Prvý pôrod

Termín pôrodu som mala 26. 11., priateľ však vravel, že by sa mohla narodiť 25. 11., to má totiž on narodeniny a ja mám meniny. V utorok 22. 11. som bola v poradni, kde mi povedali, že je všetko v poriadku, ale ak do budúceho utorka neporodím, tak mi dohodnú vyvolanie pôrodu, aby som nenosila priveľmi dlho. Lekárka mi urobila aj Hamiltonov hmat, čo nebolo príjemné, ale vydržať sa to rozhodne dá. Išla som domov a už cestou ma začalo pobolievať brucho, bolo to také nepravidelné a slabšie, skôr ako keď sa začína menštruácia. Takto to bolo celý deň až do večera, v noci to ustalo. Vždy to cez deň pobolievalo a v noci pokoj až do piatka. 25. 11. 2011 o 00:15 po 2 hodinách spánku mi praskla voda. To som si z priateľa robila žarty, že sa dcérka narodí dnes a že si to vymodlil. Priateľ bol nervózny viac ako ja, chcel hneď volať sanitku, ale ja som mu hovorila, že tam budem ešte dosť dlho, že je čas a chcem si v pokoji dobaliť veci (zubnú kefku, sprchovací gél a takéto veci dennej potreby som v taške nemala). Ešte som volala mame, že UŽ. Potom som povedala priateľovi, nech už tú sanitku zavolá. Cesta v sanitke bola hrozná, mala som už dosť silné kontrakcie a to drncanie nebolo nič pekné, stačilo mi tých 5 minút jazdy, obdivujem ženy, ktoré idú do pôrodnice povedzme pol hodiny, ja som bola rada, že sme už na mieste. Na príjme mi urobili ešte ultrazvuk, kde odhadovali váhu dievčatka na 3280 – 3380 g. Natočili monitor, spísali so mnou papiere a išla som na prípravovňu. Po polhodinke som si došla na pôrodnú sálu, kde mi asistentka dala kvapkačku s antibiotikami (kvôli môjmu srdcu, mám vrodenú vadu) a priateľovi som napísala, že už môže prísť. Cestu, ktorá pešo trvá asi 25 minút stále do kopca, zvládol azda za 10 minút, až som sa čudovala, čo tam tak skoro robí :-D Dostal zelené oblečenie a celý čas už bol pri mne. Posielal smsky rodičom a kamarátovi, že rodíme. Asistentka bola veľmi milá a príjemná, vždy ma prišla skontrolovať, natočiť monitor, spýtala sa, či niečo nepotrebujeme, a odišla na izbu vedľa, nechala nás osamote, čo som ocenila, že máme súkromie, ale že keby niečo, priateľ po ňu príde. Od bolestí mi krásne uľavila vaňa s teplou vodou, ale bohužiaľ sa pôrod zastavil, prestala som sa otvárať, tak mi už asistentka nedovolila ísť do nej znova. Priateľ bol skvelý, pomáhal mi chodiť, podával pitie, podopieral ma, keď som sedela na lopte, a tiež vďaka nemu mám fotky zo sály ešte s bruškom :-) keď som bola na monitore, to bolo najhoršie, musela som len ležať a to mi tie bolesti prišli ešte silnejšie. O šiestej sa menili zmeny, prišla iná asistentka, tiež veľmi milá a dobrá. Otvorená som bola na 4 cm, tak mi dovolila ísť ešte do vane, ale už mi veľmi nepomohla. Okolo pol siedmej mi už bolesti prišli na maxime, pýtala som sa, či to bude bolieť ešte viac, že už to azda ani nejde, a asistentka hovorila, že viac už ani nie, ale častejšie. Už to bolo neznesiteľné, prosila som, nech mi nejako pomôžu, ale epidurál mi vraj dať nemôžu kvôli srdcu, dali mi teda aspoň nejaký čapík, ale ten nezabral. Priateľ ma držal za ruku a sústredene sledoval monitor. Pripadalo mi, že čím väčšie kontrakcie mám, tým on má väčšiu radosť, pretože mi nadšene hlásil, že máme číslo, na ktoré sme sa minulou kontrakciou ešte nedostali. Priateľ mal v práci práve ten deň preskúšanie, na ktoré musel, inak by bola jeho práca ohrozená a to sme si nemohli dovoliť. Mal tam byť o 10. hodine, vraj to