Zlatá hus

Bol raz jeden muž a ten mal troch synov. Tomu najmladšiemu hovorili hlúpy Janko a bol odstrkovaný a často vysmievaný, pri každej príležitosti ho od všetkého odháňali. Raz sa stalo, že ten najstarší chcel ísť do lesa rúbať drevo, a skôr než odišiel, dala mu matka chutnú jemnú smažienku a fľašu vína, aby nemal hlad a smäd. A keď sa vybral na cestu, stretol starého šedivého mužíka, ktorý mu zaželal dobrý deň a povedal:
„Daj mi, prosím, z batôžka kúsok koláča a napiť sa dúšok vína, som veľmi hladný a smädný.“
Ale múdry syn odpovedal:
„Ak ti dám svoj koláč a svoje víno, nebudem mať sám nič, ťahaj svojou cestou!“ Nechal starčeka stáť a sám odišiel. Ale len čo začal strom rúbať, netrvalo dlho, sekera sa mu šmykla a zranila ho na ruke. Musel sa teda vrátiť domov a netušil, že to nešťastie naňho zoslal šedivý mužík.
Potom išiel do lesa prostredný syn, matka mu zasa dala ako najstaršiemu smažienku a fľašu vína. Cestou opäť stretol starčeka, ten mu zaželal a poprosil ho:
„Daj mi, prosím, z batôžka kúsok koláča a napiť sa dúšok vína, som veľmi hladný a smädný.“
Ale aj druhý syn povedal rozhorčene:
„Ak ti dám svoj koláč a svoje víno, nebudem mať sám nič, ťahaj svojou cestou!“ Nechal starčeka stáť a sám odišiel. Trest na seba nedal dlho čakať, len čo začal strom rúbať, sekera sa mu šmykla a zranila ho na nohe. Musel sa teda tiež vrátiť domov.
Vtedy povedal hlúpy Janko:
„Otče, nechajte ma raz ísť po drevo.“ Ale otec mu odpovedal:
„Tvoji bratia pri tej práci prišli k škode, vyhoď si to z hlavy, veď to nevieš.“
Ale hlúpy Janko tak dlho prosil, až mu otec povedal, nech ide s Pánom Bohom, až sa aj jemu niečo stane, azda potom zmúdrie. Matka mu z popola a vody upiekla koláč, dala mu fľašu kyslého piva. Keď prišiel Janko do lesa, tiež stretol šedivého starčeka:
„Daj mi, prosím, z batôžka kúsok koláča a napiť sa dúšok z tvojej fľaše, som veľmi hladný a smädný.“
Hlúpy Janko odpovedal:
„Ja mám ale len popolový koláč a kyslé pivo, ak ti to príde po chuti, tak si posedíme, najeme sa a napijeme.“
Tak si sadli, a keď hlúpy Janko otvoril svoj batôžok, bola vnútri chutná smažienka a vo fľaši výborné víno. Janko sa teda dosť podivil, ale najedli sa, napili a potom starček povedal:
„Pretože máš tak dobré srdce a zľutoval si sa nado mnou, chcem ti pomôcť k šťastiu. Pozri sa tu na ten starý strom, zotni ho a v jeho koreňoch niečo nájdeš.“ A potom starček zmizol.
Janko ten strom zrúbal, a keď padol na zem, našiel v jeho koreňoch hus, ktorá mala perie zo zlata. Vytiahol ju a išiel do hostinca, kde chcel prenocovať. Hostinský mal tri dcéry, ktoré pozerali na hus a boli veľmi zvedavé, aký je to podivuhodný vták; a každá z nich chcela mať zlaté pierko. A keď v jednom okamihu hlúpy Janko na chvíľu vyšiel von, schmatla najstaršia dcéra hus za krídlo, že si pierko vytiahne. Ale prst i celá dlaň jej ostali na husi prilepené. Čoskoro sa tam objavila prostredná dcéra a tiež nemyslela na nič iné ako na zlaté pierko, ale sotva sa svojej staršej sestry dotkla, ostala k nej pevne prilepená. Nakoniec sa sem prikradla aj tá najmladšia dcéra s rovnakou myšlienkou, a keď ju sestry varovali, nech sa nedotýka, pomyslela si, že jej pierko neprajú; ale sotva sa sestier dotkla, ostala prilepená aj ona. Tak tie chtivé dievčatá museli stráviť noc s husou.
