Kubík a Kačenka

Bol raz jeden sedliak, volal sa Kubík a mal ženu, ktorá sa volala Kačenka. Vzali sa len nedávno a žili spolu ako novomanželia. Raz ráno Kubík vraví:
„Ja teraz idem na pole, Kačenka. Až sa vrátim, budem mať hlad a smäd, tak sa postaraj, aby som mal na stole nejakú pečienku a k nej poriadny krčah studeného piva.“
„Len choď, Kubíčku,“ odpovedala Kačka, „len choď a nestaraj sa, ja ti už padnem do noty, však uvidíš.“
A keď už bol pomaly čas na obed, vzala z komína klobásu, dala ju na panvicu, pridala maslo a postavila na oheň. Klobása sa začala opekať a škvrčať, Kačenka nad ňou stála, pridŕžala panvicu za rúčku a hlavou sa jej preháňali všelijaké myšlienky. Zrazu ju napadlo:
„Kým sa klobása upečie, mohla by som zatiaľ v pivnici načapovať pivo.“ A tak rúčku panvice podoprela, vzala konvicu, zišla do pivnice a čapovala pivo. Pivo tieklo do konvice, Kačenka sa pozerala, ako ho pribúda, ale vtom ju napadlo:
„Preboha, pes nie je uviazaný, veď môže klobásu z panvice zobrať, to by tak ešte chýbalo!“ a bleskovo vybehla po schodoch z pivnice. Lenže pes už mal klobásu v papuli a ťahal ju po zemi von zo stavenia. Kačenka nezaváhala, rozbehla sa za ním a hnala ho pekný kus do polí. Ale pes bol rýchlejší ako ona a klobásu tiež nepustil zo zubov, nechal ju pekne poskakovať cez hrudy.
„Čo tam, to tam, o to hlavu nelám,“ povedala si nakoniec Kačenka, obrátila sa, a keďže bola taká uhonená, vykračovala si pekne pomaličky, aby trochu vychladla.
V pivnici zatiaľ pivo tieklo zo suda plným prúdom, pretože Kačenka nezatvorila kohútik, a keď bola konvica plná a inam tiecť nemohlo, vytekalo do pivnice a neprestalo, kým celý sud nebol prázdny. Kačenka uvidela to nešťastie už zo schodov.
„To je rana!“ zvolala, „čo si len počnem, aby to Kubík nespozoroval!“ Chvíľočku rozmýšľala a konečne ju napadlo, že od vlaňajších hodov majú na povale ešte vrece peknej pšeničnej múky, že by ho mohla priniesť a vysypať múku do piva. „Isteže,“ povedala si, „čo v dobrých časoch ušetríš, v núdzi akoby si našiel.“ Išla na povalu, zniesla vrece do pivnice a hodila ho rovno na konvicu s pivom, tá sa prevrhla, a tak sa aj Kubíkova mierka piva utopila v pivnici. „To je celkom v poriadku,“ hovorila si Kačenka, „keď už, tak už, a než mať málo, to radšej nič,“ a rozhádzala múku po celej pivnici. Keď bola hotová, mala z vykonanej práce veľkú radosť a povedala si:
„Tak, teraz je tu čistučko a pekne, radosť pozrieť!“
Na poludnie prišiel Kubík domov.
„No tak, žena, čo si mi pripravila?“
„Ach Kubíčku,“ odpovedala, „chcela som ti urobiť opekanú klobásu, ale ako som k nej čapovala pivo v pivnici, pes mi ju z panvice odniesol. A ako som potom naháňala psa, všetko pivo mi vytieklo, a keď som chcela pivo vysušiť pšeničnou múkou, k tomu všetkému som ešte prevrhla tú načapovanú konvicu. Ale buď bez starosti, v pivnici je už zasa úplne sucho.“
A Kubík povedal:
„Kačenka, Kačenka, toto si nemala robiť! Psovi necháš odniesť klobásu, pivo ti zo suda vytečie a k tomu všetkému ešte rozsypeš našu bielu múku!“
„Veď, Kubíčku, to som ja nevedela, mal si mi to povedať predtým.“
Muž si pomyslel: Keď to s tvojou ženou takto vyzerá, musíš si dávať lepší pozor. Mal našetrenú peknú kôpku toliarov, práve si ich vymenil za zlatky, a tak svojej Kačenke z opatrnosti povedal:
„Vidíš, toto sú žlté grešličky, dám ich pekne do hrnčeka a zakopem v maštali u kravy pod žľab. Ale to ti vravím, nech mi na ne ani nesiahneš, lebo bude zle.“
„To vieš, že nie, Kubíčku,“ sľubovala, „keď nechceš, ani sa na ne nepozriem.“
Lenže sotva Kubík z domu vytiahol päty, prišli do dediny kramári, mali na predaj hlinené misy a hrnce a vypytovali sa mladej gazdinej, či nepotrebuje niečo kúpiť.
