Lesný šedivec

Pred dávnymi časmi stála na okraji jedného hlbokého lesa malá chalúpka a v nej býval chudobný drevorubač so ženou a s tromi dcérami. Raz ráno, keď sa chystal do práce, povedal žene:
„Pošli dnes za mnou našu najstaršiu, nech mi prinesie obed do lesa, inak nebudem s robotou hotový. A aby nezablúdila,“ dodal, „vezmem si so sebou vrecúško jahiel a budem ich sypať na chodník.“
Keď potom slnko stálo priamo nad lesom, vydala sa dcéra s hrnčekom polievky na cestu. Lenže škovránky, vrabce a pinky, kosy a čížiky jahly dávno pozobali a ona nemohla otcovu stopu nájsť. A tak išla naslepo stále ďalej a ďalej, až kým slnko zapadlo a zotmelo sa. Stromy v tme šumeli, sovy húkali a jej začalo byť úzko. Vtom zazrela v diaľke svetielko, presvitalo medzi stromami stále na jednom mieste.
„Tam isto bývajú ľudia,“ hovorila si, „a cez noc ma u seba nechajú,“ a išla za tým svetlom.
Netrvalo dlho a došla k domu, ktorého okná boli osvetlené. Zaklopala na dvere a z domčeka sa ozval chrapľavý hlas:
„Poď ďalej!“ Vošla do tmavého pitvora a zaklopala na dvere izby. „Len ďalej,“ volal ten hlas, a keď otvorila, sedel tam pri stole sivý starec, lakte mal opreté o stôl, hlavu v dlaniach a dlhá brada mu splývala pod stôl takmer až na zem.
Ale pri peci mal troch spoločníkov: sliepočku s kohútikom a strakatú kravičku. Dcéra rozprávala tomu šedivcovi, ako zablúdila, a poprosila, aby ju tu nechal cez noc. Starec sa obrátil k zvieratkám a hovorí:
„Sliepočka moja, kohútik môj, a ty pekná kravička Straka, čo vy na to?“
„Ju!“ odpovedali zvieratká, čo asi znamenalo:
„My sme za to,“ aspoň starec tomu tak rozumel a prehovoril podľa toho:
„Máme tu všetkého dosť, zájdi vedľa do kuchyne, uvaríš nám večeru.“
V kuchyni našla naozaj všetkého dosť a uvarila dobrú večeru, ale na zvieratká nespomenula. Priniesla plnú misu na stôl, prisadla k sivému gazdovi, a že bola vyhladovaná, jedla s chuťou. Keď mala dosť, povedala:
„Ale teraz už od únavy nohy necítim, potrebovala by som si ľahnúť a spať.“
Starec nič. Hlavu mal v dlaniach, ako keď driemie. Obrátila sa teda k zvieratkám:
„Povedzte mi, vy traja v kúte, kdeže je tu nejaká posteľ?“
Zvieratká odpovedali:
„Sama si sa tu dobre mala, na nás sústom nespomenula, sama si radu hľadaj dať, kde dnes budeš nocovať.“
Vtom prehovoril aj starec:
„Choď po schodoch hore, nájdeš spálňu, komoru, v komore dve postele, obe pekne ustelieš. Nezabudni na obliečky! Ja tam prídem, ľahnem si tiež.“
Dievča išlo hore, rozostlalo, periny vytriasla a čerstvo obliekla, ľahla si do jednej postele, ani na gazdu nepočkala. Šedivec o chvíľu prišiel, posvietil jej do tváre, potriasol hlavou, a keď videl, že tvrdo spí, otvoril padacie dvere a spustil ju do pivnice.
Drevorubač prišiel neskoro večer domov a vyčítal žene, že ho nechala celý deň hladného.
„Ja za nič nemôžem,“ odpovedala žena, „dcéru som s obedom poslala včas, to isto zablúdila, však ona sa zajtra vráti.“
Ráno, ešte skôr než sa rozodnilo, drevorubač vstal, že zase pôjde do lesa, a žiadal, aby mu tentoraz priniesla obed druhá dcéra.
