Ako si Flór hľadala kamaráta

Ďaleko, preďaleko a ešte kúsok ďalej, v slnkom zaliatej Afrike, sa nachádza rieka Zambezi. Aj keď táto rieka nie je žiadnou kráľovnou riek, nie je ani najdlhšia, ani posvätná a ani sa po nej neplavili obrovské kamene potrebné na stavbu pyramíd, zato tam žije dosť početná skupina hrochov. Medzi nimi, celkom neprehliadnuteľná hrošica Flór so znamienkom v tvare kvetiny na zadočku. Meno vymyslel starý Admirál, celkom pomätený starý hroch, ktorý sa zúčastnil hroších vojen v Španielsku. Po španielsky sa totiž kvetina povie la Flor, no a k tomu ešte Flórino znamienko, vymysleli by ste pre ňu lepšie meno? Admirál bol Flórin tatko. Kedykoľvek sa ho niekto z hrochov spýtal, ako sa má, spustil jednu zo svojich dlhých historiek… „Ach, to ste mali vidieť, ako proti mne bežalo sto tisíc hrochov a blato striekalo všade naokolo tak, že sme nemali šancu vidieť svojho nepriateľa…“ No a keďže túto historku a mnoho ďalších podobne dlhých historiek už hrochy počuli miliónkrát, prestali sa ho pýtať, ako sa má a ako sa mu darí. Bolo to riešenie trochu nezdvorilé, ale zato stopercentne účinné. Jedine Flór bola ochotná počúvať svojho ocka od rána do večera tak dychtivo, akoby ho počúvala prvýkrát.

Ako už iste viete, Flór bola hravá a neustále veselá. Váľanie sa v blatistej mláke považovala za najzmysluplnejšiu aktivitu dňa, ako všetci jej príbuzní. Blato krásne chladilo a chránilo ich pred bodnutím podlých afrických komárov a ostatného otravného hmyzu. Aj keď mala Flór okolo seba množstvo príbuzných, ani zďaleka si s nimi nerozumela. Bola totiž malým benjamínkom skupiny. To bolo stále samé „Flór, nerob toto a tamto!“ Tak malá Flór prišla na to, že potrebuje najlepšieho kamaráta, s ktorým by poskakovala a dovádzala celé dni. „Ale kde sa takí najlepší kamaráti berú?“ premýšľala, keď ležala v chladivom blate. No a jedného dňa uvidela krásnu smaragdovo zelenú vážku. S krídlami tak nádhernými, že sa trblietali na africkom slniečku. „Tak s tou sa musím kamarátiť!“ umienila si Flór. „Hej, krásna vážka,“ zvolala na ňu. Ale tá bola už príliš ďaleko, aby ju započula.
„Hurá, hurá, našla som si kamarátku,“ poskakovala. „Čože, čože, že tak vyvádzaš, počkaj chvíľku,“ zastavil ju Admirál. „Chcem ti povedať jednu historku z vojny, to bolo vtedy, ako som sa stretol tvárou v tvár…“ ale Flór ho prerušila. „Nehnevaj sa, tati, teraz nemám čas, našla som si kamarátku.“ „Hmm, tak to je pekné,“ pochválil ju Admirál. „A ako sa volá?“ spýtal sa. „No to ešte neviem, nehovorila som s ňou,“ zasmiala sa Flór a bola preč. Lenže vážka sa niekoľko dní neukázala a to Flór pokazilo náladu, celé dni chodila ako bez duše. A zrazu, keď to najmenej čakala, ju znova zbadala. Tentoraz vážka nebola sama, ale v obkľúčení niekoľkých jej nemenej krásnych kamarátok. Teraz už Flór nezaváha, musí ich osloviť, „hej, krásne vážky, môžem sa s vami kamarátiť?“ spýtala sa. Vážky sa otočili a hodili na ňu chladný pohľad. „Pche, s tebou kamarátiť a čo za to?“ „Noo,“ váhala Flór, „čo budete chcieť,“ vyhŕkla. „Hihihi hahaha, s tebou jedine, keď budeš stáť na vode, ako tamtie vodomerky,“ odvetili vážky a ďalej si z úbohej Flór robili žarty. „Čože?“ vyvalila oči Flór. „Ale ja som hroch, na vode stáť neviem.“ „No tak to si na kamarátstvo s nami nechaj zájsť chuť!“ odvetili vážky chladne a odleteli.
„Admirále, Admirále,“ volala Flór. „Čože, ideš si vypočuť tú historku? Nuž, to bolo vtedy…“ ale Flór ho znova prerušila. „Ako môžem stáť na vode?“ spýtala sa jedným dychom. „Na vode? Prečo by si to, pre všetkých svätých hrochov, robila?“ krútil hlavou Admirál. „My hrochy na vode stáť nevieme.“ „Ale, ale…“ koktala Flór. „Nie, nie, nie,“ krútil hlavou Admirál tak urputne, že komár, ktorý sa dosiaľ usiloval bodnúť hrocha do ucha, mávol svojou komárou rukou a odletel. „Je to úplne vylúčené,“ ukončil debatu a díval sa na Flór, ako smutne odchádza.
„Ach jaj!“ rozčuľovala sa Flór, keď sa pokúšala postaviť sa na hladinu. Bez úspechu! Zakaždým žuchla dolu ako ťažký balvan. Jej počínanie už dlhší čas pozoroval maličký vtáčik. Keď znova žuchla dolu, začal sa nahlas smiať. Flór si tak všimla jeho prítomnosť a zamračila sa na neho. „No tak už nechaj tých zbytočných pokusov,“ povedal vtáčik. „Máš to márne, si hroch a tí na vode ešte nikdy nestáli, nestoja ani stáť nebudú! Radšej s tým prestaň a poď robiť niečo užitočné.“ A naozaj, po nejakom čase Flór svoje pokusy stáť na vode vzdala a s vtáčikom sa vídavali čoraz viac. Stali sa z nich dobrí kamaráti, ba tí najlepší, aniž by si to Flór nejako všimla. A keď udrelo veľké sucho a rieka Zambezi bola takmer vyschnutá, letela tadiaľ zase tá krásna, smaragdovo zelená vážka. Flór v tom čase stála v tej troške vody tak, že to vyzeralo, akoby stála na jej hladine. Len čo to vážka uvidela, vyvalila oči, div že jej nevypadli. „Hej, hroch, vidím, že si to dokázala!“ „Čo, čo som dokázala?“ pýtala sa Flór. „No stojíš na vodnej hladine,“ pokračovala vážka a nedovolila udivenej hrošici nič povedať. „No tak, aby si nepovedala, že vážky nedržia slovo, budem sa s tebou kamarátiť, ale len keď so mnou nebudú moje kamarátky, nerada by som totiž, aby vedeli, že sa kamarátim s hrochom,“ uškrnula sa. Flór sa zamračila a vážke povedala, že sa s ňou už kamarátiť nepotrebuje, keďže svojho najlepšieho kamaráta už má a nestálo ju to žiadne úsilie. „Pche,“ odfrkla vážka a odletela, bez toho aby si uvedomila, že vlastne stratila dobrú kamarátku, akú by vo Flór iste mala.