Ako sa Matej Cvrček stal doktorom

Akýsi učený pán, doktor všetkých práv, tých nad mešcami i tých, od ktorých závisí život i smrť chorých, si najal posluhovača. A čo náhoda nechcela, práve Mateja Cvrčka s ženou, hoci sa o to miesto uchádzalo mnoho iných, schopnejších. Osud je už taký, že niekoho neustále dvíha a iného zas neustále zráža.
Veľa práce u doktora nebolo. Matej nosil na stôl pri hostinách a žena čistila izby a udržiavala v nich poriadok; pán doktor nebol ženatý.
Raz bolo zasa po slávnej hostine, hostia sa už rozišli. Matej ohlodal kostičku a zhlboka si vzdychol.
Učený pán si to všimol.
„Prečo si si tak zhlboka vzdychol, Matej? Ak Ťa niečo ťaží, zver sa mi, a ak to bude v mojej moci, buď ubezpečený, že Ti pomôžem,“ prehovoril milo.
„Preto som si vzdychol, milostivý pane, že ja úbohý sa celý svoj život biedim, a tí páni doktori nič nerobia, a predsa sa im dobre vodí. Keby som sa bol takto aj ja narodil doktorom!“ A opäť si Matej zhlboka vzdychol.
„To by si sa musel dať inak vyšľahať po chrbte, milý Matej, kým by si sa stal doktorom. Ak Ťa netrápi nič iné, nechaj takých myšlienok, ešte by Ti popletali hlavu,“ radil sluhovi múdry pán.
Keď prišiel Matej večer domov, nič nepovedal, nabrúsil si nožík a šiel k priekope, kde rástli vŕby; odrezával prút po prúte a skladal do otepi. Keď ich narezal pekný počet, zviazal ich, dal na chrbát a pustil sa domov.
„Ženo, týmito prútmi ma šľahaj po chrbte, kým nepoviem dosť,“ prikázal svojej polovici a aj vestu si vyzliekol, aby to viac cítil.
„Chcem byť doktorom,“ odpovedal stroho žene, keď sa nemala k tomu, aby splnila jeho bláznivý rozkaz.
Nedal jej pokoj, chtiac-nechtiac musela mu vyhovieť.
Keď to už nemohol dlhšie vydržať, zakričal na ženu:
„Dosť!“ Obliekol sa zas a šiel k doktorovi.
„Dosť mi žena vyšľahala chrbát, pane doktore, a teraz by som prosil o nejakú knihu. Zdá sa mi, že to šľahanie samo predsa len na doktorstvo nestačí,“ povedal.
Doktor sa usmial a požičal mu akúsi starú knihu písanú po latinsky. Na druhý deň Matej ani nevyšiel z izby, sedel nad knihou otočenou hlavou nadol, pozorne do nej hľadel a ešte pozornejšie obracal list za listom, aby žiadny nevynechal, a keď ju celú prezrel, začal zase znovu. Už sa mu robili pred očami mušky nad tými nespočetnými kolieskami a čiarkami; ale Matejova skalopevná vytrvalosť všetko prekonala.
Znovu, hoci nepoznal ani jediné písmenko, začal obracať list za listom, kým nedošiel ku koncu. Jeho žena, keď ho uvidela, zľakla sa, aby sa jej Matej azda nepominul rozumom.
Celý týždeň k doktorovi ani nenakukol, zabudol na svoje povinnosti.
A keď si neskôr vyšiel, tváril sa vážne, učene, akoby už všetku vedu bol zhltol. Ani službu už u doktora nevykonával, aj žene zakázal chodiť za zárobkom.
Po nejakom čase rozhlásil kráľ vo všetkých mestách a dedinách svojej ríše, že sa mu stratil vzácny prsteň, z diamantov a najvzácnejších kameňov, a pozval k sebe na zámok všetkých učencov svojho panstva, aby mu svojou radou a dômyslom pomohli klenot hľadať.
Aj Matej sa dozvedel o kráľovskom vyhlásení, neotáľal a pospiechal ku kráľovi.
Na zámku sa zhromaždil už značný počet slávnych hláv, niekoľko dní sa radili, mozgy lámali, ale prsteň nevyčarili.
„Aby moje skúmanie malo výsledok, milostivý kráľu, ráč mi vykázať osobitnú izbu, kde by ma nikto nevyrušoval v učenom bádaní,“ hovoril Matej Cvrček ku kráľovi. Dobre si vedel pomôcť z núdze; bál sa, aby v styku s ostatnými učencami neprezradil svoj nedoktorský rozum. Všetci sa totiž dohovárali v jedinej sieni spoločne.