„Kdeže, ľudkovia, to nejde,“ odpovedala Kačenka, „nemám peniaze. Ale keby vám stačili žlté grešličky, tak si predsa niečo kúpim.“
„Žlté grešličky? Prečo by nie, len nám ich ukážte.“
„No tak choďte do maštale a kopte pod žľabom, tam už tie žltáčiky nájdete, ja na ne nesmiem siahnuť.“
Obaja šibali išli do maštale, kopali pod žľabom a našli samé zlatky. Napchali si ich do vreciek a rýchlo vzali nohy na plecia, na svoje hrnce a misy sa už ani neobzreli, všetko to nechali v pitvore. Kačenka si hovorila, že to nové riadie musí tiež nejako využiť. Ale v kuchyni už mala aj tak plné police, a tak každému hrnčeku vyrazila dno a všetky ich natískala na ozdobu na koly v plote okolo stavenia.
Keď sa Kubík vrátil a videl tie nové ozdoby, spýtal sa:
„Kačenka, čo si to urobila?“
„Toto všetko som kúpila, Kubíčku, za tie žlté grešličky, čo boli pod žľabom. Ale sama som na ne ani nesiahla, kramári si ich museli sami vykopať.“
„Žena nešťastná,“ zvolal Kubík, „čo si to zasa vyviedla! Neboli to žiadne žlté grešličky, ale ryzie zlato, a boli to všetky naše peniaze. Toto si mi nemala robiť.“
„Veď, Kubíčku,“ odpovedala, „to som ja nevedela, mal si mi to povedať predtým.“
Kačenka chvíľu stála a rozmýšľala, potom povedala:
„Počúvaj, Kubíčku, veď my to zlato zase dostaneme, len bež so mnou za tými zlodejmi.“
„Tak poď!“ povedal Kubík, „skúsime to. Ale vezmi so sebou aj maslo a tvarôžky, nech máme po ceste čo jesť.“
„Dobre, Kubíčku, vezmem.“
A tak sa vybrali. Ale keďže Kubík vedel lepšie naťahovať nohy, Kačenka zostávala pozadu. „Aj to je na niečo dobré,“ hovorila si. „Až sa obrátime, aspoň zase budem o kus vpredu.“ Potom viedla cesta do kopca a po oboch stranách mala hlboko vyjazdené koľaje.
„Len si pozrite,“ hovorila si Kačenka, „ako len tú úbohú zem potrhali, rozodreli a otlačili! Toto sa jej nikdy nezahojí.“ A zo súcitu vzala maslo a potierala ním koľaje, vpravo aj vľavo, aby ich už kolesá vozov tak netlačili.
A ako sa pri svojom skutku milosrdenstva zohýbala, vypadol jej z mošienky jeden tvarôžok a skotúľal sa z kopca. Kačenka si povedala:
„Keď som ten kopec raz vyšliapala, nepôjdem predsa znova dolu, to by sa mi chcelo! Nech tam dobehne iný tvarôžok a privedie ho nazad.“ A vzala druhý tvarôžok a skotúľala ho dolu.
Lenže tvarôžky sa nevracali, a tak za nimi poslala ešte tretí. Myslela si: Oni možno čakajú, kým ešte nejaký pribehne, asi nerady chodia sami. Keď sa ani tie tri neukázali, hovorila si:
„Teraz už naozaj neviem, čo je v tom. Ale možno si ten tretí pomýlil cestu a zablúdil, pošlem aspoň ešte štvrtý, nech ich zavolá.“ Lenže štvrtý tvarôžok sa nezachoval o nič lepšie ako tretí. To sa už Kačenka rozhnevala a hodila dolu ešte piaty a šiesty, viac ich už nemala. Chvíľu tak stála a čakala, či prídu, ale keď stále nešli a nešli, povedala:
„Vás by mohol poslať po smrť, vy by ste sa pekne dlho nevrátili! Myslíte, že na vás budem ešte čakať? Ani mi nenapadne. Pôjdem ďalej, vy môžete pribehnúť za mnou, však máte mladšie nohy ako ja.“ A Kačenka išla ďalej, až dohonila Kubíka. Ten sa zastavil a čakal na ňu, pretože už chcel jesť.