bude asi na 20 minút a potom je hneď zas pri mne. O pol desiatej sa začal chystať, že pôjde, ale v tom to začalo! Šialený tlak hlavičky, len som potichu povedala choď po asistentku, už sa mi chce tlačiť, tak po ňu letel, ona prišla a povedala mi, nech ešte netlačím, lebo sa veľmi potrhám, ešte nemám zašlú bránku. Vraj mám kontrakcie a nutkanie na tlačenie preďýchavať ležiac na boku. No jasné, ale to sa ľahko povie, no nejde to tak dobre. Nemohla som to vydýchať, bábätku klesol tep, tak mi dali do nosa hadičky s kyslíkom, bolo to síce lepšie, ale aj tak hrôza. Priateľ už musel ísť, aby to stihol. Prišla lekárka, predstavila sa mi, podala ruku, všetci v tejto pôrodnici boli veľmi milí a s človekom nejednajú ako s podradným, ale ako so sebe rovným, vždy všetko vysvetlia, jednoducho paráda. Prehliadla ma, vraj ešte vydržať 3 kontrakcie preďýchať a budem môcť tlačiť. KONEČNE!!! Už som si neprala nič iné. Rátala som a po tretej som vydýchla „už budem môcť“? Vraj by to chcelo počkať ešte 2 kontrakcie, ale to som už nevydržala. Začala som tlačiť, doktorka aj asistentka mi radili, ako na to, a veľmi ma chválili, lenže ja som tlačila a po kontrakcii hlavička vždy zaliezla späť, do toho šialená pálivá bolesť v rozkroku, ako by ma niekto režal zaživa, už som bola na pokraji síl, vyčerpaná, nevyspatá, len som zo seba vymačkala, že to nejde, že to bábo zo seba nevytlačím, načo ma doktorka s asistentkou začali povzbudzovať, že je to normálne, keď bábo skĺzne späť, že vraj si vediem veľmi dobre, medzitým už prišla na sálu aj detská lekárka a tá ma začala tiež chváliť, to ma povzbudilo a nakoplo, počkala som na ďalšiu kontrakciu a dala som do toho všetko, ešte raz, ešte… Neviem koľkokrát, ale zrazu som cítila, ako prešla hlavička, na moment som otvorila oči a videla tmavé vlásky, to mi dodalo energiu a telíčko som porodila na jedno zatlačenie. Tá úľava!! 25. 11. 2011 o 10:11 sa narodila Natálka. Ale nerozplakala sa, síce sa nadýchla, ale len vykríkla, pretože mala nosík plný plodovej vody, tak som len zazrela, ako mi ju ukazujú, a hneď ju niesli vedľa na odsatie a hneď sa ozval mohutný krik, tak som si vydýchla. Placentu som porodila ako nič. Doktorka ma ani nestrihala, nechcela som strih zbytočne a vraj ani nebol potrebný. Mala som len 4 stehy vnútri (ale to som si zavinila sama tlačením skoro) a 2 vonku, dostala som umŕtvovačku a o šití som ani nevedela. Medzitým malú práve poutierali, zmerali, odvážili a doniesli mi ju na prvé dojčenie. Ale bola napitá vody, tak nechcela, aspoň som si ju teda pochovala. Mala 50 cm a 3280 g. Potom zaspala, tak ju sestrička dala do takej pojazdnej postieľky a postieľku dala vedľa mňa. Priateľovi som napísala, že už je po všetkom a že všetko je v poriadku. Prišiel za nami asi o 11. hodine, to sa už prezliekať nemusel. Dal mi pusu, pozrel sa na malú a nemohol uveriť tomu, že už ju máme na svete, že po toľkých mesiacoch čakania sme sa aj my stali rodičmi. Nemohli sme sa na ňu vynadívať. Spinkala a bola taká maličká a krásna!!! A bola naša. Doktorka ma chválila, vraj takú tichú a vzornú rodičku tam už dlho nemali, ale ja som fakt nemala potrebu kričať ako na lesy, to by mi energiu ešte uberalo, radšej som si to pekne potichu preďýchala. Bol to do tej doby môj najbolestivejší, ale najkrajší zážitok :-) a aj keď som na sále tvrdila, že toto už nikdy a že malá bude jedináčik, veľmi rýchlo ma to prešlo :-D stojí to za to, odmena je k nezaplateniu :-)