„Vezmem si so sebou vrecúško šošovice,“ povedal, „to sú väčšie zrnká ako jahly, dievča ich lepšie uvidí a nemôže zblúdiť z cesty.“
Pred poludním sa dcéra naozaj vydala s obedom do lesa, ale šošovica bola už dávno preč, lesné vtáky ju pozobali ako včera jahly, ani zrnko nenechali. A tak blúdila po lese až do zotmenia, tiež sa dostala k domčeku toho starca, na zavolanie vošla do izby a poprosila o jedlo a o nocľah. Šedivec s dlhou bielou bradou sa zase opýtal svojich zvieratiek:
„Sliepočka moja, kohútik môj, a ty pekná kravička Straka, čo vy na to?“
Zvieratká zase odpovedali:
„Ju!“ a ďalej to šlo všetko celkom rovnako ako deň predtým. Dievča uvarilo dobrú večeru, jedlo a pilo s bradatým šedivcom a o zvieratká sa nestarala. A keď sa opýtalo, kde by mohlo prespať, zvieratká odpovedali:
„Sama si sa tu dobre mala, na nás sústom nespomenula, sama si radu hľadaj dať, kde dnes budeš nocovať.“
Keď v komore zaspala, prišiel šedivec, posvietil si na ňu, pokrútil hlavou a spustil ju do pivnice.
Tretie ráno povedal drevorubač svojej žene:
„Dnes pošleš s obedom našu najmladšiu. Bola vždy dobrá a poslušná, ona isto nezíde z cesty, nebude blúdiť po lese ako obe staršie, tie vosičky poletušky.“
Matka nechcela dcéru pustiť:
„Je to moje najmilšie dieťa, mám o ňu tiež ešte prísť?“
„Len sa neboj,“ odpovedal muž, „dievča nezablúdi, na to je príliš múdre, rozum by mohla rozdávať. Veď ja si naberiem hrachu a budem ho sypať, hrach je ešte väčší ako šošovica, bude jej pekne ukazovať cestu.“
Ale keď dcéra vzala košík s obedom a vyšla do lesa, mali holuby plavé všetok hrach už dávno vo volkoch a ona nevedela, kam sa má dať. Bola celá ustarostená a stále si len predstavovala, ako bude otec hladovať a ako bude večer mamička nariekať, ak sa jej nevráti. Keď sa už zotmelo, nakoniec uvidela svetielko a prišla k lesnému domčeku. Milo poprosila, aby ju tam nechali cez noc, a šedivec s bielou bradou sa zase opýtal svojich zvieratiek:
„Sliepočka moja, kohútik môj, a ty pekná kravička Straka, čo vy na to?“
„Ju, ju,“ odpovedali.
Ona hneď pristúpila k peci, kde mali svoje miesto, pohladkala sliepočku aj kohútika po hladkom perí a kravičku Straku podrapkala na čele medzi rohmi.
A keď uvarila dobrú polievku, ako jej gazda prikázal, a misa už stála na stole, dievča si hovorilo:
„Ja by som mala jesť a tie dobré zvieratká by nedostali nič? V komore je všetkého dosť, ja sa skôr postarám o ne.“ Došla po jačmeň, nasypala sliepočke a kohútikovi, ale kravičke priniesla celé náručie voňavého sena.
„Nech vám chutí, milé zvieratká,“ povedala, „a ak máte smäd, dostanete ešte čerstvú vodu.“
Priniesla zvonku plné vedro vody a sliepočka s kohútikom si vyskočili na okraj, namáčali zobák do vody a potom dvíhali hlavu, ako už vtáky pijú, a Straka sa tiež poriadne napila. Keď mala zvieratá nakŕmené, prisadla k stolu ona sama a dojedla, čo jej gazda nechal. Netrvalo dlho a sliepočka s kohútikom začali strkať hlavičku pod krídla a strakatej kravičke sa už oči zatvárali. A tak dievča povedalo:
„Nemali by sme ísť spať?
