čo ide, zmenia postoj, prípadne životný štýl. Deje sa to často.

Dáša: Na záver: Je niečo, čo by ste našim mamičkám, napríklad práve nastávajúcim, ktoré sa prvého pôrodu boja, radi odkázali?

Lucie: Ak sa niečoho bojím, je fajn vedieť, čo to je. Vo chvíli, keď to viem, mám aj možnosť tomu porozumieť. Tu potom nastáva slobodná možnosť voľby, čo skutočne prežiť chcem a čo nechcem. Aké kroky k tomu či onomu urobím, alebo neurobím. Riešením nie je odovzdanie zodpovednosti niekomu inému, alebo pozitívne myslenie bez hlbšej práce na sebe.

Prajem všetkým ženám, nech sa im deje to najlepšie práve pre ne, s vedomím toho, že „to najlepšie“ má pre každú z nás úplne inú podobu a nie je potrebné sa porovnávať. Už keď prichádzame na svet a nikto nám do toho procesu nezasahuje, musíme si každý nájsť svoje vlastné tempo a polohu. Musíme objaviť a realizovať samých seba. Cesta pôrodná je s cestou životnou totožná.

Knihu Aby porod nebolel máme pre troch z vás vo Vernostnom programe. Tak si pospešte.

Užitočné zdroje na Slovensku

• Národný portál zdravia (NCZI) — Čakáme dieťatko