Za siedmimi šmykľavkami a deviatimi retiazočkami

Za siedmimi šmykľavkami a deviatimi retiazočkami sa v údolí Bambulových víl uhniezdilo jedno pozoruhodné čarovné kráľovstvo. V tomto kráľovstve chutila brokolica a špenát ako malinovo-marhuľová torta a po oblohe poletovali nádherné farebné balóniky, sladkí gumoví medvedíci a dúhové guľôčky.
Práve tam sa medzi našušorenými obláčikmi vznášal čarokrásny čokoládový zámok. A v najvyššej veži tohto zámku bola ukrytá orieškovo-zlatá Koblihová herňa. Okrúhle steny tejto herne pokrývali koblihy snáď všetkých farieb a chutí, aké si len viete predstaviť. Celý deň sa v herni hrali a spievali tie najrozkošnejšie zvieracie mláďatká. Baránky, veľryby, mačiatka a červíky, ale aj sloníatka, pavúčiky a blšky.
Mláďatká najradšej skákali škôlku. A keďže ich bolo veľa, nakreslili si dúhovou kriedou škôlky rovno dve.
V najmenšom kútiku herne, hneď vedľa marcipánových kobliech so zlatým zdobením, stálo celé pošliapané pieskovisko z cukrovej vaty. Jemný ružový piesok sa trblietal na všetky strany.
A práve tu, pod tou najväčšou čokoládovou babovičkou, vyvierala kedysi dávno krištáľovo čistá zmrzlinová studnička.
Každý deň pri západe slnka, keď bolo nebo plné modráčikov, skákali v tejto studničke cez švihadlo traja bucľatí morskí koníky. Prvý skákal chvíľku na ľavej plutvičke a potom zase chvíľku na tej pravej. Druhý skákal vajíčko a tretí sa vlastne len tak usmieval a oblizoval sladučkú lízanku.
Na konci tej studničky bolo lekvárovo žiarivé Vankúšikové jazierko. Keď ste sa zadívali naozaj pozorne, možno cez rúrku od toaletného papiera, mohli ste uprostred toho jazierka zazrieť jeden veľmi zvláštny banánový ostrovček.
Na tom malebnom ostrovčeku žila tá najpôvabnejšia chobotnička. Volala sa Lucinka. Ale nebola to hocijaká chobotnička, bola to princezná. Princezná Lucinka z Gombíkového kráľovstva. Nosila šatôčky z kvetov bodkovaných púpav a na nôžkach mala osem žiarivo červených črievičkov z lesných jahôdok.
Na banánovom ostrovčeku žil aj najlepší kamarát princeznej, krabík Marček. Bol to nemotorný a nešikovný krabík, ale mal vzácny dar; vedel totiž svojimi klepetami upliesť tie najkrajšie papučky s gombíkmi, aké kedy po svete cupitali.
Jednej rozprávkovej noci sa v načechraných obláčikoch nad ostrovčekom hrali drobné svetlušky na schovávačku, keď sa vtom z tmavej nočnej oblohy potichučky vynoril chlpatý čmeliak Martinko. Ani sa nerozhliadol a hups, sadol si priamo na Lucinkin nosík. Chobotnička tvrdo driemala, snívalo sa jej o čokoládovom princovi, a tak si čmeliaka ani nevšimla.
Martinko bol už poriadne hladný, zablúdil totiž, úbožiak, uprostred Vankúšikového jazierka na ceste do Kráľovstva tancujúcich bábik. V bruškui mu škvŕkalo a nevedel, čo si počať, keď tu zrazu ucítil sladučké Lucinkine jahodové črievičky.
Sotva jedna svetluška druhú našla, už sa do driemajúcej rozprávkovej noci ozývalo tichúčke: „Chrum! Chrum! Chrum!“
Na druhý deň, keď si mesiačik na chvíľku ľahol za údolie Bambulových víl a slniečko sa nad banánovým ostrovčekom opäť nádherne usmialo, otvorila princezná Lucinka očká zlepené od spánku a čo nezbadala. Mala všetkých osem chapadielok bez črievičkov.
„Kdeže sa podeli moje nádherné jahodové črievičky?“ rozplakala sa chobotnička.
Ale nikto jej neodpovedal. Len opodiaľ, na plochom kamienku, driemal bucľatý čmeliak Martinko s jazýčkom kolísajúcim sa vo vetre a bruškom plným jahôd.
Smutný plač princeznej začul aj krabík Marček. Práve sa šmýkal po šmykľavke z banánového lístka vysoko v korune bodliakového stromčeka. Čo najrýchlejšie krabík docupkal k uplakanej princeznej.
„Rád by som ti svojimi klepetami upletol z jahôd nové črievičky, Lucinka, ale Jahodový lesík je veľmi ďaleko, až tam za Poníkovou horou a ja mám len maličké krabie nôžky,“ zašepkal Marček.
Zrazu sa Martinko prebudil. Uvidel, ako Lucinke stekajú slzičky po tvári, a veľmi sa hanbil, že jahodové črievičky zjedol. Nebol to žiadny uličník, a preto chcel všetko napraviť. Ale vedel, že ani on so svojimi drobnými krídelkami a bucľatým telíčkom nedokáže preletieť obrovskú Poníkovu horu.
Celý deň teda smutný čmeliak poletoval okolo rozkvitnutého ananásu a premýšľal, ako Lucinku rozveseliť.
„Hurá!“ zvolal zrazu a vesele si plesol po čielku. Spomenul si totiž, že na susednom Hrkálkovom ostrovčeku rastie kopec sladučkých koláčikov posypaných čučoriedkami a višničkami, a hoci už vyšiel mesiačik, mávol nebojácny čmeliak dvakrát krídelkami a vletel priamo do našušoreného oranžového mraku.
Mesiačik sa na oblohe ešte ani neposunul od jednej hviezdičky k druhej a Martinko sa už vracal späť s ručičkami plnými šťavnatých okrúhlych čučoriedok.
„Marčeku!“ volal už z diaľky na krabíka. „Pozri sa na tie prenádherné čučoriedky! Dokázal by si z nich ušiť črievičky?“
Marček si čučoriedky starostlivo prezrel a povedal múdrym hláskom: „Ako sa krabík Marček volám, urobím z nich tie najkrajšie čučoriedkové črievičky vo všetkých kráľovstvách.“
Trvalo to sedem dní a sedem nocí, keď tu zrazu boli črievičky na svete. A naozaj, boli to tie úplne najčučoriedkovejšie črievičky v ríši rozprávok.
Keď princezná Lucinka nové črievičky zazrela, s nádherným úsmevom Martinkovi a Marčekovi poďakovala. Vznešene sa uklonila a oboch všetkými svojimi ôsmimi chapadielkami z lásky objala.
No a čo potom? Potom, Marčeku a Lucinka, zazvonil zvonec a bláznivej rozprávke je koniec.