Vládca jeho žiadosť s radosťou splnil, určil čudnému učencovi osobitnú izbu a svojim dvoranom stranou povedal, že ten sa mu zdá byť zo všetkých najmúdrejší.
Predložili mu na stôl veľké knihy; s jednou mal vždy sluha čo robiť, aby ju nepustil a nepoškodil.
Matej, keď bol sám, otvoril jednu z tých, čo mu boli najbližšie; ani nevedel, že je opäť hore nohami. Ale nehľadel do nej, myslel na obed, začal sa v ňom ozývať hlad a sliny sa mu zbiehali na maškrty z kráľovského stola.
K poludniu sa kráľ medzi učencami vypytoval, či sa už nedopátrali priaznivého výsledku. Ale každý len pokrútil hlavou a premýšľal ďalej.
Aj Mateja navštívil, ale potichu, aby ho nevyrušoval. Videl, ako sedí zamyslený s hlavou podopretou rukou a ani si nevšíma otvorenej knihy. Podišiel k nemu po špičkách, aby sa pozrel, o čom čudný učenec naposledy čítal, a ešte viac sa začudoval, keď uvidel knihu s obrátenými písmenami.
„Pane, ako to, že čítate odzadu?“ opýtal sa učenca polohlasom.
„Inak nemôžem, milostivý kráľu. Ak my, učení, chceme dostať stratenú vec späť, musíme všetko odzadu, a nie inak ani s knihami,“ vážne odpovedal Matej.
A kráľ, nechcejúc dômyselného bádateľa vyrušovať, nechal ho osamote, utvrdený o mimoriadnych vedomostiach toho nepatrného muža.
„Už je k dvanástej a ani zmienka o obede,“ hovoril si Matej, keď kráľ odišiel. „Zavrú tu človeka a ani do úst mu nedajú. Čudný zvyk na kráľovskom dvore, žiadny poriadok, to ja to mám doma lepšie zavedené.“
Sotva dohovoril, dvere sa otvorili dokorán a v nich sa objavil sluha s polievkou.
„A ..... tu je už jeden!“ zvolal Matej radostne. Sluha zbledol ako stena a roztriasol sa ako osika. Keď prišiel dolu k svojim druhom, povedal im, že ten zavretý doktor už vypátral, kde je vzácny prsteň. Ako otvoril dvere, zavolal naňho učenec, že jeden už tu je. Za nič na svete nechcel už hore, poslal s mäsom druhého.
Lenže len čo sa druhý objavil na prahu, apoplektický doktor mu vykríkol oproti to isté.
„Á ..... tu je druhý,“ pochvaľoval si Matej; ale sluha si nevšimol, ako domnelý učenec otváral ústa na lákavo voňajúcu hovädzinu. Vyľakaný zbehol do kuchyne.
„O všetkom vie, ten zatrpknutý doktor, o všetkom, je po nás,“ nariekal, a po utrápených tvároch jeho druhov sa rozliala mŕtvolná bledosť.
„Nič iné nám nezostáva, než aby sme vzali peniaze a učenca podplatili, aby kráľovi nepovedal, že sme my zlodeji. Inak by boli naše životy preč,“ navrhoval prvý, ktorý sa medzitým spamätal z ľaku.
Druhí s ním súhlasili, pozbierali peniaze, kde čo mohli, a dali ich tretiemu, ktorý niesol pečienku, s poučením, aby bez meškania, ak naňho doktor vykríkne to isté, všetky mu ponúkol a poprosil, aby ich neprezradil.
Baranina zďaleka lákavo voňala. Lokaj nebol ešte ani vo dverách, keď Matej zvolal z plného hrdla:
„Á ..... tu je tretí!“
Ešte však nedokričal a vyľakaný sluha mu ležal pri nohách i s pečienkou a vyznával sa, že on s dvoma priateľmi si prsteň privlastnili, a zároveň mu podával veľký vrecúšok toliarov.
Matej, u ktorého nebola núdza o dobrý nápad, sa mu začudoval a pokarhal sluhov zlodejov; ale pre peniaze, bielučké a blýskavé ako novozamrznutý ľad, privrel obe oči a povedal vyľakanému lokajovi, ako len najvážnejšie mohol:
„Nič sa neboj, chyť moriaka, prines mi ho sem aj s prsteňom a ja mu uložím kráľov klenot do vole. Na jeho hlavu sa zvalí trest, že prsteň ukradol.“
Sluhom sa uľavilo okolo srdca o sto centov, keď počuli dobrú správu. Priniesli Matejovi aj prsteň, aj moriaka a v okamihu sa osudný klenot ocitol vo vole.