„No tak ukáž, čo si vzala so sebou.“
Podala mu suchý chlieb.
„Kde máš maslo a tvarôžky?“ spýtal sa.
„Ach Kubíčku,“ vraví Kačenka, „maslom som namazala koľaje na ceste, ale tvarôžky tu budú každú chvíľu. Jeden mi ušiel, a tak som ostatné poslala za ním, aby ho zavolali.“
Kubík povedal:
„Toto si nemala robiť, Kačenka, vymazať maslo na cestu a tvarôžky skotúľať z kopca dolu.“
„Veď, Kubíčku, mal si mi to povedať predtým.“
Čo narobiť, jedli spolu suchý chlieb a Kubík sa zrazu spýtal:
„Počúvaj, Kačenka, či si dobre zatvorila, keď si odchádzala zo stavenia?“
„To nie, Kubíčku, mal si mi to povedať.“
„Tak bež zasa domov a zaopatri stavenie, kým pôjdeme ďalej. A vezmi aj niečo iné na jedenie, ja tu na teba počkám.“
Kačenka išla späť a cestou k domovu si hovorila:
„Kubíček chce na jedenie niečo iné, maslo a tvarôžky mu asi nechutia. Tak ja vezmem uzlík krížal a na zapitie krčah octu.“ Doma potom zatvorila hornú polovicu dverí na závoru, ale dolnú polovicu vyzdvihla, vzala ju na plecia a cestou si libovala:
„Keď mám dvere so sebou, bude dom iste najlepšie zaopatrený a Kubíček ma pochváli.“ Ťažko to všetko niesla, musela ísť pomaly, ale utešovala sa:
„Aspoň si Kubíček dlhšie odpočinie.“ Keď ho zase dohonila, vraví mu:
„Na, Kubíčku, tu máš dvere, teraz si môžeš stavenie strážiť sám.“
„Rany božie,“ zvolal Kubík, „mám ja ale múdru ženu! Spodok dverí vyberie, aby tam kadečo mohlo zabehnúť, a vrch zatvorí na závoru. Teraz už je neskoro ísť znova domov, ale keď si už tie dvere priniesla, ponesieš ich ďalej.“
„Čo dvere, tie ja ponesiem, Kubíčku, ale krížale a ten krčah s octom sú mi už ťažké. Zavesím ich na tie dvere, nech to nesú ony.“
Potom išli do lesa a hľadali tých darebákov, ale nemohli ich nájsť. Nakoniec sa už zotmelo, preto vyliezli na strom, že tam prenocujú. Ale sotva boli hore, prišli takí chlapíci, ktorí odnášajú, čo s nimi nechce ísť samo, a dokážu veci nájsť skôr, než ich niekto stratí. Vybrali si miesto práve pod tým stromom, na ktorom sedel Kubík s Kačenkou, rozložili si oheň a chceli sa deliť o korisť. Kubík potichu zliezol na opačnej strane zo stromu, nazbieral si kamenie, vyliezol zase hore a chcel zlodejov kameňmi pobiť. Ale nemohol sa trafiť, kamene padali vedľa a zlodeji volali:
„Čoskoro sa bude rozvidnievať, vietor striasa šišky zo stromov.“
Kačenka mala stále ešte dvere na pleci, a keďže ju tak tlačili, myslela si, že to robia tie krížale, a vraví:
„Kubíčku, ja tie krížale musím vysypať.“
„To nie, Kačenka, teraz nie,“ odpovedal, „mohli by nás prezradiť.“
„Ale ja musím, Kubíčku, oni ma tak hrozne tlačia.“
„Ku všetkým capom, tak ich vysyp!“
Rozviazala uzlík, krížale sa sypali medzi konármi dolu a chlapi pri ohni hovorili:
„Blíži sa ráno, vtáky už trúsia.“
Ale milú Kačenku tie dvere stále rovnako tlačili, a tak za chvíľku zase vraví:
„Ach Kubíčku, ja ten ocot musím vyliať.“