Ráno vzal hlúpy Janko hus do ruky a dievčatá, ktoré k nej boli prilepené, si nevšímal. Ony museli bežať za ním, doprava doľava poskakovať, kam ho nohy niesli. Cestou popri poliach stretli farára; ten, keď ten sprievod uvidel, zvolal:
„Hanbite sa, nehodné dievky! Takto behať za mladým chlapcom, či sa to patrí?“
Farár schmatol tú najmladšiu a chcel ju odtiahnuť, ale len čo sa jej dotkol, tiež sa prilepil a musel s nimi bežať. Zakrátko stretli kostolníka a ten, keď videl farára, ako beží kdovie kam, zavolal:
„Hej, pán farár, kam tak rýchlo? Nezabudnite, že dnes máme krstiť dieťa.“
Bežal za farárom a schmatol ho za golier, ale tiež ostal prilepený. Keď tak tých päť poslušne za Jankom klusalo, stretli dvoch sedliakov, ako išli z poľa s motykami. Vtedy na nich farár zavolal, nech jemu a kostolníkovi pomôžu. Ale keď sa sedliaci kostolníka dotkli, ostali tiež prilepení, a tak ich bolo už sedem, čo museli hlúpeho Janka a jeho zlatú hus kdovie kam nasledovať.
Janko prišiel do veľkého mesta, kde panoval kráľ a ten mal dcéru, ktorá bola šialene smutná, nikto ju nevedel rozosmiať. Vtedy dal kráľ rozhlásiť, že kto ju rozosmeje, dostane ju za ženu. Keď to hlúpy Janko počul, vydal sa s husou a tým sprievodom ku kráľovej dcére, ktorá, keď videla tých sedem ľudí jedného za druhým upaľovať, začala sa nahlas smiať, že nemohla prestať.
Hlúpy Janko teda žiadal princeznú za ženu, ale kráľovi sa taký zať nepozdával, a tak hľadal výhovorky. Nakoniec Jankovi povedal, že musí priviesť takého muža, ktorý vypije pivnicu plnú vína. Hlúpy Janko si spomenul na mužíka, čo mu už predtým pomohol, a išiel do lesa na to miesto, kde sa stretli. Na tom zrúbanom strome uvidel sedieť človeka s mrzutou tvárou. A tak sa ho Janko opýtal, čo ho trápi, a muž mu odpovedal:
„Ále, mám veľký smäd a nemôžem ho uhasiť, studenú vodu neznášam a sud s vínom som už vyprázdnil, ale čo je to taká kvapka pre mňa?“
„To ti môžem ľahko pomôcť,“ povedal Janko, „poď so mnou a smäd uhasíš.“
Zaviedol ho do kráľovskej pivnice a muž sa postavil pred obrovský sud a pil a pil a skôr než sa skončil deň, bola pivnica prázdna.
Hlúpy Janko predstúpil pred kráľa a princeznú za ženu žiadal, ale kráľ sa mrvil, že taký hlupáčik by mal dostať jeho dcéru, a zasa si dal podmienku, že najprv musí priviesť muža, ktorý zje celú horu chleba. Janko nezaváhal a na to známe miesto išiel a uvidel tam sedieť muža. Ten si práve svoje telo pevne remeňom sťahoval. A na Jankovu otázku odpovedal:
„Plnú pec chleba som zjedol, ale mám hlad stále väčší, tak si svoj prázdny žalúdok sťahujem, inak by som od hladu umrel.“
Vtedy mu hlúpy Janko povedal, nech ide s ním, že ho nasýti. A priviedol ho na kráľovský dvor, kde medzitým kráľ nechal z celej krajiny zvážať múku a pred Jankom vyrástla hora z chleba. Ale ten muž sa postavil pred tú horu a začal jesť; skôr než deň skončil, po tej hore nebolo ani pamiatky.
Vtedy hlúpy Janko po tretí raz predstúpil pred kráľa a žiadal princeznú, ale kráľ si zasa vymyslel výhovorku, vraj nech si Janko po princeznú pricestuje na lodi, ktorá vie plávať po vode aj po zemi. Tak hlúpy Janko zasa bežal do lesa a tam našiel onoho šedivého starčeka, ktorý mu povedal, že on to bol, kto víno pil a chlieb jedol, a že mu ešte raz pomôže za to, že bol k nemu taký láskavý.
Daroval Jankovi tú zázračnú loď a kráľ mu už nemohol princeznú ďalej odopierať. A bola veľká svadba; a po kráľovej smrti zdedil kráľovstvo hlúpy Janko a dlhý čas v ňom spokojne žil so svojou ženou.