Potom moriaka zase pustili na dvor a Matej si ho dobre zapamätal. Keď podvečer mali skladať účty zo svojho bádania a povedať kráľovi o stratenom prsteni, nastalo v sieni ticho, všetci mlčali. Len Matej Cvrček vystúpil a panovačným hlasom začal:
„Nech sem sluhovia privedú toho moriaka so sivočiernymi škvrnami na krku, kráľovská Milosť!“
V okamihu bol doktorov rozkaz vykonaný.
Matej vzal nôž, zarezal do hrdla a siahol do vole. Podržal opereného zlodeja, obrátil sa k dvom slávnym učencom a panovačne prikázal, aby prsteň vybrali.
Preslávení doktori Cvrčka poslúchli, podľa jeho rozkazu vybrali z vola prsteň z diamantov a najvzácnejších drahokamov a predložili stratený klenot kráľovi.
Všetci sa čudovali dômyslu Mateja Cvrčka, ktorý doteraz žil so svojím umením v ústraní a nikdy sa netisol na verejnosť, až dnes prvý raz. Vyhlasovali ho za svojho brata a uchádzali sa o jeho priazeň.
Kráľ ho bohato obdaroval a dal ho dovliecť domov vlastným vozom s kráľovskou slávou, že ani žena nemohla muža učenca spoznať, a celá dedina bola na nohách, aby videla kráľovský koč. Dlho, dlho o tom rozprávali.
Po nejakom čase zvolal kráľ veľmožov svojho panstva a kniežatá zo susedných krajín na slávnu hostinu. Pri hostine sa im pochválil, akého to má vo svojom kráľovstve učenca, že svojím dômyslom našiel v moriakovom vole vzácny prsteň, ktorý sa mu stratil a po ktorom už dlhší čas pátral.
Zhromaždená vrchnosť nechcela kráľovým chvályam ani veriť, kým sa nepresvedčí. Uzavreli stávku o celé grófstvo, či uhodne slávny učenec, čo ukryjú medzi dvoma misami.
A tak poslal kráľ po milého Mateja opäť svoj povoz, vykladaný zlatom a striebrom.
„Nemôžem ísť, som chorý, a ani by som nevedel, čo mi uložia. Len boh je všemohúci, stojí napísané v mojich knihách, a že ma vtedy neopustila moja múdrosť, to bolo niečo iné, a teraz je to opäť niečo iné, opačné,“ vyhováral sa Matej. „Moja učenosť nie je ako učenosť ostatných. Najprv musím premýšľať celý deň, aj dva dni. To len komedianti a cigáni hádajú, nie však učenci. To odkáž svojmu kráľovi.“
„Budete visieť, pane, ak neprídete; o celé grófstvo tu ide, a keby kráľ prehral alebo keby ste sa Vy nedostavili, viedlo by sa Vám rovnako,“ vravel úprimný posol.
Čo mal Matej robiť, musel na zámok.
Rozlúčil sa so ženou a sadol do koča.
Vrchnosť čakala preslávneho doktora na zámku v hodovnej sieni. Kráľ ho privítal s milou tvárou a vykázal mu miesto najvyššie pri stole.
Matej ani nedýchal, bol bledý ako stena. Keď priniesli na stôl dve misy do seba prikryté, panovník vstal a prehovoril k učencovi:
„Zhromaždení páni neveria Vášmu umeniu, chcú sa presvedčiť, či naozaj zaslúžite povesť, aká o Vás panuje po všetkých okolitých krajinách. Je Vám uložené uhádnuť, čo je ukryté medzi tými misami. Nuž, hádajte.“
Matej zbledol ešte viac, prešiel si čelo, potom mávol nad misami rukou a zívol si bručiac.
„Cvrčku, výborne, cvrček je tam, cvrček je tam,“ volala vrchnosť a tlieskala učencovi. Odkryli vrchnú misu a cvrček vyskočil na tabuľu a zacvrčal.
Matej odrazu všetko pochopil. „Cvrčku, budeš visieť,“ chcel povedať, a ďalšie slová mu prerušila nedočkavá šľachta všeobecným potleskom.
Kráľ vyhral stávku, celé grófstvo, a dal ho Matejovi aj jeho žene do smrti na užívanie, že zachránil jeho česť a nepotupil svoje umenie.
Kým Matej Cvrček umrel, neraz ešte kráľovi pomohol z blata. A rozprávka o doktorovi Matejovi sa udržala až do našich čias, nie inak, než som Vám ju povedal.