Sliepočka moja, kohútik môj, a ty pekná kravička Straka, čo vy na to?“
Zvieratká odpovedali:
„Ju, s nami si tu jedla, pila, všetky si nás opatrila, ďakujeme za pomoc, prajeme ti dobrú noc.“
Dievča potom vyšlo po schodoch hore, vytriasalo vankúše, dalo čisté obliečky, a keď bolo hotové, prišiel sivý gazda a ľahol si na prvú posteľ. Biela brada mu siahala až k nohám.
Sama si ľahla na druhú posteľ, pomodlila sa a zaspala.
Ráno vstala so slnkom, zakúrila v kuchyni, postavila na raňajky a išla opatriť kohútika, sliepočku a kravičku Straku. Zase na ne pekne hovorila, a keď ich potom púšťala zadnými dverami na dvor a do sadu, zvieratká jej povedali:
„Dnes dostaneš pekné veno, nech je to slama či seno, čo ti dajú, to si ber. Prajeme ti šťastný deň.“
Sivý gazda už čakal za stolom na raňajky, a tak rýchlo niesla na stôl, pojedla s ním, poďakovala mu za nocľah i za jedlo a chystala sa domov. Ale spomenula si, že musí ešte ustlať, a gazda jej povedal, že si tú slamu zo svojej postele môže zviazať do plachty a odniesť domov.
Dievča išlo do komory, zviazalo si ten uzol, do postele nastlalo náruč čerstvej slamy a s uzlom na chrbte vykročilo z dverí.
Vonku zastihlo obe staršie sestry, ktoré šedivec práve prepustil z pivnice. Keď ju uvideli, ako sa ohýba pod nákladom, smiali sa jej, že si odnáša plnú plachtu slamy:
„Nám ju ten čudný gazda tiež dával, ale my sme poďakovali. Ktože by vláčil celý deň taký uzol, keď je to len preležaná slama. Keby to bolo aspoň seno!“
Najmladšia odpovedala:
„Nesluší sa nevziať dar len preto, že nemá cenu. Gazda to myslel dobre, vidíte, dal mi do košíka jedlo na cestu.“
„S nami to dobre nemyslel,“ povedali sestry, „keď nás držal zatvorené o chlebe a vode,“ a rozprávali jej, ako sa ráno zobudili v pivnici. Ale košík s jedlom jej ochotne vzali z ruky, aby z neho mohli samy tiež jesť.
Tak sa spolu pustili do lesa, išli stále jedným smerom a tešili sa, že isto trafia domov, keď idú všetky tri pohromade, a naozaj ešte pred večerom našli známu cestu a čoskoro došli k otcovej chalúpke.
Matka plakala od radosti, keď ich uvidela, ale otec povedal:
„Veď som ti to hovoril, že sa dievčatá vrátia. I drevorubačova dcéra môže zablúdiť, ale nakoniec sa vždy z lesa vymotá.“
Najmladšia bola od svojho bremena taká unavená, že plachtu so slamou ani nerozviazala, vopchala ju pod svoju posteľ, ľahla a spala.
Ráno chcela slamu odpratať, ale nemohla tým uzlom ani pohnúť, taký bol ťažký. Rozviazala uzol a neverila svojim očiam: všetka slama sa jej cez noc premenila na zlato! Hneď zavolala matku a sestry a sama sa rozbehla von po otca, aby sa rýchlo išiel pozrieť, aké bohatstvo im prišlo do chalúpky.
Sestry si takmer trhali vlasy z hlavy, keď videli, akým darom pohrdli. Ale matka povedala:
„Buďte radi, že ste sa vrátili s prázdnymi rukami, ale živé a zdravé. Všetky tri ste isto zablúdili k Lesnému šedivcovi, to on takto ľudí skúša, odmeňuje aj trestá.“